Pezinský príbeh je čudesný. Vždy keď sa zdá že spravodlivosť zvíťazila príde krok ktorý skládku prinavráti do hry.
Keď v máji Najvyšší súd skládku zrušil mysleli si mnohí že napokon spravodlivosť zvíťazila. O to väčší je ich šok keď Ústavný súd prijal sťažnosť Jána Mana a ten si to vyložil celkom svojsky – tak že okamžite začal navážať na skládku odpad z Pezinka a okolitých dedín. Navyše si začal kupovať susedné obce dumpingovými cenami a Pezinčanom ponúkol miesto na sto kíl odpadu zadarmo. Ostatní sa len užasnuto prizerajú a strácajú dôveru v elementárnu spravodlivosť.
Pezinská skládka je ako sendvič. Jeho prvá vrstva je právna. Točí sa okolo otázky či Ján Man mladší môže začať opäť navážať. Procesná teória hovorí že rozhodnutie Ústavného súdu mu to neumožňuje. A aj keby mohol Ústavný súd vykonateľnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu odložiť v platnosti ostáva jeho rozhodnutie vydané v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Ján Man ml. je v právnom zmysle slova hazardér ktorý do svojho hazardu zaťahuje občanov Pezinka a susedných obcí. Riskuje trestné podanie pre podozrenie z porušovania zákona – a každý kto s ním ťahá za jeden povraz riskuje spolu s ním.
Druhá vrstva pezinského sendviča sa týka obyčajnej ľudskej morálky. Ján Man ml. sa správa spupne. Ignoruje nielen právne ale predovšetkým občianske normy správania. V normálnom svete sa ľudia ako on stávajú opovrhovanými vyvrheľmi spoločnosti ktorá ich vytesňuje za svoj okraj.
Tretia vrstva sa týka aktivistov a ľudí z Pezinka. Pre slušných ľudí je verejný protest poslednou možnosťou. Reagujú najčastejšie až vtedy keď sa stane čosi nenapraviteľné. Ináč sú zmierliví a majú tendenciu radšej sa s mocou pokonať. Je to však nebezpečná ilúzia. Neexistujú na jednej strane dobrí Čaplovič a udržiavateľ poriadku Fico a na druhej zlý Man. Existuje len jeden SMER. Lebo Ján Man ml. je spojený so Smerom mnohými politickými nitkami a výživnými potrubiami. To je politická stránka problému.
Existuje však ešte posledná vrstva pezinského sendviča. Slovensko mení za Ficovho režimu povahu. Tri opory slobodnej spoločnosti – súdnictvo vzdelávanie a ekonomika – sa v ňom dostávajú do područia štátu. Spoločnosť v takom štáte prestáva normálne fungovať. Produkuje nespravodlivosť nevzdelanosť ekonomický marazmus. Preto je pezinský príbeh aj naším príbehom. Nemožno ho vzdať. Lebo to už nie je len príbeh pezinského sendviča ale najmä figového listu Ficovho režimu.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 2. novembra 2009.
