Ivan Bútora študoval na Princetonskej univerzite. Dnes jazdí v Bratislave ako šofér trolejbusu a je poslancom miestnej samosprávy. Naposledy mi poslal takýto mail:
Ahoj Peter
tešilo ma že som mal možnosť odviezť ťa v trolejbuse. V nedávnom článku o novej zonácii Tatier ktorú predložilo už „odchádzajúce“ Ministerstvo životného prostredia som si prečítal nasledujúce vety od Igora Rattaja z J&T: „Stačilo nám menej ale keď pre cestovný ruch vyčlenili viac budeme aj my pýtať väčšie plochy. Boli by sme blázni keby sme to neurobili. Sú dve možnosti. Pristupovať k Tatrám citlivo alebo brutálne. Buď všetci menej alebo potom všetci viac.“ […] Rattajove slová sú otvorené. Rattaj priznáva brutalitu pokojne pripúšťa chamtivosť na úkor nejakých trvalejších hodnôt a to len preto že existuje taká príležitosť. Takže na Slovensku sa pretekáme o to kto vie najviac zničiť?
Nepatrím medzi tých čo si myslia že najlepším vlastníkom je štát. Nie je lebo vo svojej anonymnosti nenesie za vlastníctvo nijakú osobnú neprenosnú zodpovednosť.
Pokladám vlastníctvo za jedno zo základných ľudských práv a slobôd. Nepatrím však ani medzi tých čo si myslia že majiteľ si môže robiť so svojím vlastníctvom čo chce. To je otázka kultúrnosti a charakteru krajiny.
Preto ma tak znepokojuje keď vidím ako barbarsky sa v poslednom čase správajú vlastníci k svojmu majetku a to bez ohľadu na to či ide o súkromných vlastníkov samosprávu alebo štátnu správu. Bratislavské nábrežie pri PKO zničila bratislavská samospráva. Za pezinskú skládku je zodpovedná štátna správa a za ňou stojaca politická moc. Brutálny výrok o tatranskej zonácii pochádza z úst predstaviteľa jednej z najväčších súkromných spoločností.
Sú to však všetko len vrcholky ľadovca. Základná je otázka prečo sa dnes môžu ničiť hodnoty ktoré sa kultivovali stáročia? Odpovedí je niekoľko. Prvá sa týka pôvodu dnešného majetku a spôsobu jeho nadobudnutia. Za posledných sedemdesiat rokov bola najčastejšou formou pri rozsiahlych zmenách majetku krádež. Začala sa arizáciou pokračovala znárodnením a notoricky sa zopakovala v privatizácii. Cez predaj podnikov až po dnešné Interblue spočíva v obrovskom nepomere medzi predajnou a kúpnou cenou a spája sa s korumpovaním štátnej a samosprávnej moci. Interblue dnes len naplno obnažuje jej techniky. Majetok chápu novovodobí kondotiéri ako korisť a narábajú s ním ako dobyvatelia na spálenom území.
Druhá odpoveď sa týka základnej miery kultúrnosti spoločnosti a ľudského charakteru. Noví majitelia sa správajú ako novodobí barbari. Beztrestnú nekultúrnosť prejavujú nehanebne ako v Ríme cisára Calligulu – to je prípad nezmyselného snežného póla na Štrbskom plese.
Ani táto odpoveď však nie je uspokojivá. Bavili sme sa o tom s Ernestom Valkom a aký je už páv povedal: „Cha to je jednoduché – článok 20 bod (3) Ústavy: Vlastníctvo zaväzuje.“ Mieru kultúrnosti nestanovuje zaopatrovateľský štát ktorý v anonymite opatrení a nariadení nie je a nemôže byť zo svojej povahy sociálny. Sociálnu mieru kultúrnosti tvorí sama povaha vlastníctva. Ústava slobodného štátu to potom zakotvuje ako základné ľudské právo.
Vlastníctvo nemožno nechať beztrestne schátrať ako pri zakladaní požiarov aby sa mohli bez povolenia búrať budovy nemožno ho zneužívať na ujmu práv iných ako na bratislavskom nábreží okolo PKO jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské zdravie ako v prípade pezinskej skládky ani prírodu ako pri tatranskej zonácii ako aj kultúrne pamiatky architektúru tvoriacu našu kultúrnu pamäť životné prostredie a tvár krajiny.
Tak je to Ivan a šibolet kľúč k pochopeniu toho čo znamená v spoločnosti slobodných ľudí kultúrnosť a charakter znie: Vlastníctvo zaväzuje.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 29. marca 2010.
