Na otázku, kde sú hranice slobody prejavu, existujú dve základné odpovede. Podľa jednej možno obmedziť, či zakázať iba také prejavy, ktoré priamo a bezprostredne vyzývajú k násiliu. Podľa druhej aj prejavy, ktoré rozdúchavajú nenávisť a podporujú, či obhajujú extrémizmus, ktorý môže viesť k ohrozeniu slobodnej a demokratickej spoločnosti. S istou dávkou zjednodušenia môžeme prvú odpoveď nazvať americkou a druhú európskou.
Americká odpoveď vychádza z konceptu absolútnej slobody slova. Z presvedčenia, žeby štát vôbec nemal zasahovať do toho, čo ľudia hovoria a píšu, aké názory, myšlienky a idey šíria. Je stelesnená v prvom dodatku k Ústave USA, ktorý už od roku 1791 zakazuje Kongresu schváliť akýkoľvek zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače.
Európska odpoveď pripúšťa, že existujú isté legitímne dôvody, ktoré štát oprávňujú slobodu prejavu obmedziť. Zrkadlí sa napríklad v článku 26 ods. 4 slovenskej ústavy, podľa ktorého „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
Hoci vo všeobecnosti mi je americký sklon k väčšej slobode a zodpovednosti jednotlivcov a k obmedzenej úlohe štátu bližší ako európske tendencie k silnejšiemu postaveniu štátu, v otázke hraníc slobody prejavu sa cítim skôr Európanom ako Američanom. A dôvodom je úplne odlišný historický kontext. Opäť s istou dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že americké úvahy o možných zásahoch do slobody prejavu rámcuje Larry Flynt, tie európske Adolf Hitler.
Americká a európska skúsenosť
USA mali rôznych prezidentov, ale nikdy neboli zvnútra reálne ohrozené ničím takým ako nacizmus, fašizmus alebo komunizmus. Európa však v minulom storočí prežila hrôzy nacizmu, fašizmu a komunizmu s likvidáciou demokratického režimu, nastolením totality, prenasledovaním politických oponentov, porušovaním ľudských práv a predovšetkým holokaustom a hromadným vyvražďovaním celých skupín obyvateľstva.
Američania v súvislosti s hranicami slobody slova riešia Larryho Flynta a otázky typu, či sloboda slova chráni aj vydávanie pornografie a urážky verejne činných osôb. Európania sa musia vysporiadať s otázkou, či pripustiť vo verejnom priestore prezentáciu a obhajobu názorov, ktoré nieže môžu viesť, ale v nedávnej minulosti už reálne viedli k likvidácii slobodnej a demokratickej spoločnosti a k nepredstaviteľnému utrpeniu obrovského množstva ľudí. Pamätníci a obete zločineckých režimov sú ešte stále medzi nami.
Postoj zástancov americkej odpovede považujem za legitímny, hoci ho sám nezdieľam. A nevidím v ňom snahu pomáhať fašistom alebo iným extrémistom. Pravda, pokiaľ s týmto názorom neprichádzajú samotní fašisti, ktorí sú zarytými obhajcami slobody slova a zhromažďovania, pokiaľ ich môžu využívať proti demokratickému systému. Až by sa raz dostali k moci a mohli by usporiadať štát podľa svojich predstáv, takýto luxus by svojim oponentom iste nedopriali.
Zlo, ktoré si nezaslúži slobodu prejavu
Je pravda, že v demokratických krajinách kloniacich sa k absolútnej slobode slova nevedie možnosť slobodného hlásania totalitných názorov automaticky k nastoleniu totalitného režimu. Uznávam aj to, že európska odpoveď je komplikovanejšia ako americká. Lebo keď pripustíme, že slobodu prejavu môžeme obmedziť, musíme niekde umiestniť tie hranice. A na to, kde, môžu byť a aj sú rôzne názory. Pozorne počúvam obavy, že to neustriehneme a miesto extrémistov budeme postihovať aj názory, ktoré nie sú extrémistické, iba nevyhovujú momentálnej väčšine.
Ale vždy keď ma nahlodajú pochybnosti, prečítam si niečo také ako kniha Tymothyho Snydera Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom alebo si pozriem niečo ako film Andrzeja Wajdu Katyň a moje pochybnosti sú preč. Nacizmus, fašizmus a komunizmus sú tak veľké Zlo, že si nezaslúžia slobodu prejavu. A je možné nakresliť čiaru medzi nimi a názormi, ktoré sú „len“ nesprávne, pomýlené alebo hlúpe. Zásahy do slobody prejavu nás nemajú chrániť pred nesprávnymi a hlúpymi názormi, v tom majú zástancovia americkej odpovede pravdu. Ale majú nás chrániť pred tým, aby nepriatelia slobodnej spoločnosti využili slobodu na jej likvidáciu. Lebo to, že tu máme slobodu a demokraciu, nie je žiadna samozrejmosť.
Problémom je dvojaký meter, ktorý sa na Slovensku uplatňuje na dva rozsahom a charakterom svojich zločinov porovnateľné zločinecké režimy. Nacizmus, či fašizmus a komunizmus. Ale to je už trochu iná otázka.
Antiextrémistická novela
Parlament nedávno aj hlasmi časti opozičných poslancov schválil vládny návrh tzv. antiextrémistickej novely z dielne ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej. Ako zástanca európskeho konceptu slobody slova som nemal najmenší problém za tento návrh nielen zahlasovať, ale ho aj verejne podporiť a vo výbore som presadil jeho doplnenie o ďalšie ustanovenia, ktoré môžu zefektívniť postihovanie extrémizmu.
Táto novela totiž postihovanie extrémizmu nezaviedla. V Trestnom zákone takéto ustanovenia existovali aj doteraz. Problém bol však v tom, že vzhľadom na to, ako boli formulované, bolo ťažké ich uplatňovať, príslušné trestné činy stíhať a ich páchateľov trestať. Môžeme mať rôzny názor na to, či šírenie extrémistických názorov trestať alebo nie. Ale pokiaľ niečo máme v zákone, malo by to byť napísané tak, aby sa to dalo reálne uplatňovať. Nie, aby to tam bolo iba na ozdobu. A práve o tom bola tzv. antiextrémistická novela.
Autor je predsedom Občianskej konzervatívnej strany a poslancom NR SR.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň ako súčasť polemiky „O hraniciach slobody prejavu“ s Lukášom Krivošíkom.
