Problémom európskych vzťahov s Ruskom nie je Rusko ale Európa. Rusko je čitateľné nečitateľná je Európa.
Rusko je tradičnou suchozemskou imperiálnou krajinou a euroázijskou veľmocou. Pre dlhodobú ruskú zahraničnú politiku nie je podstatný etnický moment slovanstva ani triedny moment proletárskeho internacionalizmu. To sú len dobové výrazy jej euroázijskej povahy.
Ruská zahraničná politika sa dlhodobo drží zásady rozlišujúcej medzi vnútorným Ruskom blízkym a vzdialeným zahraničím. Pre všetky typy ruskej moci od monarchie cez boľševický Zväz sovietskych socialistických republík až po dnešné putinovské Rusko riadenej demokracie či medvedevovskej demokracie zhora bolo vnútorné Rusko nedotknuteľné. Vo vzťahu k tomu čo Rusko označovalo za blízke zahraničie sa usilovalo o čo možno najväčší vplyv od zvyšovania politickej ekonomickej a kultúrnej závislosti po politické vazalstvo ako po druhej svetovej vojne v prípade strednej Európy až po včlenenie do Ruska ako v prípade Lotyšska Litvy a Estónska. V prípade vzdialeného zahraničia sa Rusko vždy usilovalo o výhodné partnerstvá so stredne silnými štátmi ktoré mu mali vytvoriť čo možno najlepšie východiská na veľmocenský zápas.
Z tohto hľadiska je Rusko dlhodobo čitateľným štátom. Vzťah Ruska k Európe preto vždy bol a ostane dvojznačný. Svojou európskou časťou bude vždy naklonené k Európe ázijskou sa bude od nej vzďaľovať. Európsky dom je Rusku primalý ázijský priveľký a americký privzdialený.
Otázka potom nestojí tak či možno mať rád Rusko alebo Rusov ale čo je nám bližšie – veľmocenské ambície ktorými sa riadi tradičná ruská politika bez ohľadu na politický systém alebo slobodný svet do ktorého sme ledva vhupli. Z povahy ruskej politiky je zrejmé že pre ňu nie je určujúcim kritériom ľudská sloboda a dôstojnosť – napokon vyjadrujú to pojmy riadenej demokracie a demokracie zhora. Problémom je to či je ľudská sloboda a dôstojnosť skutočne a nielen deklaratórne základným kritériom európskej politiky. A osobitne pre nás – či je u nás zakotvená tak aby sme ju za nijakú cenu neboli ochotní opustiť.
Európsku dvojznačnosť najlepšie vyjadril posudok Európskej komisie o tom čo sa dialo minulý rok v Gruzínsku. Jeho dve časti sú navzájom nezlučiteľné. Ak je Južné Osetsko a Abcházsko súčasťou Gruzínska ako to dodnes deklaruje aj Európska únia potom nemohlo ísť vôbec o vojnu medzi Gruzínskom a Ruskom ale o ruskú inváziu do Južného Osetska. Gruzínsku potom možno klásť oprávnenú otázku – akým je štátom ak bombarduje vlastné územie a zabíja vlastných občanov. Ak však Južné Ostetsko a Abcházsko neboli súčasťou Gruzínska nemá otázka kto začal a kto provokoval zmysel.
Niektorí moji vznešení priatelia hovoria v takýchto prípadoch o kognitívnej disonancii. Ja sa obmedzím len na konštatovanie že to pripomína klasickú anekdotu na tému: „si aj si aj nejsi“. Európa chce mať Rusko rada ale nedôveruje svojej vlastnej láske. Chce byť s Ruskom zadobre ale prostredníctvom NATO. Chce byť od Ruska energeticky nezávislá ale buduje nordstreamy a „južnyje“ potoky. Chce aj nechce rozšíriť Európsku úniu a NATO o Ukrajinu a Gruzínsko. Chce mať Rusko jednou nohou dnu druhou von. Kráča bosá aj obutá na ceste aj na chodníku oblečená aj nahá ale múdra dcéra to nie je. Jej politika voči Rusku nemá dlhodobý charakter ako ruská politika voči Európe ale krátkodobo sa točí ako koruhvička podľa smeru ruského vetra. V tom je problém Európy vo vzťahu k Rusku.
A čo my? My sa dnes správame dvojako ešte na iný spôsob. Sme jednou nohou súčasťou Európy a druhou širokorozchodným blízkym zahraničím Ruska.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 12. októbra 2009.
