Ruskí geopolitickí stratégovia hovoria že Slováci sú z východnej Európy Rusom najbližší.
Na tom výroku nie je zaujímavá ani tak otázka blízkosti medzi Slovákmi a Rusmi ktorou sme boli kŕmení pri návšteve ruského prezidenta Medvedeva v pseudohistorickom háve školských výkladov o mocnom dubisku z Kollárových veršov či Štúrovho Slovanstva a sveta budúcnosti ako údajne najvplyvnejšieho konceptu slovenského politického myslenia za posledných stopäťdesiat rokov.
Ján Kollár bol do konca života verným poddaným Jeho cisárskeho Veličenstva a lojálnym občanom Habsburskej monarchie. Štúrov apodiktický spis nevyšiel v slovenčine takmer stopäťdesiat rokov najmä preto že v ňom zavrhol vlastnú koncepciu samostatného slovenského národa a nahradil ju predstavou vplynutia do ruského národa s jeho jazykom pravoslávím a obščinným systémom a to odporuje všetkým slovenským politickým konceptom posledných stopäťdesiatich rokov bez ohľadu na to či smerovali na Východ ako u Vajanského alebo na Západ ako u Štefánika.
Dôležitá je skôr nenápadná samozrejmosť s akou sa v ruskom geopolitickom myslení hovorí aj dnes o Slovensku Česku Maďarsku Poľsku či pobaltských krajinách ako o východnej Európe. Tradične sa z toho odvodzuje ich označenie za blízke zahraničie a vyvodzuje akýsi ruský historický nárok.
Jeden môj priateľ zvykne hovorievať že slovenská otázka neexistuje. Existuje a stojí opakovane pred každou generáciou: Kam Slovensko patrí? Na Západ na Východ? Alebo ich spája ako most?
Predstava mosta spájajúceho Východ so Západom je našou chronickou ilúziou. V skutočnosti po ňom kráča Východ na Západ vo forme potrubí a širokorozchodných koľají. Alebo čižiem – z Východu na Západ ale aj zo Západu na Východ. To vedia rovnako dobre ruskí aj západní stratégovia a v tichom priestore geopolitického myslenia sa odohráva tajná hra o Slovensko. Milan Šútovec mi pravidelne posiela články o Slovensku z rakúskeho denníka Die Presse. Naposledy sa tak ku mne dostal preklad článku Hodnoty v Rusku: moc bohatstvo uznanie z ruských novín Vedomosti s optimistickým dôvetkom aby som sa nedal odradiť lebo sa týka aj nás.
V podstate je to nárek nad stratou ruských pozícií vo svete či už sa týka záujmu o Rusko na svetovom hospodárskom fóre v Davose ruských neúspechov na zimných olympijských hrách vo Vancouveri alebo neprítomnosti Rusov medzi stovkou najvýznamnejších globálnych mysliteľov a verejných intelektuálov tohto sveta. Podľa autorov to zašlo dokonca tak ďaleko že Rusi nakupujú vojenskú výzbroj vo Francúzsku a Američania prvý raz vyťažili viac plynu ako Rusko.
Článok však smeruje k niečomu inému. Výsledky Európskeho sociálneho výskumu ukazujú že pre Rusov je najdôležitejšou hodnotou boj o vlastné prežitie. Alebo ináč: Rusi sa oveľa viac ako priemerní Európania starajú sami o seba než o problémy sociálnej žičlivosti a univerzálne hodnoty ktoré prekračujú hranice vlastného Ja. Žičlivosť zahrnuje také hodnoty ako ochotu pomôcť druhým vernosť priateľom univerzálnosť zase rovnoprávnosť v styku s druhými akceptovanie rovných príležitostí pre všetkých ľudí ochotu vypočuť si ich názor otvorenosť voči zmenám.
V oboch skupinách dosahujú Rusi najnižšie hodnoty v celej Európe. V prvej s Rumunmi a s Rusmi žijúcimi v Estónsku v druhej ešte s Maďarmi Slovincami Bulharmi Cyperčanmi. A v oboch spolu so Slovákmi.
Naša súčasná priľnavosť k Rusku teda nie je len výrazom podceňovania celého problému a na druhej strane ilúzií pseudohistorických špekulácií a devótnosti našich politických atráp. Je aj reálnym výsledkom rovnakého ponímania hodnôt mentalitou boja za vlastné prežitie. To je v skutočnosti dnešná slovenská otázka.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 12. apríla 2010.
