Estetici sa radi nad spor o Svätoplukovu sochu povznášajú pragmatici sa sťažujú že treba riešiť dôležitejšie veci vierozvesti chcú držať hladovku extrémisti sa uchádzajú o svoju sekundu pochybnej slávy radikálni demokrati by zase najradšej debatovali aj keď niet s kým.
O Svätoplukovej soche už vieme takmer všetko. Že na nádvorie Hradu protokolárne nepatrí že tu Svätopluk vôbec nesídlil že nápis na podstavci je výronom pseudohistorizmu v štýle „kráľa Starých Slovákov“ že Svätopluk drží v ruke štít s rovnoramenným dvojkrížom pripomínajúcim symbol Hlinkovej gardy že jeho meč nebol slovanský ale nápodoba franského.
Vieme toho dosť o disproporcii medzi masívnou hmotou Hradu a sochou o nepomere medzi podstavcom koňom a jazdcom ale aj o neprimeranosti jednotlivých údov vzpínajúceho sa koňa o dvornom sochárovi komunistického režimu Jánovi Kulichovi.
Vieme akurát dosť o propagandistickej predvolebnej oslave zasväcovania sochy v duchu totalitných režimov. Aj o zdôvodnení bývalého predsedu parlamentu ktorý bol vedno s bývalým predsedom vlády a s prezidentom krstným otcom tejto sochy že na inštaláciu sochy mali v minulom období väčšinové asi pästné právo.
Vieme aj to že súčasný predseda parlamentu vymenoval v štýle Kataríny Veľkej odbornú komisiu ktorá môže povedať všeličo len nie to či má byť tá socha odstránená premiestnená na iné miesto a kde. A samozrejme nemôže dať ani odpoveď na otázku kto vlastne dal povolenie inštalovať túto sochu na dominantnom verejnom priestore akým Bratislavský hrad nepochybne je. A prečo majú tri centrálne verejné priestory v Bratislave Námestie SNP Námestie Alexandra Dubčeka pred parlamentom a hradné nádvorie obsadiť práve sochárske výtvory Jána Kulicha.
Vieme dokonca aj to že v Bratislave nejde o prvý boj sôch. Poznáme napokon osudy spodobenia Márie Terézie Milana Rastislava Štefánika Josifa Vissarionoviča Stalina Klementa Gottwalda Vladimíra Iľjiča Lenina.
Na rozkúskovanú Máriu Teréziu sa nepamätám. Ani na pôvodného leva so Štefánikom ktorý sa nedočkal pokoja ani dnes. Ale pamätám sa na Stalina zvaleného v hradnej chodbe na pyšného Gottwalda a zablúdeného Lenina.
Existovali uhorsko-československé slovensko-české aj triedne boje o sochy. Boj o Svätoplukovu sochu je historicky prvým slovensko-slovenským zápasom o to čo sa presadí na slovenskom historickom piedestáli. Lebo o to ide za chrbtom estetických kultúrnohistorických a propagandistických výkladov.
Ľubomír Lipták píše v tejto súvislosti že „každá nová viera názor ideológia a moc si novozískaný priestor vykolíkuje. Najprv plotmi hradbami múrmi potom aj duchovnejšími výtvormi: kresťanským chrámom na včerajšom pohanskom obetisku barokovým mariánskym stĺpom na námestí včera ešte protestantského mesta.“
Nie nadarmo František Mikloško o tejto soche Svätopluka napísal že nie je požehnaná. Lebo pomníky bývali aj bohmi – a tento je bohom starého režimu. V Zásadách ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti z roka 1976 stanovili komunisti v čase renesancie národného komunizmu na inštalovanie pomníkov takéto poradie: 1. pamätníky robotníckeho hnutia a KSČ 2. Slovenské národné povstanie 3. Druhá svetová vojna a oslobodenie Československa sovietskou armádou 4. Obdobie výstavby socializmu 5. Staršia história Slovenska.
Dnes už sa nenosí verejné velebenie KSČ ani obdobia výstavby socializmu. Renesancia národného komunizmu stojí však za to. Skrytá ako trójsky kôň v Kulichovom Svätoplukovi za jeho mečom erbom koňom podstavcom.
Z toho vyplýva kruciálna otázka ktorú ľudia cítia aj keď si ju tak nemusia priamo pomenovať. Nie je to otázka pre cudzincov pobavene sa fotografujúcich pod symbolmi konskej vitality v nadživotnej veľkosti ale naša vlastná – chceme postaviť na piedestál novej doby symbolický relikt národného komunizmu prepašovaný na hradné nádvorie v podobe Svätoplukovej sochy?
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 16. augusta 2010.
