Svojím opatrným súhlasom s tým čo v Európskom parlamente povedal začiatkom decembra Václav Klaus som si spôsobil že ma vo svojom komentári Marián Leško priradil do zvláštnej politickej skupinky spolu s Jánom Čarnogurským a Robertom Ficom. Mne má prekážať na únii jej ľavicovosť Čarnogurskému jej liberálnosť a Ficovi jej integrovanosť. Nikdy sme spolu o tom nestratili ani slovo ale neviem sa zbaviť pocitu že obaja Ján Čarnogurský i Robert Fico sa v tejto zvláštnej kombinácii (so mnou) necítia celkom vo svojej koži rovnako ako ja. Je to asi moja chyba mal som novinárom hovoriť iba to najpodstatnejšie. Napríklad to že tam kde Jánovi Čarnogurskému na únii prekáža jej liberálnosť ja vidím práve neliberálne tendencie a pohŕdanie demokratickou legitimitou a tie mi prekážajú viac ako ľavicovosť ktorá je len ich málo presnou nálepkou. Alebo to že mne na rozdiel od Roberta Fica neprekáža že nás Dzurindova vláda „ťahá“ do Európskej únie práve naopak držím jej v tom palce. Pokúsim sa to nedorozumenie teda trochu osvetliť. Rozpačité nepochopenie či dokonca úprimné zdesenie ktoré sprevádzali Klausov prejav na Slovensku zapríčinili podľa môjho skromného úsudku tri veci: Po prvé všetci reagovali na citácie Klausa z druhej či tretej ruky a takmer nikto (a už vôbec nie politici) sa neunúval prečítať si pozorne čo to vlastne Václav Klaus povedal a trochu sa nad tým zamyslieť. Po druhé je tu celoslovenský nedostatok skutočných vedomostí o procesoch ktoré prebiehajú v EÚ a o ich histórii (rovnako v politickej ako v novinárskej obci) spojený logicky s neexistenciou skutočnej politickej diskusie o tom kam sa Európa náhlivo uberá a kam chceme aby išla spolu s nami(!). Zriadili sme si síce na takúto diskusiu „národný konvent“ ale zdesenie z Klausových slov prezrádza že ten sa k skutočnej diskusii ešte ani len nepriblížil. Treťou a možno tou najdôležitejšou vecou je takmer všeobecný nedostatok (opäť celoslovenský ale možno aj tak trochu celoeurópsky) pochopenia vzťahu medzi slobodou legitimitou inštitúcií a rozhodovania vládou zákona a prosperitou.
Predovšetkým o týchto veciach hovoril Václav Klaus. Pripusťme že on sám podcenil účinok zvolených slov keď v prostredí ľudí spájajúcich všetky svoje očakávania lepšieho dôstojnejšieho a slobodnejšieho života s členstvom v EÚ varoval expresívne pred „plíživým sjednocováním Evropy“. Citované z druhej ruky a bez ďalšieho komentára to zrejme muselo mnohých vydesiť. Najmä na Slovensku to totiž príliš môže pripomínať slotovskú víziu Európy pozostávajúcej z xenofóbnych národných skanzenov. Dôležitejší ako zvolené slová je obsah.
Predovšetkým Václav Klaus nehovoril o potrebe zastaviť rozširovanie EÚ ale o tom že treba zvážiť v rámci Európskej únie či je dobré (dobré predovšetkým pre občanov únie) prenášať bezmyšlienkovite a automaticky čoraz viac rozhodnutí z pôvodnej medzivládnej úrovne na úroveň nadnárodných inštitúcií teda Európskej komisie a parlamentu. Či je to dobré bez jasnej predstavy o konečnej podobe Európy Václav Klaus vyzval na formulovanie takej predstavy. A tiež či je dobré pri príliš mnohých veciach opúšťať princíp konsenzu (teda ten že sa rozhoduje jednomyseľne a že všetci aj tí najmenší môžu povedať nie ak je to proti ich záujmom a presvedčeniu) a odovzdávať rozhodnutia do rúk väčšinového hlasovania. Súhlasil som s ním lebo si myslím že by sme si mali klásť tie isté otázky. Možné zneužitie diktátu väčšiny v ústavných inštitúciách robilo mimochodom starosti už otcom zakladateľom Spojených štátov a venovali tomu veľkú časť debát o ústave. Súhlasil som v tejto veci s Klausom lebo mi prekáža krajne neliberálne uctievanie „efektivity rozhodovania“ pred jeho legitimitou. Legitimita národných parlamentov a vlád nech sú akékoľvek nedokonalé či zlé vzniká v slobodnej krajine vo voľbách a v priamej interakcii celej spoločnosti s celou svojou politickou reprezentáciou a nadnárodné inštitúcie jej nemôžu mať ani zlomok. Tá legitimita spočíva aj v tom že národné parlamenty a vlády sú z vôle slobodných jednotlivcov odvolateľné pri prvom prejave svojvôle a diktátu nadnárodné inštitúcie len ťažko alebo vôbec. Túžba uniknúť pred nekompetentnosťou či skorumpovanosťou vlastnej národnej politickej reprezentácie pod krídla bruselských inštitúcií je preto pochopiteľná ale pomýlená.
Václav Klaus tiež vo svojom povestnom prejave povedal že skutočné korene terorizmu a násilia v súčasnom svete sú v protiliberálnych protidemokratických protitrhových protikapitalistických a protiamerických pozíciách a ideológiách ktoré vidíme okolo seba. Mal na mysli pochopiteľne európske prostredie a nie iba arabský svet a mal pravdu. Povedal ešte v tejto súvislosti že by teroristický útok z 11. septembra nemal byť zneužívaný na „europeizáciu“ obrannej a bezpečnostnej politiky. Václav Klaus mal pod „europeizáciou“ na mysli odtrhnutie obrannej a bezpečnostnej politiky od Ameriky a oslabenie NATO. Som presvedčený že severná Amerika spolu s Európou tvoria jeden civilizačný priestor ktorý je ohrozený ako celok a treba ho chrániť ako celok a preto som s ním súhlasil. Európska únia je už teraz tak trochu aj naším domom a je najvyšší čas si ho vopred poobzerať a zoznámiť sa s nájomníkmi. A prisťahovať sa s jasnou predstavou medziiným aj preto lebo to od nás očakávajú.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 9. januára 2002.
