Okupácia Československa v roku 1968 viedla k tomu čomu komunisti hovorili „normalizácia“ a „Poučenie z krízového vývoja“ v strane a spoločnosti.
Poučenie spočívalo v treste za slobodnejšie nadýchnutie sa v roku 1968 a normalizácia znamenala návrat k najtuhšej forme komunistického režimu ktorú nazval Milan Šimečka obnovením poriadku. V oblasti umenia to znamenalo sériu zákazov a doslova orwellovských nariadení. Uvediem len dva príklady ktoré vytvárali začarovaný kruh znormalizovaného Československa. Príklad prvý: Prekladať pre vydavateľstvá smel len ten kto bol oficiálne registrovaný registrovaný mohol byť len ten kto sa mohol preukázať verejne publikovanými prekladmi. Bol to v podstate najjednoduchší spôsob ako odstaviť od prekladania „nežiaducich“ prekladateľov.
Príklad druhý: Tí čo neboli členmi Zväzu výtvarných umelcov museli svoju kvalifikáciu pravidelne preukazovať pred komisiou Výtvarného fondu. Bol som svedkom scény keď do Moravian priviezla známa malacká keramička na nákladnom aute svoje keramiky ktoré sa cestou porozbíjali a zničili takže pre komisiu jej ostal len plač a slzy.
Bolo to obyčajné šikanovanie. Spomenul som si na to keď som si od predsedu Rady pre vysielanie a retransmisiu Miloša Mistríka a jej člena Ladislava Štibrányiho vypočul zdôvodnenie prečo Rada potrestala vysielanie Lampy o Novembri 1989. Podľa zákona č. 308 je možné sponzorovanie publicistických relácií ale zakázané sponzorovanie politickopublicistických relácií. Aby mohla Rada vysielanie Lampy potrestať za „sponzorovanie“ prekvalifikovala reláciu z publicistickej na politickopublicistickú čo člen Rady Ladislav Štibrányi zdôvodnil mojou vetou že súčasná vláda chce zmeniť architektúru štátu a spoločnosti. Robert Fico sa tým zámerom pritom vôbec netají a moja lakonická poznámka že to znamená korupciu úpadok súdnictva a školstva je všeobecne známy fakt.
Prekvalifikovanie relácie z publicistickej na politickopublicistickú je čírou orwellovčinou a len na okraj dodávam že za čítanie a požičiavanie Orwella sa pred rokom 1989 súdilo a odsudzovalo.
Rada pri svojom zdôvodnení celkom zabudla na to že diskusia smerovala k televíznej premiére filmu Dobré ráno Slovensko ktorého som spolu s Fedorom Gálom a režisérom Martinom Hanzlíčkom spoluautorom a Martin M. Šimečka je v ňom jedným z aktérov. Existuje viacero filmov o Novembri 1989 a my sme si vedome vybrali jednoznačný pohľad – ukázať ho očami a z perspektívy jeho aktérov a nie protivníkov či tých čo si ho nevšimli. Preto sme sedeli v tej relácii s Martinom Šimečkom a nie s Miloušom Jakešom či Ignácom Janákom. Na rozdiel od nás uznáva v Českej republike november 1989 celá spoločnosť ako najvýznamnejšiu historickú udalosť dvadsiateho storočia. U nás je síce 17. november 1989 štátnym sviatkom ale jeho interpretácie sú zmätočné. To že sa dnes na Slovensku popierajú základné hodnoty novembra 1989 sa z historickej diskusie odmyslieť nedá a preto bolo rozhodnutie Rady jednoducho pokrytecké.
Štefan Hríb je pre politickú moc akéhokoľvek zafarbenia nepohodlným svedkom doby a nie je to prvý raz čo bol za to potrestaný. Je dokonca nepohodlným svedkom aj pre tých čo mu umožňujú robiť televízne relácie ako je to v prípade televízie JOJ a majiteľskej spoločnosti J&T ktorá sa v politickej publicistike neostýcha svoje cenzúrne zásahy ani len zakrývať. To že Štefan Hríb práve získal významnú medzinárodnú Cenu Otta von Habsburga združenia MIDAS len zdôrazňuje aká dôležitá je od novembra 1989 rola slobody v spoločnostiach krajín historicky zaťažených dvoma totalitnými režimami a aký zmysluplný je v nich jasne vyslovený slobodný názor. Ešte dôležitejšie však je aby na Slovensku nepanovali pomery ako vystrihnuté z Orwella. A aby sa za ne netrestalo ako za komunizmu.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 24. mája 2010.
