Oslava dvadsiateho výročia nedopadla dobre. Akoby aj mohla? Na rozdiel od Českej republiky kde je november 1989 všeobecne prijímaný na Slovensku taká zhoda neexistuje. Preto ho nebolo možné oslavovať ináč ako postmoderne absolútne relativizujúco.
Vznikla zaujímavá triešť. Robert Fico si síce november 1989 nevšimol o to viac si ho však všimol november 2009. Svadobná cesta na Maltu v roku 1988 bola len čerešničkou na torte jeho tohtoročnej novembrovej anabázy okolo sveta za jeden deň od Londýna cez Moskvu a späť. Fico už asi ako študent tušil že sa na Malte v decembri 1989 udeje svetodejinné stretnutie medzi Gorbačovom a Bushom a chcel ich predbehnúť. Vo veci jeho prednášky na londýnskej univerzite sme síce poslali s mladým ekonómom Martinom Mlynekom rektorovi univerzity list s všetečnými otázkami ale zatiaľ nám neodpovedal.
Prezident republiky november vcelku prečušal k športu má predsa len bližšie. Predseda Národnej rady Pavol Paška sa chystal november osláviť ale bez tých čo ho robili. Tí čo ho robili boli zase potom šťastní že im aspoň dovolil vystúpiť v Národnej rade na spomienkovom podujatí k 20. výročiu nežnej revolúcie aj keď sa nepamätám že by si také povolenie pýtali od niekdajšieho predsedu Slovenskej národnej rady v novembri 1989.
Rady revolucionárov sa za tých dvadsať rokov utešene rozrástli. Ako muži prvej hodiny pribudli Boris Zala Eduard Chmelár ba aj reformný komunista amicenko Viliam Plevza ako mu pohŕdavo hovorieval Jozef Jablonický.
Rozrástli sa aj rady revolučných bájkarov. Medzi superbájkarov sa zaradil Ján Budaj. Mikuláš Huba sa stal v jeho bájke nomenklatúrnym kádrom a nominantom posledného komunistického predsedu vlády Pavla Hrivnáka na funkciu ministra. Ján Langoš zase sedel uňho v byte s disidentmi Mirom Kusým a Milanom Šimečkom a do piatka 24. novembra dumali len o tom ako sa dohodnúť s komunistami. Josef Vavroušek vymýšľal ako zrušiť zákaz majorizácie vo Federálnom zhromaždení. A Ján Budaj bol vo vlastnej bájke zaručene proti tomu aby sme vzali na kandidátku do parlamentných volieb Milana Čiča a Mariána Čalfu. Aj by som mu uveril keby sme sa s Marianom Čalfom nestretli spolu s Janom Budajom v trojici v Slovenskom kultúrnom centre v Prahe a spoločne mu neponúkli práve účasť na našej kandidátke. Ako sa hovorí – aj ja som tam bol aj piť mi dali aj po brade mi tieklo…
To že aj medzi samotnými revolucionármi rastie počet tých čo boli tam kde neboli a neboli tam kde boli písali texty ktoré nepísali a nepísali tie čo písali zaručene boli hlavnými lídrami revolúcie a členmi prvého bájneho pracovného Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu je už len milá nostalgická spomienka na budúcnosť v partizánskom štýle.
Všetci sa dnes sťažujú že historici nevenujú novembru 1989 dostatočnú pozornosť. Nesúhlasím. Ústav politických vied Slovenskej akadémie vied predsa zorganizoval pod vedením PhDr. Miroslava Pekníka CSc. vedeckú konferenciu na ktorej sa zúčastnili takí kovaní historici ako Ivan Gašparovič Robert Fico Pavol Paška Anna Belousovová Ivan Laluha Katarína Tóthová a tutti quanti. To sa amicenko Plevza musí naozaj červenať nič podobného sa mu v Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska nepodarilo zorganizovať.
Ešte šťastie že v kaviarničke Scherz sme sa dohodli v ten slávnostný deň keď Savo Popovič predniesol katastrofickú správu o dvestometrovej vlne ktorá nás zaplaví v roku 2012 že sa v tej istej kaviarničke stretneme v roku 2013 a najneskôr 2014. Bez Fica.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 23. novembra 2009.
