František Mikloško sa nepodobá na Jána Cupera. Jeden má osobný príbeh disidenta organizátora sviečkovej demonštrácie muža novembra predsedu SNR za VPN poslanca KDH antimečiarovca človeka historickej a kultúrnej pamäti druhý minulosť komunistu nenávistníka zúrivého mečiarovca Lexovho obhajcu výtržníka ktorý chcel nechať jazdiť ženy v ľavom prúde až kým v ňom neskončil sám muža ktorý nakoniec opustil (tak ako mnohí mečiarovskí sluhovia pred ním) svojho pána. A nemôže sa naňho podobať ani len v takej nevinnej podobe akou je podľa Mira Kusého rola „hlavného zabávača“ v parlamente (Kandidačné listiny bez prekvapení SME 16. 3.) lebo jeho bonmoty sú trefné pokým Cuperove obscénne.
Príbeh falošných analógií tak trochu podobný na známy výrok klasika že človek je vlastne vtákom bez krídel peria a pazúrov je však vo svojom jadre ťaživý. Minulosť je totiž pupočnou šnúrou spojená cez prítomnosť s budúcnosťou.
V bývalých komunistických krajinách sme po roku 1989 svedkami odlišného neraz celkom protichodného vývinu jednotlivých štátov a regiónov. Akoby sa v roku 2006 skrížilo niekoľko časov a pohybov: ruský čas s čínskym balkánsky so stredoeurópskym ukrajinský s bieloruským.
Čínsky politický čas zamrzol na Námestí Nebeského pokoja v apríli 1989 ekonomický sa pohol do 21. storočia – ruský sa po rokoch glasnosti začína vracať k čínskemu možno práve preto že Rusko chce stihnúť ekonomický prechod do nového storočia.
Miloševičov čas sa skrížil so slovinským a chorvátskym a výsledkom je nielen more mŕtvych a nenávisti ale aj geopolitická katastrofa aká nemá v srbských dejinách páru a chorvátske či macedónske čakanie pred prahom EÚ. Ukrajinci dobiehajú stratený čas. Po šestnástich rokoch si precvičujú námestia z roku 1989 ale aj to čo nasledovalo po nich: rozvadenie revolucionárov dlhý pochod sklamaním a demokratickou každodennosťou.
Bieloruskí revolucionári by chceli zopakovať ukrajinský vzor. Po prehratých voľbách podupávajú v noci na námestí v Minsku a dúfajú že ich historická chvíľa ešte príde.
Žijeme vedľa seba v tom istom čase a predsa v historickej rôznočasnosti. Jedným sa obrat po roku 1989 nepodaril a možno ani nepodarí niektorí dobiehajú zameškané iní sa usilujú meškanie aspoň nezväčšovať.
Ak sa z tohto hľadiska pozrieme na strednú Európu je to čudný pocit. Akoby sa tu uzatváral ponovembrový oblúk. V mnohom si už nevieme prednovembrové pomery predstaviť a delia nás od nich celé svety. V mnohom akoby sme však za tých šestnásť rokov opísali kruh a vrátili sa do východiskového bodu odporu voči politike lži k túžbu po spravodlivosti vzdelanosti a kultúrnosti.
Dnes sa v tomto bode stretávajú reformátori ktorí sa zriekli pravdy kultúrnosti poctivosti a slušnosti v mene vlastného prospechu s verejnými obdivovateľmi komunistickej a postkomunistickej neslušnosti.
Dochádza k tichému paktu kontinuity medzi prednovembrovými dejinami a prítomnosťou. Na jeho základe možno povedať čokoľvek o čomkoľvek prihlásiť sa k Lukašenkovmu Bielorusku rovnako ako k Európskej únii k Putinovi rovnako ako k Bushovi k Miloševičovi rovnako ako k Saddámovi k reštauráciám a jedálňam rovnako ako k hotelu Hilton k starozbohatlíkom rovnako ako k novozbohatlíkom k staroklamárom rovnako ako k novoklamárom k starým technológom moci rovnako ako k novým k jednej skupinke rovnako ako k druhej.
Tak vzniká bratstvo starej a novej moci. Obnovuje sa v bode v ktorom sa spája prednovembrová neslušnosť s ponovembrovou. Práve toto spojenie je strašidlom ktoré obchádza strednú Európu.
Keď sa máme vrátiť na začiatok úvahy treba povedať že len ak František Mikloško prijme toto bratstvo môže sa začať podobať na Jána Cupera. To však platí o každom z nás.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 30. marca 2006.
