Nedávno som čítal glosu divadelníčky a jazykovedkyne Inge Hrubaničovej o trampotách ktoré má so svojou dcérou pri vyučovaní slovenskej literatúry. V škole jej tlačia do hlavy ako kaleráby veku neprimerané básničky kanonizovaných slovenských spisovateľov učia ju naspamäť čo je metafora a gramatické kategórie bez ohľadu na reálne situácie v ktorých dieťa jazyk používa.
Moja prvá krotká kritika prednovembrového režimu sa týkala našich detí. Ich diskriminácie lebo neboli deťmi komunistických rodičov ale najmä spôsobu vzdelávania ktorý mal nápadne podobné črty s tým dnešným.
Toto porovnanie je žalostné. Akoby sa nič nezmenilo a všetko ostalo pri starom. Preto chápem sklamanie mnohých poctivých ľudí. A predsa ho nezdieľam. Lebo platí zároveň aj to že dnes sa môžu deti a mladí ľudia vzdelávať v otvorenom svete bez ostnatého drôtu že majú slobodný prístup k informáciám a môžu slobodne uplatniť svoje schopnosti a spôsobilosti. A rovnako platí aj to že učitelia môžu bez obáv učiť lepšie ako im predpisujú dnešné skostnatené osnovy. Ak chcú majú chuť a nerezignovali.
Osobitne bolestne pociťujú sklamanie z nesplnených očakávaní ľudia novembra 1989. Pri pohľade na hárky s dvestošesťdesiatimi podpismi z Umeleckej besedy v nedeľu 19. novembra 1989 je až nápadné koľko tam prišlo umelcov a najmä výtvarníkov ktorí stretnutie zvolali ale aj spisovateľov a divadelníkov pedagógov vedcov novinárov ochranárov. Bolo to prirodzené. Sloboda je nevyhnutnou podmienkou ich existencie. Slobodná tvorba bola v prednovembrovom Československu vytesňovaná na okraj a u tých ktorí boli so spoločnosťou v rozpore a disense až za okraj verejného pôsobenia.
Pôvodná súdržnosť a spolupatričnosť ľudí novembra 1989 sa za dvadsať rokov rozpadla. Dnešné výklady o tom ako to bolo naozaj vyvolávajú úsmev. Osobná pamäť je nespoľahlivá a tendencia vidieť sám seba v lepšom svete narastá. A tak dnes čítame že jednotliví aktéri povedali čo nepovedali a nepovedali čo povedali boli pri tom pri čom neboli a neboli pri tom pri čom boli urobili čo neurobili a neurobili čo urobili koordinovali čo nekoordinovali a nekoordinovali čo koordinovali.
Koľko pamätí toľko svetov a malebných pomyslov. Spomeniem len dva z nich. Jeden vychádza z konšpiratívnej teórie o akejsi tajnej dohode medzi Občianskym fórom a Komunistickou stranou Československa pri voľbe Václava Havla za prezidenta. Nijaká taká tajná dohoda neexistovala čo potvrdzuje historický výskum aj osobné svedectvá kľúčových aktérov naposledy Petra Pitharta. Druhý pomysel spadá do ríše legiend a mýtov. Hovorí o tom ako chcel ochranár Josef Vavroušek zrušiť vo Federálnom zhromaždení zákaz majorizácie. Nechcel len poctivo uvažoval ako by sa dal celý ústavný systém zjednodušiť a navrhol aby Snemovňu národov tvorili dve komory zložené priamo z poslancov Českej a Slovenskej národnej rady. Nebolo to možné. V každej federácii platí že tí čo rozhodujú o veciach na republikovej úrovni nemôžu rozhodovať o veciach na úrovni federácie a naopak. Josef Vavroušek zákaz majorizácie zrušiť nechcel ale mýtus ostal. Ak však nechceme uľpieť vo svete nostalgie a mýtov musíme si položiť otázku čo je dnešným posolstvom novembra 1989. Kľúčovým slovom je trvalo sloboda. Z nej sa odvíja dôstojnosť ľudských životov ktorá bola skutočným cieľom novembrovej revolúcie. Pokladám dnes oveľa väčšmi ako pred dvadsiatimi rokmi za jej základ slobodnú ekonomiku lebo vytvára základ pre slobodné správanie a rozhodovanie ľudí a ich životnú úroveň. S rovnakým dôrazom ba možno ešte nástojčivejšie však treba dnes povedať že slobodná ekonomika nie je samoúčelom. Zredukovanie sveta len na ekonomický úspech za každú cenu bez škrupúľ a bez zábran vedie ku korupcii. A to nielen v ekonomike. Rozožiera ako hrdza všetky vzťahy v spoločnosti rovnako ako výlučná orientácia politiky na moc peniaze a vplyv.
Problémom Slovenska nie je len zúrivý zápas dnešnej moci proti slobodnej ekonomike. V rovnakej miere je ním cieľavedomý rozval právneho štátu a ústavnosti ktorý podrýva základy demokratického štátu pripravuje pôdu pre prechod k autokratickej spoločnosti a zneužíva pritom samotné slovo demokracia. Pokrytecky sa síce hovorí o riadenej alebo vertikálnej demokracii či o demokracii zhora v skutočnosti však ide o nové formy autokracie. O tom vypovedá dnešný vazalský stav súdnictva vyšetrovania ktoré mení obete na vinníkov vzdelávania v ktorom sa z politických dôvodov karikuje pamäť národa vedy v ktorej je politická objednávka viac ako lekárska etika verejnoprávnej televízie ktorá sa stala slúžkou politiky a súdnych pokút ktoré ničia nezávislé médiá.
Dnešná kríza nie je len finančnou a ekonomickou krízou. Je krízou spoločnosti ktorá zabúda na to že základom revolúcie v novembri 1989 bola túžba po slobode a dôstojnosti ľudského života. Východiskom z dnešnej krízy môže byť práve preto len obnovenie tohto vedomia a návrat na trajektóriu ktorá bola a ostáva posolstvom novembra 1989.
Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 14. októbra 2009.
