Čím začať? Začnem citátom z prejavu bývalého člena KSČ dnes premiéra vlády ČR Fischera ktorý predniesol pri príležitosti výročia o ktorom je reč. „… uvedomme si ako ľahko sme slobodu (v r. 1948) stratili a ako ľahko sme (v r. 1989) slobodu získali…“ Áno táto „inverzná“ parafráza citátu iného politika generála (a predstaviteľa piatej kolóny KGB a neskôr KSČ v armáde) po ktorom sa dodnes volá v Bratislave dunajské nábrežie je stručnou a hlbokou pravdou o nás a Novembri 1989. Keď píšem „o nás“ nemyslím tým hŕstku statočných disidentov podzemnú cirkev študentov či hrdinov z tribún námestí. Myslím tých z nás ktorí sa domnievali že za pár podvečerov strávených na čerstvom vzduchu sa vyvetralo. Že vypukne Švajčiarsko ktoré sme si predsa „zaslúžili“. Myslím i tých a vlastne predovšetkým tých ktorí plní porozumenia a kresťanskej lásky odpúšťali – SEBE. Sebe – a bez pokánia.
Samorozhrešenie samoúnos samovýbuch samozbitie – tadiaľ vedie cesta od Novembra k dnešku. Áno my sme neunášali nenastražili výbušný systém ani nezbili študentku. My sme sa len nepozerali do spätného zrkadla a a nechceli vidieť čo ostalo na krajnici našej cesty. Lebo nevidieť – a v najhoršom rýchlo odvrátiť pohľad – to sa osvedčilo.
November nám dal možnosť pozrieť sa na cestu – odkiaľ ideme i kam sa berieme. Ako sme sa dívali? Pri oslavách rokov meruôsmych reční vo veľkom chráme ten ktorý sa nikdy na križovatke nerozhodol pre dobrý smer. Akí išli takého (na Pamíre) našli. Ten istý má „kožu na tvári“ žiadať od ľudí Novembra aby sa zaň ospravedlnili. Jemu? Komu?
Poviete si: nuž stalo sa. Drobnosť? Epizódka? Nie – príznak! Cirkev si veriacich nevyberá veriaci si vyberajú cirkev. A vyberajú si i cestu ktorou pôjdu. Vyberajú si pastierov i vodcov. Mnohí nadávajúci na pomery si zrejme nevšimli že už dvadsať rokov majú na výber. Že im ani pastierov ani vodcov (vtiera sa slovo „stáda“) neurčuje „jediný osvietený“ ústredný výbor.
Zaznieva náš hlas? Nevyberajú zlých pastierov a zlých vodcov i naši spolubratia a spolusestry? Nie sú aj medzi tými ktorí „to nechali tak“? Je to kresťanské? Je to postoj ktorý by vyhnal priekupníkov z chrámu?
Je to postoj ktorý pribil výkrik volajúci po náprave na dvere chrámu? Takto oddelíme kúkoľ od pšenice? Nemali by byť večné nerelatívne (čuduj sa spájajúca sa a zároveň rozkladajúca sa Európa – aj také existujú i keď od nich odvraciaš zrak) pravdy zaštítené našim nerelatívnym „áno“ a „nie“? Žijeme tak? Nevypráskal by nás bičom z chrámu?
Pred rokmi som v spolupráci s kolegom poslancom Františkom Mikloškom splnil požiadavku našej cirkvi týkajúcu sa návratu po II. svetovej vojne vyvlastneného majetku nemeckej evanjelickej cirkvi do jej rúk. A cestou „na kopec“ kde je zasadala NR SR som denne míňal chátrajúcu „evanjelickú“ nemocnicu. S radosťou som po dlhých rokoch zažil obrat. A potom štvanicu. Štvanie proti tomu kto ho spôsobil. Nepamätám sa že by bola programová štvanica predtým – proti tomu kto spôsobil či aspoň umožnil úpadok. Nevidíme? Nechceme vidieť? A nebráňme zlo poukázaním na iné zlo. Zlo aj keď je naše je stále zlom. I keď je za ním „náš človek“. V tejto kategórii neexistuje „čo sme si to sme si veď sme všetci…“. Čo vlastne sme? Slováci luteráni Ťapákovci nedajbože svine?
Nie som zrejme dobrý kresťan. Mám dlhodobý problém s nastavovaním druhého líca… zlu!
