ImageOndrej Dostál. Narodil sa v roku 1971. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave odbor filozofia – sociológia. V rokoch 1993 – 1998 pôsobil ako novinár v denníku SME následne sa stal hovorcom bývalej Demokratickej strany. Po odchode časti jej členov (z dôvodu nesúhlasu s novou orientáciou strany pod vedením Ľudovíta Kaníka) sa podieľal na vzniku Občianskej konzervatívnej strany (OKS) dnes je jej podpredsedom. Pôsobí v komunálnej politike ako poslanec zastupiteľstva v bratislavskom Starom Meste. Od roku 2001 je riaditeľom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika od roku 2004 bol koordinátorom Iniciatívy proti európskej ústave. Publikuje aj na blogu SME.

Je to dokument ktorý spôsobil roztržky v slovenskej opozícii pretože časť z nej ho chcela použiť na pritlačenie vlády k múru vo veci tlačového zákona. Dokument ktorý spôsobuje rozruch aj v Európe málokto však pozná jeho obsah. Najnovšie ho v referende odmietli Íri a EÚ premýšľa ako ďalej. Dokument sa volá Lisabonská zmluva (jej celé znenie si môžete prečítať tu).

Prečo sa Európska únia svojho času rozhodla vytvoriť Ústavu pre Európu (ďalej len euroústava)?

Prvotným deklarovaným dôvodom bola snaha upraviť a zjednodušiť zmluvnú základňu Európskej únie ktorá je v súčasnosti komplikovaná a pre obyčajného človeka neprehľadná a nezrozumiteľná. Z toho dôvodu bol zvolaný Konvent o budúcnosti Európy ktorý si zadanie zjednodušiť zmluvnú základňu EÚ vysvetlil ako poverenie pripraviť európsku ústavu ktorá posunie Úniu smerom k vytvoreniu štátu alebo štátneho zväzku.

Nie sú slová typu “štátny zväzok” resp. “vytvorenie štátu” zbytočne prisilné?

Nie sú. Jedným z hlavných problémov diskusií na európske témy na Slovensku ale nielen u nás je to že sa veci nenazývajú pravým menom. Niektorí priaznivci posilnenia európskej integrácie otvorene priznávali že euroústava je krokom k európskej federácii. Tá by samozrejme nevznikla už prijatím euroústavy ale bol to zjavne krok tým smerom. Takýchto úprimných eurooptimistov však bolo na Slovensku ako šafránu väčšina politickej scény v tejto súvislosti iba zahmlievala. Osobne si viac vážim ľudí ktorí si želajú mať z EÚ jeden štát a otvorene to priznávajú hoci s nimi hlboko nesúhlasím ako tých čo sa tvária že sa nič také nedeje a zahmlievajú.

Túto myšlienku ale oficiálne nepriznáva asi nikto či mýlim sa?

Na Slovensku sú takto otvorene naladení napríklad mladí ľavičiari z prostredia portálu euractiv.sk. Samozrejme že pri tom nepoužívajú termín “superštát” ale priznávajú že sú za tesnejšiu integráciu až k nejakej forme štátneho zväzku. Z parlamentných politických strán sa k eurofederalizmu občas hlási HZDS ale u tohto subjektu ťažko možno s istotou tvrdiť čo si pod tým predstavuje a či to myslí vážne.

Skúsme konkrétne – v čom by schválenie euroústavy posunulo situáciu k vzniku superštátu?

Štát je definovaný cez určité znaky a funkcie. Základnými znakmi štátu sú územie obyvateľstvo a výkon politickej moci nad obyvateľstvom na tom území. To všetko by EÚ v podmienkach platnosti euroústavy mala. Mala by aj inštitúcie a symboly charakteristické pre štát. A plnila by viaceré funkcie ktoré sú preň charakteristické. Tým netvrdím že mnohým z toho EÚ nedisponuje už aj dnes ale po schválení euroústavy by to pre EÚ platilo ešte jednoznačnejšie.

Lenže o tom že bolo treba zjednodušiť zmluvnú základňu EÚ snáď nikto nepochybuje. Ak euroústava či Lisabonská zmluva nie sú správnou cestou ako sa to malo spraviť?

Najprv snáď pár slov o tom ako sa to zjednodušenie celé udialo. Euroústava totiž zjednodušovala zmluvnú základňu v tom slova zmysle že dávala viacero zmlúv do jednej. O jednoduchosti a zrozumiteľnosti jej textu sa však pri nej nedá hovoriť v žiadnom prípade. Je to mimoriadne komplikovaný a rozsiahly text.

Lisabonská zmluva zmluvnú základňu nezjednodušuje už vôbec lebo iba prenáša zmeny s ktorými prišla euroústava do platných a existujúcich zmlúv. Skutočným zjednodušením zmluvnej základne by podľa môjho názoru bola systematická revízia nielen zakladajúcich zmlúv ale celej legislatívy EÚ ktorá by spočívala v tom že by sa zrušili všetky inštitúcie regulácie a euronormy ktoré nie sú nevyhnutné pre fungovanie spoločného európskeho trhu. Všetky kompetencie ktoré nie je nevyhnutné vykonávať na úrovni EÚ by sa vrátili na úroveň členských štátov. Potom by EÚ mohla fungovať oveľa efektívnejšie a aj jej základný dokument by mohol byť podstatne stručnejší a zrozumiteľnejší.

Čo by Slovensku EÚ vzala z jeho právomocí ak by prešla euroústava alebo Lisabonská zmluva? Zaujímajú ma konkrétne prípady aby bolo jasné že nejde len o umelého strašiaka konzervatívcov.

Euroústava aj Lisabonská zmluva obsahujú výpočet výlučných právomocí EÚ a spoločných právomocí EÚ a členských štátov. Problém spoločných právomocí je v tom že členské štáty v nich môžu vykonávať svoje právomoci v rozsahu v akom Únia svoju právomoc nevykonala. Inak povedané členské štáty môžu v týchto oblastiach pôsobiť iba v prípade že sa EÚ rozhodne že v nich nebude pôsobiť čiže ide de facto tiež o kompetencie EÚ. A k spoločným právomociam patria vnútorný trh sociálna politika v aspektoch vymedzených v zmluve hospodárska sociálna a územná súdržnosť životné prostredie ochrana spotrebiteľa doprava energetika priestor slobody bezpečnosti a spravodlivosti. EÚ môže v ktorejkoľvek z týchto právomocí fakticky vyblokovať členské krajiny a teda aj Slovensko z reálneho rozhodovania o nich.

Oslabuje sa naša suverenita

Rozmeníme to na drobné ale ak hovoríte že na úroveň členských štátov by sa mali vrátiť všetky kompetencie ktoré nie je nevyhnutné vykonávať na úrovni EÚ o aké ide už v tejto chvíli? Voľný pohyb pracovných síl?

Ten je sám o sebe dobrá vec. Ale je kvôli nemu nevyhnutné aby EÚ zasahovala do toho aká má byť maximálna dĺžka pracovného času alebo nadčasov v jednotlivých krajinách? Určite nie. Voľný pohyb tovaru je pozitívny tiež ale je nevyhnutné aby vyše tisíc európskych noriem protokolov a rozhodnutí do najmenších detailov upravovalo zootechnickú a veterinárnu starostlivosť? Zrejme tiež nie. Ak by sme takémuto testu podrobili tie desaťtisíce strán európskej legislatívy som presvedčený že by z nej veľa neostalo.

Toto sú veci o ktorých už dnes nemôže rozhodnúť výhradne naša krajina?

Áno. Ale nejde len o samotné kompetencie ale aj o spôsob akým sa o nich rozhoduje. Ďalšou zmenou ktorú prinášajú euroústava a Lisabonská zmluva totiž je že sa rozširuje hlasovanie kvalifikovanou väčšinou na úkor rozhodovania prostredníctvom konsenzu. To tiež oslabuje suverenitu členských krajín pretože vďaka tomu môže v krajinách platiť legislatíva ktorú nielenže neschválili národné parlamenty ale dokonca s ňou nemuseli súhlasiť ani len zástupcovia krajiny v inštitúciách EÚ.

O systéme hlasovania budeme hovoriť neskôr. Ktoré sú takzvané „výlučné právomoci” EÚ teda tie na ktoré by sme po schválení Lisabonskej zmluvy ako štát nemali priamy dosah? Priamy preto lebo predsa len v EÚ máme svojich zástupcov.

Colná únia ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu menová politika pre členské krajiny ktorých menou je euro ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva a spoločná obchodná politika. Ak nechám bokom otázku eura a morských biologických zdrojov v zásade ide o oblasti v ktorých naozaj je potrebné stanoviť spoločné pravidlá ak má fungovať spoločný trh v celej EÚ. Ak má byť EÚ colná únia nemôže si každá krajina určovať svoju colnú politiku samostatne. V tom až taký problém nevidím.

V čom ho potom vidíte?

V deklaratívne spoločných právomociach ktoré sú v skutočnosti právomocami EÚ. V rozširovaní hlasovania miesto rozhodovania konsenzom. V otváraní priestoru pre to aby sa konsenzus nahrádzal hlasovaním aj bez toho aby to bolo obsiahnuté priamo v základných zmluvách. V na hlavu postavenom chápaní princípu subsidiarity ktorý je cestou k ďalšej centralizácii. Vo vytváraní funkcií ako prezident EÚ alebo minister zahraničných vecí ktoré aj symbolicky približujú EÚ štátu. A nie je až také významné že v Lisabonskej zmluve je to oproti euroústave trochu zaobalenejšie.

Ak by to mysleli vážne bolo by to naopak

Princípu subsidiarity nikto nerozumie. O čo ide?

Hovorí o tom že rozhodovať sa má na čo najnižšej úrovni. Teda do vecí o ktorých môžu rozhodovať občania sami sa verejná moc nemá vôbec starať. V rámci verejnej moci majú byť kompetencie decentralizované. O všetkom o čom možno rozhodovať na úrovni obecnej samosprávy sa má rozhodovať tam. Na vyššiu úroveň regionálnu alebo národnú majú byť prenesené iba tie kompetencie ktoré nie je možné vykonávať na miestnej úrovni. A na nadnárodnú úroveň EÚ by sa mali dostať iba tie kompetencie ktoré nedokážu zabezpečiť jednotlivé štáty. Napríklad spomínaná colná politika ak chceme aby EÚ bola colnou úniou. Nie je však žiadny dôvod prenášať na úroveň EÚ trebárs sociálnu politiku.

Lisabonská zmluva definuje zásadu subsidiarity tak že podľa nej koná EÚ v oblastiach ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci len v takom rozsahu a vtedy ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť samé ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie. Nejde teda o to aby presun nejakej kompetencie na vyššiu úroveň bol naozaj nevyhnutný ale stačí ak EÚ dospeje k záveru že bude tú kompetenciu vykonávať lepšie ako členské štáty.

Rozmenené na drobné je to potom v tiež už spomínaných spoločných kompetenciách kde členské krajiny uplatňujú svoju pôsobnosť iba v tom prípade že ju neuplatňuje EÚ. Ak by bol princíp subsidiarity myslený vážne malo by to byť naopak. EÚ by v spoločných kompetenciách mala konať iba v prípade že všetky členské krajiny prídu k záveru že nie sú schopné nejakú otázku riešiť samostatne.

Teraz úplne konkrétne k jednotlivým spoločným právomociam EÚ a členských štátov – v čom tento systém ohrozuje náš vnútorný trh? Má vôbec ako?

Pôsobenie EÚ v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti môže napríklad znížiť flexibilitu slovenského trhu práce. Zavádzanie regulácií v záujme ochrany životného prostredia alebo ochrany spotrebiteľa môže byť neprimerane zaťažujúce pre podnikateľské subjekty. Zjednodušenie zmeny spôsobu rozhodovania z konsenzu na hlasovanie nás posúva bližšie k daňovej harmonizácii.

Nejde len o reči

Nie je celá daňová harmonizácia len umelým problémom? Zatiaľ sa o ňu nikto priamo nepokúsil vždy to ostalo len v rovine rečí.

Rozhodne nejde len o reči. V oblasti nepriamych daní už istá harmonizácia funguje v oblasti priamych sa uvažuje o harmonizácii daňových základov a pracuje sa na tom. Harmonizácia daňových sadzieb pri priamych daniach ešte ako konkrétny návrh pokiaľ je mi známe prejednávaná nebola ale viacerí významní západní politici majú problém s takzvanou daňovou konkurenciou čiže nižšími daňami v iných krajinách. A keď je aj niečo len v rovine rečí neznamená to že to netreba brať vážne. Najmä ak tie reči vedú predstavitelia veľkých európskych krajín.

Ale pozrime sa na to aj z pohľadu iných krajín – vás by ako Nemca či Francúza neštvalo že na jednej strane pýtame a aj dostávame obrovské peniaze z balíka odvádzaného tými krajinami na strane druhej ich hendikepujeme našou nízkou daňou?

Prečo by sme ich mali znevýhodňovať? Veď aj oni si môžu znížiť dane. Čo im v tom bráni? A výška príspevkov do rozpočtu EÚ predsa nijako nesúvisí s výškou daňového zaťaženia tej ktorej krajiny.

Ako môže EÚ pôsobiť na našu sociálnu politiku?

V mene ochrany zamestnancov môžu byť zavedené regulácie ktoré znepružnia trh práce. V mene ochrany nezamestnaných sa môže zadefinovať taká minimálna miera sociálnej ochrany ktorá bude demotivovať ľudí aby si hľadali prácu.

Ktoré regulácie môžu znepružniť slovenský trh práce?

Napríklad stanovovanie prípustnej dĺžky nadčasov prílišná ochrana zamestnancov pred prepúšťaním garantovanie zasahovania odborov do fungovania podnikov obmedzovanie možností vykonávať prácu na základe iných ako riadnych pracovných zmlúv.

Smer môžeme odstaviť aj sami Brusel nie

Pri nastavení miery sociálnej ochrany tak aby ľudia nemali dôvod pracovať by však EÚ šla proti sebe. Ktorá krajina by už len chcela mať nezamestnaných v polohe že sa im neoplatí robiť? Nie je to zbytočný strach? Koniec koncov takú neprijateľnú mieru môže zaviesť aj Ficova vláda.

V EÚ sú predsa krajiny kde sa dá vcelku pohodlne vyžiť aj keď je človek nezamestnaný. Ale podstata problému je práve v zásadnej odlišnosti toho keď také niečo zavedie vláda národného štátu a keď sa to stane záväznou reguláciou v celej EÚ. Keď si zvolíme ľavicovú vládu ktorá znepružní trh práce je to zlé ale môžeme si za to my sami občania Slovenska. A my sami to aj môžeme zmeniť. Tým že si v nejakých budúcich voľbách zvolíme inú vládu ktorá urobí trh práce flexibilnejším.

Zoči voči momentálnym preferenciám Smeru sa to môže zdať ako zbožné želanie ale na to aká tu bude vláda máme ako občania a voliči dosah. Keď sa však niečo zavedie ako celourópska norma je ťažké to zmeniť bez ohľadu na to ako dopadnú voľby u nás. Už to jednoducho nebudeme mať vo svojich rukách. Vôbec necítim potrebu hovoriť Francúzom alebo Nemcom do toho koľko majú mať povolených hodín nadčasov alebo aká vysoká má byť podpora v nezamestnanosti. Ale nechcem aby také veci určovali mojej krajine oni prostredníctvom Bruselu.

Čo konkrétne sa vám nepáči na zmene mechanizmu hlasovania v EÚ? Tlmočníčka v EÚ a blogerka SME Mária Mlynarčíková tvrdí že je naivné si myslieť že Slovensko teraz keď zmluva v Írsku neprešla má väčší vplyv v EÚ než keby sa to podarilo. Slovensko so svojimi piatimi miliónmi obyvateľmi je podľa nej aj tak smiešny a zanedbateľný hráč.

Slovensko je taký hráč ako sebavedomo dokážu vystupovať jeho predstavitelia. Pokiaľ si o sebe naozaj myslia to čo spomínate tak sa tak aj správajú a na všetko iba pritakávajú. Pokiaľ sa správajú ako politici zvrchovaného štátu a majú jasné postoje môžu mnohé ovplyvniť. Či už cez využitie práva veta alebo cez spoluprácu s inými krajinami s ktorými máme podobné záujmy. Je známe že napríklad Vladimír Palko alebo Daniel Lipšic viackrát využili právo veta a veci ovplyvnili. A v sobotu som zasa počul Ivetu Radičovú hovoriť o tom ako v pozícii ministerky práce a sociálnych vecí v EÚ v spolupráci s Britmi bránila snahám zavádzať regulácie znepružňujúce trh práce. Právo veta nám umožňuje zabrániť daňovej harmonizácii.

Pri zmene mechanizmu hlasovania na rozdiel od mnohých kritikov euroústavy – napríklad v Poľsku alebo Česku – nevidím zásadný problém iba v tom že sa posilňuje váha veľkých štátov a oslabuje sila menších a stredných krajín. Zásadný problém je v tom že sa hlasuje o veciach v ktorých by sa mala nájsť zhoda.

Pokrokom by bolo zrušenie europarlamentu

Vnímate vôbec aspoň nejaké pozitíva Lisabonskej zmluvy?

V zásadných otázkach nie.

Počet členov europarlamentu sa zníži na 751. Aj to je aký taký pokrok nie?

Pokrokom by bolo europarlament zrušiť. Európsky parlament nefunguje ako normálny parlament v národnom štáte. A vlastne ani nemôže keďže neexistuje európsky ľud ktorý by mal reprezentovať. Či je v ňom o pár desiatok poslancov viac alebo menej nie je dôležité.

Ivan Šimko tvrdí že sme sa mali s kritikou zmluvy ozvať skôr nie až po funuse keď sme svojho času nechali bojovať Poliakov osamotených. Nemá pravdu? Ani KDH vtedy príliš nekričalo.

To je od Ivana Šimka veľmi vtipné vyjadrenie. Naozaj si musím nasypať popol na hlavu za to že som počas summitu v Lisabone nechal Poliakov bojovať samých a išiel na okružnú jazdu po lisabonských krčmách. Ale vážne – kto mal zo Slovenska v tom čase kričať? Slovensko išlo do Lisabonu s pozíciou že netreba nič meniť a bude akceptovať čokoľvek na čom sa ostatní dohodnú. To je politika súčasnej vlády. V rámci parlamentnej opozície sú proti Lisabonskej zmluve ešte KDH a KDS mimo parlamentu OKS ale aký je ich vplyv na oficiálnu pozíciu vlády? Ja som napísal o Lisabonskej zmluve niekoľko článkov a absolvoval viacero diskusií krik podľa predstáv Ivana Šimka to však určite nebol.

Vladimír Palko zase hovorí že ak by bolo u nás referendum popri Íroch by sme proti Lisabonskej zmluve hlasovali aj my. Stotožňujete sa s ním v kontexte toho že ľudia u nás referendá zásadne ignorujú?

V ankete internetového vydania SME zatiaľ odporcovia Lisabonskej zmluvy pri hodnotení jej krachu v Írsku jasne dominujú. Neviem predpovedať výsledok referenda ale je možné že voliči by odpovedali nohami. V každom prípade si myslím že sa referendum o Lisabonskej zmluve malo konať aj u nás.

Podľa vás by to teda neboli vyhodené peniaze?

Pokiaľ by to zabránilo prijatiu Lisabonskej zmluvy boli by to najrozumnejšie investované peniaze v histórii referend v Slovenskej republike. Nie som extra veľkým fanúšikom prílišného používania tohto inštitútu ale myslím si že práve v takýchto otázkach kde sa rozhoduje o suverenite krajiny by sa malo postupovať iba na základe jednoznačného a priameho súhlasu občanov nielen politickej reprezentácie.

Nezlyhali ale všetky politické strany v tom že občania absolútne netušia o čom vôbec Lisabonská zmluva je? Väčšina síce počula že jej schvaľovanie bolo predmetom hádok v opozícii ale obsah ostal utajený.

Netýka sa to len Lisabonskej zmluvy alebo predtým euroústavy. Celá diskusia o EÚ je u nás veľmi plochá a na okraji záujmu širšej verejnosti. Nie je to len o politických stranách ale určite k tomu prispieva aj to že zväčša nedokážu formulovať jasné postoje k otázkam európskej integrácie a pristupujú k tomu všetkému s fatalizmom typu že aj tak sme len zanedbateľný a smiešny hráč a nemôžeme nič ovplyvniť.

Aký nevďak zo strany Írov?

Keď už sme spomínali referendum – občania predsa vo voľbách vedeli za koho hlasujú rovnako aj to že hlavné strany s výnimkou KDH sú za veď postoje sa profilovali už pri euroústave. Preferencie KDH ani náhodou nenasvedčujú tomu že by sa s jeho názorom stotožňovala relevantná časť voličov.

Nemyslím si že by hlasovanie ľudí v parlamentných voľbách výraznejšie ovplyvnili postoje politických strán k európskej ústave. To predsa vôbec nebolo témou volebného súboja. Ľudia predsa nevolili Fica Mečiara a Slotu kvôli tomu čo si myslia alebo nemyslia o európskej ústave.

Prečo sú dnes Íri proti keď sami solídne profitovali z peňazí EÚ čo naštartovalo ich rast? Mnohí to označujú za nevďak. Navyše hlasovalo pomerne málo Írov z toho sa vôbec nedá usúdiť že väčšina je proti skôr to že im to je jedno.

Ekonomický rast Írov určite nenaštartovali len fondy EÚ. Írsko urobilo reformy liberalizovalo ekonomiku znížilo dane. Na írskom úspechu sa teda podpísalo viac faktorov. Aj iné krajiny čerpali z fondov EÚ ale nie sú tak ekonomicky úspešné ako Írsko. A navyše – aký nevďak? To že Íri čerpali z eurofondov znamená že teraz majú držať hubu a krok? To snáď nie. Írsko je členskou krajinou EÚ rovnocennou všetkým ostatným. Íri majú právo povedať svoju predstavu rovnako ako Francúzi alebo Nemci. Už ani nehovorím o tom že odmietnutie Lisabonskej zmluvy nie je ničím zlým pre EÚ. Práve naopak.

Z vášho pohľadu áno vaši oponenti hovoria iné. Nie sú inak Palkove slová „Lisabonská zmluva je centralizácia EÚ odovzdanie moci do Bruselu a znamená v podstate koniec štátnej suverenity” trochu zveličujúce? Veď o stratu suverenity nejde ani zďaleka to by bolo úplne o inom.

Ale prečo by mala byť legitímna len jedna predstava o budúcnosti EÚ? Ja nikomu jeho názor neberiem ale Lisabonská zmluva nie je jediná možnosť pre EÚ a okrem nej len čierna tma. Tá zmluva by nesporne bola centralizáciou EÚ odovzdaním značnej časti moci do Bruselu a síce nie úplným a nezvratným koncom štátnej suverenity ale veľmi dôležitým krokom na ceste na ktorej konci strata suverenity naozaj je.

Prečo by trebárs ochrana spotrebiteľa či ochrana životného prostredia nemala byť v celej EÚ jednotná? Čo je na tom zlé?

Pretože nie je nevyhnutné aby takéto veci boli unifikované. Štandardy ktoré vyspelejšie západné krajiny už teraz napĺňajú môžu byť pre naše podnikateľské subjekty neúmerne zaťažujúce. Aj takéto veci by mali byť prispôsobené ekonomickej úrovni tej ktorej krajiny a mali by zohľadňovať preferencie jej obyvateľov.

Ale uznávate že to nemusí byť na škodu? Najmä z pohľadu toho spotrebiteľa.

Nemyslím si že všetko čo prichádza z Bruselu musí byť nutne zlé. V mojej predstave o EÚ nám nič nebráni aby sme si dobré skúsenosti osvojovali tiež. Ale len na základe vlastného slobodného rozhodnutia. Bez toho že by sme zároveň museli akceptovať aj veci ktoré sa nám nepozdávajú. A bez toho aby sme ich v budúcnosti nemohli na základe vlastného rozhodnutia opäť zmeniť. Pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa niektoré veci sa môžu zdať na prvý pohľad ako užitočné a správne ale zásahy do slobodného trhu bývajú v konečnom dôsledku zväčša kontraproduktívne.

V akom zmysle by Lisabonská zmluva mohla mať negatívne následky na našu územnú súdržnosť keďže je zaradená v spoločných právomociach?

Územnou súdržnosťou je v eurospeaku myslené prerozdeľovanie prostriedkov od daňových poplatníkov cez eurofondy. Napríklad za účelom vyrovnávania regionálnych rozdielov. Často bez ohľadu na to na čo sa tie prostriedky reálne použijú koľko sa ich takto premrhá a koľko stratí v sieti korupcie a netransparentnosti. Takto chápanú územnú súdržnosť by zrejme Lisabonská zmluva nijako výraznejšie neovplyvnila.

Karol Sudor uverejnené na spravodajskom portáli SME.sk dňa 16. júna 2008.


0 comments