Nebolo väčších idiotov v politike ako boli Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum hovorí po dvadsiatich rokoch od novembra Fedor Gál.
Narodil sa v koncentračnom tábore v Terezíne kam deportovali jeho rodinu. O holokauste ale najmä o svojom otcovi ktorého zastrelili na pochode smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu natočil film Krátka dlhá cesta ktorý momentálne prezentuje po celej Európe. V týchto dňoch má premiéru jeho ďalší dokument Dobré ráno Slovensko o udalostiach novembra 1989. Pred revolúciou pôsobil ako prognostik zmena režimu ho nakrátko vtiahla do politiky. Zakladal Verejnosť proti násiliu bol predsedom jej koordinačného centra i republikového výboru. Po rozpade Československa odišiel žiť do Prahy. O tom čo sa stalo v novembri 1989 či sa to mohlo diať inak a čo nám revolúcia priniesla sa s FEDOROM GÁLOM (64) zhováral ROLAND KYŠKA.
Čo bol 17. november 1989? František Mikloško hovorí že zázrak podľa iných akcia tajných služieb pre ďalších nevyhnutný pád ekonomicky i politicky neudržateľného systému…
Režim skutočne udržateľný nebol. Bolo na to veľmi veľa ukazovateľov ekonomických sociálnych… Dožívali sme sa asi o sedem rokov menej ako naši západní susedia. Ekonomika bola nedostatková na hraniciach ostnaté drôty jedna strana jedna pravda a podobne. Muselo sa to raz zrútiť ale nikto nevedel kedy to bude ako to prebehne a aké budú dôsledky. Tých scenárov bolo veľa mohla tiecť krv ako v Rumunsku mohli hneď prvé voľby vyhrať komunisti. Mohlo dôjsť k tvrdému vyrovnávaniu účtov. Prebehlo to ústavnou cestou euforicky a som presvedčený že je to najväčšia udalosť moderných slovenských dejín. Boli sme jedna veľká basa dnes sme otvorená spoločnosť máme demokraciu slobodné voľby ľudia majú kopu šancí. Ako ich využívajú je už druhá vec najzatrpknutejší sú tí ktorí ju nevedia využiť. Na november najviac nadávajú oni.
Pred časom ste napísali že revolúcia sa pre vás začala 18. novembra keď ste sedeli v byte u sociologičky Sone Szomolányiovej. O čom sa tam diskutovalo?
Niečo sa stalo už 16. novembra keď sa môj syn vrátil z mesta a oznámil mi že boli demonštrovať pred Úradom vlády. Na Slovensku vtedy bolo veľmi rozšírené že sa ľudia stretávali v bytoch chalupách v krčmách a diskutovali o všeličom o vede literatúre no vždy o politike. U Sone Szomolányiovej sme debatovali čo by bolo treba spraviť aby to malo zmysel. Partia v ktorej som sa pohyboval ja mala pomerne jasnú predstavu že zmena musí byť systémová jedným vrzom. Základná otázka však bola kto to na Slovensku urobí. Vtedy vznikla predstava že existujú ostrovčeky pozitívnej deviácie skupiny ľudí ktorí sú ochotní a odhodlaní tak že sa tieto ostrovčeky zosieťujú. A to sa potom stalo. Veď kto bola Verejnosť proti násiliu v prvých dňoch v prvých hodinách? Tam sa spojili tri prúdy ochranári ako Maňo Huba Jano Budaj a partia okolo Bratislava nahlas potom katolícky disent – Čarnogurský Mikloško Langoš – a tretí prúd – umelecký a vedecký undergroud.
Aká bola vaša reakcia a ďalších keď ste sa dozvedeli o udalostiach v Prahe?
Predstava že niekoho zabili na študentskej demonštrácii bola veľmi mobilizujúca. Naraz bolo jasné že sa prekročila istá hranica. Dnes vieme ako to bolo… A potom to už išlo. Zvláštne je že to nešlo z jedného centra. To je argument ktorý je proti konšpiračným teóriám. Dianie malo podobný mechanizmus kam ste sa pozreli a na čele boli mentálne veľmi podobní ľudia.
V spoločnosti stále kolujú konšpiračné teórie o novembri. Dajú sa vôbec vyvrátiť?
Konšpiračné teórie stoja a padajú s vierou že udalosti vo svete ovláda vyššia moc neznáma tajomná. A ja som iba bezbranná figúrka v tejto hre. Na Pohode sa ma v diskusii niekto pýtal aké konšpiračné teórie sa objavia pri príležitosti 20. výročia novembra. Z rukáva sa dajú vysypať lebo sú tu dvadsať rokov prítomné. Prvá je že to bola dohoda medzi veľmocami. Druhá že to bol komplot eštebákov a hajzlíkov. Tretia že to bola dohoda komunistov s disentom. Štvrtá že tu bol klan klika ktorá dlhodobo nitky snovala a udrela jej hodina. Môžete hovoriť čo chcete tieto teórie sú nesmrteľné.
Mohol niekto zorganizovať november?
Nikto nevedel čo sa stane 17. novembra a keď sa to stalo spontánne a celoplošne došlo k erupcii. Bez toho aby ste komunikovali s Banskou Bystricou Banskou Štiavnicou Košicami… Veď my sme ani len do tej Prahy poriadne nechodili takí sme boli zahltení vlastnou agendou že neexistovala vlastne ani komunikácia. Keď som sa po mesiacoch dostal do Košíc Bystrice Humenného zistil som že tam je to úplne rovnaké ako v Bratislave. Akurát tam nemali noviny televíziu a nedávali trikrát denne interview. Také niečo nie je možné riadiť z centra to sa nedalo vykonšpirovať. Na druhej strane bol by som idiot keby som tvrdil že tam neboli vonkajšie príčiny. Sovietsky zväz už nemohol konkurovať Západu v ničom ani vo vojenskej ani v ekonomickej sile. Komunizmus mal strašné problémy systém sa vyčerpal a stále viac ľudí chápalo že ide o slepú uličku.
Akú úlohu zohrala fáma o mŕtvom študentovi Šmídovi ktorý bol vlastne agentom komunistickej tajnej služby?
Zohrala mobilizačnú rolu rolu impulzu – tak toto už nie už dosť. Urýchlila udalosti.
To však nahráva teórii o komplote ŠtB.
Nepochybujem o tom že časť komunistickej nomenklatúry a eštebáckych elít bola lepšie informovaná ako radový občan v Žiline Košiciach alebo Bratislave. Keďže boli lepšie informovaní už pred revolúciou sa chystali na nové časy. Niekde skladovali prachy udržiavali siete pripravovali sa na to akým spôsobom obhája svoje léna až sa systém akýmkoľvek spôsobom odperestrojkuje zmení. Keby ste šli po životných príbehoch nomenklatúrnych kádrov kmeňových eštebákov tí sú dnes určite prosperujúci podnikatelia ktorí sú veľmi radi že žijú v kapitalizme že sú otvorené hranice a je tu demokracia. Pre týchto ľudí pozícia v parlamente Slovenskej republiky je niečo na čo by sa mohli vykašľať štvrtú minútu po revolúcii. Ich ambície boli výhradne ekonomické.
Ak si človek pozrie rebríčky najbohatších Čechov a Slovákov je ich tam dosť.
Ale veď oni mali také štartovacie podmienky aké si my ani len nevieme predstaviť.
Konšpiračným teóriám nahrávajú aj reči aktérov novembra minimálne Jána Budaja ktorý hovorí o dohode medzi komunistami a vedením Občianskeho fóra…
Neboli žiadne ale to môžete Janovi vysvetľovať koľko chcete. Nebolo väčších idiotov v politike ako boli VPN a OF. Všetky naše zásadné rokovania boli za prítomnosti novinárov. Tajná dohoda o ktorej hovorí Ján Budaj boli normálne rozhovory za okrúhlym stolom z ktorých sa neskôr zverejnili autentické prepisy. Problém je inde – v lustráciách ktorými Jano Budaj neprešiel. O tejto téme sa mi však fakt už nechce hovoriť.
Ako sa pozeráte spätne po dvadsiatich rokoch na požiadavky ktoré ste 25. novembra formulovali? Mnohé neboli splnené dodnes tie o nezávislosti súdov odluke cirkvi od štátu…
Dvanásťbodový program vznikal „v bojových podmienkach“. Fakt sme nevedeli či nejdú po nás. Tie body sme koncipovali ako protipól toho čo sme vtedy cítili ako najväčšie prekážky pre normálny život v Československu. Keď sa na ne pozerám tak vravím: Panebože veď polovica z nich sú dnes stále cieľom o ktorý sa treba usilovať. To že nedošlo k odluke cirkvi od štátu ma trápi menej. Sú dnes médiá nezávislé? Jednak od politickej moci pokiaľ ide o verejné médiá a od prachov pokiaľ ide o komerčné? Sú médiá skutočne autonómne a nezávislé? Došlo k odideologizovaniu školstva? Nezávisí od toho ktorá strana vládne na Slovensku kam patrí minister a nezohrieva si svoju ideologickú polievočku? Dvanásťbodový program bol sen o krajine a stále je to sen. To nesúvisí s tým že sme boli rojkovia ale s tým aká je spoločnosť. Prvý bod hovoril že chceme parlament slovenského národa ktorý reprezentuje celú spoločnosť hodnotové názorové prúdy. Slováci taký parlament majú a pozrite sa naň. Každému ufrflanému Slovákovi by som povedal – pozri sa na ten parlament ktorý posielaš do zadku trikrát do týždňa a uvedom si že to si ty! To je zrkadlo tvojej tváre! Nie je to pekný obraz.
Krátko po prijatí tohto programu ste rokovali s predstaviteľmi komunistickej moci. Ako vás prijali?
Ľudská pamäť je hrozne selektívna. Mnohé mám zagulášované ale tento okamih nie. Vtedy sme ešte sedeli spolu so študentským hnutím na VŠMU a ktosi zakričal – ideme na vládu! Ako sme tam sedeli vo svetroch neumytí tak sme sa asi dvanásti vyrútili smerom k vláde. Došli sme tam a proti nám sedel minister spravodlivosti Milan Čič podpredseda vlády Murín a nejaký ich tlačový hovorca. Vybľakli sme na nich to so zrušením ústavného článku a slobodnými voľbami lebo to boli dva hlavné ciele VPN. Oni sa na nás pozreli a povedali: „Však hej poďme o tom diskutovať.“ To bolo niečo neuveriteľné. Naraz sme zistili že oni sú pripravení nám na podnose položiť moc. So všetkými rituálmi. Až neskôr sa ukázalo že to bolo sofistikované gesto.
V čom?
Jednak preniesli zodpovednosť za tie sračky ekonomické i spoločenské ten marazmus na iných. Veď komunisti pripravovali konverziu zbrojného priemyslu už v osemdesiatych rokoch lebo to nikto nekupoval. Vyrábali sme tanky ktoré nikto nechcel posielali sme ich kamsi odkiaľ nám neplatili. Ak sa dnes opýtate kto je autorom konverzie zbrojárstva každý povie – Havel! Hlúposť! Komunisti hodili bremeno zodpovednosti na iných. Na druhej strane sa veľmi rýchlo vrátili tam odkiaľ ich vyhnali.
Ako to že ľudia ktorým dávate prívlastok „s gravitáciou ku korytám“ sa tak rýchlo dokázali otriasť?
Bolo to fascinujúce. Trvalo to možno dva mesiace kým si všetci uvedomili že fajka zhasla a režim padol. Vtedy z nich spadli obavy a vrhli sa za tým krajcom. Prvé VPN-ky to boli dobrí statoční ľudia ktorí boli neuveriteľne rýchlo prevalcovaní. Všade kde vytvorili VPN bola ich zmyslom obmena manažérov komunistov. S nimi pozametali po tých dvoch mesiacoch tak že sa len zadymilo. Vznikali druhé tretie VPN-ky a ich zmyslom bolo zlikvidovať tých prvých a potom si to rozdať o tie výhodné pozície. Keď sme si uvedomili že sa začína vojna každého proti každému z egoistických sebeckých záujmov a cieľov tak sme si povedali VPN musia z podnikov von. Veď sú ako komunistické základné organizácie ktoré si osobujú právo rozhodovať o tom kto čo bude.
Atmosféra sa menila aj na námestiach z tej priateľskej plnej porozumenia sa zmenila na agresívnu nacionalistickú. Kedy sa to zlomilo?
Prvé námestia boli neuveriteľné. Boli sme Verejnosť proti násiliu. Stanislav Štepka sa asi dodnes neotriasol z toho šoku keď na Námestí SNP povedal: „Poďme na nich lopatou“ a ľudia začali skandovať: „Nechceme násilie!“ Bol z toho úplne mimo. Počul som že roky mal hrozný mindrák z toho že ho námestie zastavilo. Zažil som to isté námestie keď posielali Židov do Palestíny a Maďarov za Dunaj. Kde sa to zlomilo? Rozhodujúce asi bolo aký charakter mali vodcovské elity. Líder na tribúne môže rozsievať do davu dvojakú emóciu pozitívnu alebo negatívnu. V okamihu keď Vladimír Mečiar povedal že sú voľné väzenia pre komunistov tak dav už nezačal skandovať: „Nechceme násilie.“ Vladimír Mečiar je pre mňa prvý človek s pozíciou charizmou a autoritou ktorý začal po novembri siať negatívnu emóciu. Proti Čechom proti komunistom… A u neho to bolo veľmi účelové pretože sám bol komunista telom aj dušou.
Na námestiach sa postupne začal objavovať aj nacionalizmus. Kde sa vzal?
Spočiatku na námestiach nebol. Keď vystúpil Jiří Dienstbier dav skandoval: „Sme jeden národ!“ Ďalšie heslo bolo: „V jednote je sila.“ Slovenský nacionalizmus bol začiatkom deväťdesiateho roku bezvýznamný prúd no potom začal silnieť.
Z čoho?
Jednak ho veľmi podporovala povojnová slovenská emigrácia historici ako Kirschbaum Deák Vnuk. Ľudia ktorí sem prichádzali bohvieodkiaľ. Oni si odniesli do emigrácie v srdci vojnový slovenský štát. Druhý zdroj nacionalizmu boli ľudia druhej a tretej vlny. V deväťdesiatom roku boli rozdané karty a na nich sa neušlo. Nacionalistická karta bola pre nich skvelá príležitosť. A potom netreba si predstierať na Slovensku vždy keď došlo k veľkým politickým zmenám zaznieval politický autonomizmus. Akurát keby tam nebola tá agresivita to ukazovanie prstom. Slovenský nacionalizmus rozbíjal aj Slovákov polarizoval národ a v konečnom dôsledku mu škodil.
Kedy sa objavil nacionalizmus v tejto agresívnej forme?
Už vo februári marci 1990 ho bolo vidieť. Ale boli to len skupinky. Predstava že v roku 2009 bude vo vláde SR strana ktorá sa pokúša o rehabilitáciu vojnového slovenského štátu blahorečenie prezidenta Tisa to keby mi niekto povedal v roku 1989 alebo 1990 tak poviem že sa zbláznil. A je to fakt. Nacionalizmus má svoj vývoj svoje symptómy a obete. Veď kauza Hedvigy Malinovej to nie je kauza jedného osamelého dievčatka. Dostane po hube a minister vnútra aj premiér SR predtým než sa vyšetrí táto kauza predstúpia na tlačovej konferencii a vyhlásia ju za klamárku za komplot Maďarov proti Slovákom. Veď oni vložili prvý vírus rakoviny medzi Slovákov a Maďarov namiesto toho aby pokorne čakali ako to dopadne.
Ľudí z novembra vo verejnom a politickom živote už takmer niet.
No napríklad František Mikloško v nej je a sú v nej aj ďalší.
Je teda pravda že revolúcia požiera svoje deti?
Nie. Ak by to tak bolo tak Peter Zajac nie je profesorom na Humboldtovej univerzite nie je riaditeľom Konzervatívneho inštitútu a predsedom OKS. Ľudia sa v slobodných voľbách rozhodli že týchto ľudí nepotrebujú v politike. V Česku dnes verejnosť korporatívne nenávidí disent. Na Slovensku dnes poviete že ste boli vo VPN každý tretí si pred vami odpľuje. Žeby svedomie? Veď 999 percenta ľudí chodilo voliť za komunizmu. A 999 percenta ľudí bolo lojálnych k tomu režimu.
Máme tu však aj Vladimíra Mečiara ktorý sa do politiky dostal konkurzom a stále v nej je. Ozaj je konkurz na ministra vnútra dobrý nápad?
Neuveriteľne hlúpy nápad. Ale takých bolo viac. Poviem tie ktoré víťazia v súťaži najhlúpejších nápadov. Úplne najhorší bol že špičky VPN nešli na kandidátku do prvých slobodných volieb. Že ľudia ako Martin Bútora Milan Šimečka Peter Zajac aj ja a ďalší sme si mysleli že už je tu demokracia a odniekiaľ neviem odkiaľ sa vynoria kompetentní pripravení skvelí ľudia a my si pôjdeme robiť vedu umenie novinárčinu a podobne. Neuveriteľná naivita a hlúposť. Druhá naivita bola keď sme si mysleli že konkurz je spôsob ako vyhľadávať kompetentných ľudí. Pritom v tých časoch vôbec nešlo o kompetentnosť ale o dôveryhodnosť. Tretia v poradí gigantická hlúposť bola že sme sa vykašľali na médiá. Bola revolúcia mali sme revolučné právo vykopnúť riaditeľa televízie a dosadiť tam niekoho iného. Neurobili sme to. Médiá boli náš najväčší nepriateľ už 18. novembra. A šlo to ďalej. Ďalšia somarina bola že sme sa ostýchali moci. My sme si mysleli že je to niečo škaredé špinavé. Tak sme vyrastali tak sme boli vychovávaní. My sme sa ponúkali choď tam.
Je Mečiar fenoménom ponovembrových rokov?
Bol. Mečiar bol pre kopu ľudí na Slovensku neuveriteľne príťažlivý typ. Tým že je taký bulo. On nie je žiadny univerzitný typ je to chlap ako hora. Mnohí si mysleli – je taký istý ako ja alebo – je taký akým by som ja chcel byť. Má skvelý verbálny prejav. Keď ste ho počúvali rozumeli ste každému slovu len ste si to nesmeli dať prepísať a čítať. Mal senzory na pocity ľudí ktorí stoja okolo neho. Mal technológiu na ovládanie moci. Neviem či ho niekto vycvičil alebo to mal od pánaboha. Ale vedel to. Vedel vydierať manipulovať zastrašiť. A vedel využívať médiá vo svoj prospech.
Prečo nemala VPN a jej ľudia taký úspech?
Úspech v politike predpokladá že máte isté penzum sympatizantov. Fico môže mať pocit že štyridsať percent Slovákov ho miluje. Mečiar tiež mohol mať ten pocit. Ja som mal pocit že na Slovensku ma nemá rád skoro nikto. Takto sa nedá robiť politika. Stále som uvažoval kedy odtiaľ zmiznem a taký politik je nanič. Bol som dobrý na čelné strety ako bolo prvé odvolanie Mečiara. Nepozeral som naľavo napravo. Ale na štandardnú politiku potrebujete človeka ktorý je obľúbený.
Ako si spomínate na svoje návštevy väzníc počas vzbúr?
To je ďalší prejav toho čo som ja bol za politika. Predstava že sa Jiří Paroubek alebo Robert Fico vyberú navštevovať vzbúrené väznice je úplne absurdná. Poslali by tam jednotku rýchleho nasadenia alebo nejakého svojho mopslíka… Prišiel som ráno do roboty a boli tam dvaja vysokí predstavitelia väzenskej stráže že v Želiezovciach je vzbura. Tak som nerozmýšľal sadol som do auta a šiel som tam.
Václavovi Havlovi zase asi mnohí nikdy neodpustia amnestiu…
Už vtedy ju zneužili ľudia starého režimu proti nám. Predstavte si že z večera do rána prepustia desaťtisíce ľudí z väznice. Bez peňazí bez šiat resocializačných zariadení inštitúcií ktoré sa o nich majú postarať… Tak choďte! Dozvedali sme sa že na železničných staniciach stáli neznámi ľudia ktorí im dávali chľast. Áno bolo to gesto že začneme všetci znova. V tom bola naivita revolúcie. Do roka a do dňa tam bolo 95 percent ľudí nazad. To neboli politickí väzni väzni názoru. Pre nich bola amnestia len krátka dovolenka pred ďalším nástupom do basy.
Ak by sa tá situácia zopakovala boli by ste opäť za amnestiu?
Žiadna takáto historická epizóda sa nikdy nezopakuje ale ak by… Amnestia mala byť selektívna nie plošná. Pre ľudí ktorí boli odsúdení za politické delikty alebo za kraviny. Pre ľudí u ktorých bola šanca že začnú žiť normálne. No a po druhé človeka nemôžeme pustiť z basy len tak von po tom čo tam sedel desať rokov. Musí byť nejaká inštitúcia psychológ poradňa kurátor.
Chodíte po svete so svojím filmom Krátka dlhá cesta a debatujete s ľuďmi o pocitoch ktoré v nich zanechal. Aké sú?
Bol som na mnohých projekciách tohto filmu a čo ma šokovalo bolo že nikto nezatlieskal. Ľudia ostali sedieť ako priškvarení. Ten film je silný a v diskusiách ak sú sa ľudia stále pýtajú – a čo s tým ako sa tomu postaviť? Ja som si tým filmom vybavil tému ktorá ma naozaj trápi – tú nenávisť to zviera v nás.
O niekoľko dní uvediete film o novembri 1989 – Dobré ráno Slovensko. Aké reakcie očakávate?
V prvom filme sa pýtam ako je možné že susedia naložia svojich susedov do vagónov a ešte im zoberú barak a zariadenie. Ako je možné že zo dňa na deň niekoho znenávidia na smrť okradnú vyobcujú. A v druhom filme tom o roku 1989 sa pýtam ako je možné aby sa z davu na námestí ktorý kričí – Nechceme násilie – v priebehu takého krátkeho času stal dav ktorý skanduje – Maďari za Dunaj a Židia do Palestíny? Týmto sa pre mňa skončí november. Už sa nikdy nebudem musieť vracať k tejto téme vybavil som to na zvyšok svojho života.
Roland Kyška rozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku Plus 7 dní dňa 6. novembra 2009.
