Na úvod zopár zdanlivo jednoduchých otázok. Kto v socializme určuje ceny? Predsa štát. A kto určuje ceny v trhovej ekonomike? Predsa trh teda samotní podnikatelia. Až na zopár produktov ktoré majú dosiaľ regulované ceny. Kto v socializme určuje kedy majú byť otvorené obchody? Samozrejme že štát. Prostredníctvom národných výborov. A kto to určuje v trhovej ekonomike? Jasné že podnikatelia poviete si a začnete sa asi pýtať prečo kladiem také hlúpo jednoduché otázky.
Lenže ono to jednoduché vôbec nie je hoci hlúpe áno: Ani viac ako pätnásť rokov po páde komunistického režimu si na Slovensku nemôžu súkromní podnikatelia úplne slobodne rozhodovať kedy budú mať otvorené svoje obchody a prevádzkarne. Hovoria im totiž do toho miestne samosprávy. Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení prisudzuje obecným samosprávam úlohu určovať všeobecne záväzným nariadením „pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb“. Už takéto socializmom nasiaknuté ustanovenie zákona vyvoláva údiv. Mnohé samosprávy však idú ešte ďalej a neurčujú iba „pravidlá času predaja“ ale priamo určujú upravujú alebo povoľujú predajný a prevádzkový čas súkromných podnikateľov.
Regulácia hospodárskeho života bola jedným z podstatných znakov socializmu. Štát určoval kde bude aký obchod čo za akú cenu a kedy sa v ňom bude predávať. Zdôvodňovalo sa to ochranou záujmov občanov. Veď kto už by také veci mohol vedieť lepšie ako štát? Pamätáte sa ešte na to strašenie z čias privatizácie obchodov začiatkom 90. rokov že sa všetky predajne potravín zmenia na butiky a človek nebude mať kde kúpiť rožky a mlieko? A čuduj sa svete hoci to štát už neriadi nájdu sa aj takí čo tie rožky a mlieko predávajú.
Keď trhu dôverujeme natoľko že už úrady neurčujú či sa v tom-ktorom obchode má predávať saláma alebo luxusná obuv keď už neregulujeme skoro žiadne ceny akú má logiku aby obecné samosprávy hovorili súkromným predajcom do toho kedy majú mať svoje obchody otvorené? Obávame sa snáď že by si väčšina obchodov zmenila otvárací čas na čas medzi druhou hodinou v noci a piatou hodinou ráno? Veď podnikateľ ktorý by čas predaja neprispôsobil záujmu zákazníkov by na to doplatil predovšetkým sám nižším príjmom a skôr či neskôr by zrejme skrachoval.
Keď Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava-Staré Mesto v roku 2003 prijímalo nové nariadenie upravujúce predajný a prevádzkový čas na otázku prečo sa ako samospráva máme do toho podnikateľom starať som dostal iba jednu spomenutiahodnú odpoveď. Niektoré prevádzky rušia nočný pokoj a preto to treba regulovať. To však nedáva odpoveď na otázku prečo by sa mala regulovať čas predaja aj tých podnikateľov ktorí nočný pokoj nerušia. A prečo má byť inak určený prevádzkový čas v obchodoch a inak v službách. Inak v kaderníctve a inak vo videopožičovni. Inak pri predaji potravín a inak pri predaji starožitností.
Skupina poslancov za OKS predložila do staromestského zastupiteľstva návrh nariadenia ktoré určovanie predajného a prevádzkového času zveruje samotným podnikateľom. A možnosť zasahovania samosprávy obmedzuje iba na prípady keď dochádza k rušeniu nočného pokoja. Nikto totiž uplatňovaním svojho práva (napr. podnikať) nesmie narúšať práva iných (napr. právo na súkromie ktoré je šírením nadmerného hluku v nočných hodinách rušené). Ak chce verejná moc toto zabezpečiť je to legitímne. Jej zásahy do predajného a prevádzkového času nad rámec nevyhnutného minima sú však dedičstvom socializmu.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 1. februára 2005.
