Korupcia je v podstate odporná forma krádeže. Znamená získavanie neoprávnených výhod za úplatok predstavuje morálny úpadok a pomery v ktorých určujú spoločenský život korupčné podvody. Uplácanie pritom nemá len finančnú a vecnú podobu upláca sa aj vzťahmi a mocou.
Naša korupcia má mnoho historických vrstiev – habsburskú rakúsku a uhorskú prvorepublikovú slovákoštátovskú komunistickú. V reálnom socializme dominovala korupcia vzťahov ktorá zasahovala všetky sféry života – od politickej cez ekonomickú až po životné dráhy jednotlivcov celých rodín a generácií.
Vladimír Mečiar prvý po roku 1989 pochopil ako transformovať do nových pomerov korupciu rodinných a klanových vzťahov kamarátšaftov socialistických známostí. Vytvoril kapitálové bratstvo nomenklatúrnych kádrov. Lojalitu „starých štruktúr“ si zabezpečil rozličnými výhodami ale aj tichým omilostením. Toto bratstvo bolo silnejšie ako deklarovanie zločinného charakteru komunistického režimu. Zašitý majetok KSČ a SZM sa stal prvým domácim korupčným kapitálom. V tomto zmysle je Mečiar s celou kohortou od Ivana Gašparoviča po Augustína Mariána Húsku skutočným krstným otcom gorilizmu. Solidárne bratstvo námestí vystriedalo mafiánske bratstvo korupčníkov z rovnosti sa stal Ficov výsmech rovnostárstva a z ľudskej slobody slobodná korupcia.
Porážka mečiarizmu v roku 1998 bola šancou na obmedzenie korupcie. Stal sa však pravý opak. Za Dzurindových vlád sa korupcia usadila v podobách ktoré Fico ešte zdokonalil. Neúspech vlády Ivety Radičovej bol pri všetkom protikorupčnom huku aj dôsledkom tichého paktu o nezasahovaní vnútri vládnej koalície ale aj medzi koalíciou a opozíciou. Predčasné voľby to len potvrdili.
Korupcia je večná. Rovnako večný je aj boj s korupciou. Každá generácia si uvedomuje jej odpornosť a rozkladné pôsobenie. Najčastejšie hľadá riešenie v nových zákonoch. Miera korupcie však vždy závisí nielen od nich ale najmä od vzdelanosti a sociálnej kultury spoločnosti. Aj na Slovensku.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 3. júna 2013.
