Život Ernesta Valka a ten môj sa preplietajú dávno omnoho dlhšie než od roku 1989 – to bol rok keď nám do našich životov vtrhla politika.
Na jar roku 1990 po prvých slobodných voľbách sme sa obaja ocitli na jednej politickej lodi VPN vo federálnom parlamente a tam mi prvýkrát vysvetlil zrozumiteľne (!) dôležitosť a hĺbku práva najmä toho ústavného. Kto tam vtedy nebol nemá predstavu ako intenzívne tie dva roky pracoval. Dovtedy som vysvetľoval veci zväčša ja jemu – na tréningoch karate. Áno Ernest bol karatista a nie hocijaký. A niekedy robil aj nech mi odpustí problémy.
Raz ešte niekedy v prvej polovici 70. rokov sme sa kvôli nemu zišli ako „porota starších“ a rozhodli sme sa potrestať ho. Ešte ako mladý študent práva si totiž privyrábal ako „stráž“ pri vchode do ktoréhosi vysokoškolského klubového zariadenia a prišiel do ručného konfliktu s akýmisi opitými silákmi ktorí chceli za každú cenu dnu. Ernest sa rozhodol že ich tam nevpustí – bola to jeho práca. Napadli ho a on im jednoducho naložil a tí sa potom cítili ukrivdení a sťažovali sa. A tak sme zasadli chvíľu veľmi dôležito moralizovali nad neprimeraným použitím násilia (nedbajúc na jeho právnické reči o ochrane telesnej integrity) a potom ho z karatistického klubu vylúčili. Asi tak na tri mesiace po ktorých sme usúdili že sa už vlastne polepšil a prijali ho späť. Doteraz mi je pri tej spomienke smiešne akí dôležití sme boli. Aj Ernestovi to bolo potom po celý život smiešne a dával tú historku vždy k dobru keď sme ako karatisti niečo spolu oslavovali.
Karatisti (aspoň teda tí ku ktorým patril Ernest i ja) sú komunita ktorá drží pospolu a má istú prirodzenú hierarchiu. Ernest v tej hierarchii patril celkom navrch hoci toho už v čase svojej politickej a právnickej kariéry veľa nenatrénoval (cvičiť však neprestal nikdy). Dostal sa tam lebo bol jedným z tých ktorých (sme) všetci rešpektovali. Ten rešpekt si za tie roky získal priateľstvom lojalitou a veľkodušnosťou. V tom stanovil ťažko dosiahnuteľný štandard. Nikdy a nikomu z nás neodmietol pomôcť ak vedel ako a nikdy za to nič nečakal. Vždy sa staral o druhých. A kedykoľvek sa objavil v telocvični v kimone všetci sa potešili. Patril tam – k nám. Nech už máme akékoľvek romantické predstavy karate samotné nemá moc meniť ľudí na lojálnych a veľkorysých. Ba ani na dobrých. Ani Ernesta Valka nie. On medzi karatistov taký už prišiel a taký aj zostal.
Keď pred tromi rokmi prišiel o život náš priateľ Jano Langoš Ernest Valko patril medzi prvých ktorí začali rozmýšľať o tom ako zachovať jeho pamiatku. Nakoniec z toho vzišla nadácia a každoročná Cena Jána Langoša. Ak po strate Ernesta Valka nezačnú premýšľať o spôsobe akým si ho pripomínať politici či právnici karatisti začnú určite.
A ešte čosi za tú „porotu starších“: Dodatočne nám Ernest prosím odpusť ten smiešny verdikt. Ja viem že ti hneď vtedy nebol smiešny a určite si mal aj vtedy pravdu – ako potom vždy v právnych sporoch v ktorých išlo o zmysel pre spravodlivosť.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 15. novembra 2010.
