Svet sa väčšinou ešte nestihol prebrať z opojnej obamamánie po amerických voľbách. Nepoučiteľní optimisti opäť raz uverili že prichádza nový a samozrejme lepší svet. Ale Obamova nová diplomacia ho nejako neprináša. Rusi reagujú na jej detinské nadbiehania skôr chladne Irán dokonca nepriateľsky. A naťahuje ruky za atómovou bombou.
Jednou z najťažších a zároveň najpotrebnejších vecí v zahraničnej a bezpečnostnej politike superveľmoci je pokúšať sa myslieť aj na nemysliteľné. Napríklad na globálnu či „iba“ lokálnu nukleárnu vojnu. Ešte v tomto roku sa ukáže či to nová Amerika Baracka Obamu dokáže. Zatiaľ to vyzerá tak že skôr nie ako áno. Termín „myslieť na nemysliteľné“ pochádza od legendárneho Hermana Kahna vojenského stratéga prognostika fyzika matematika a jedného zo zakladateľov americkej futurológie ktorý pod týmto názvom (Thinking About the Unthinkable) publikoval svoje uvažovanie o možnom termonukleárnom konflikte už v roku 1962 a opätovne aj pred svojou smrťou začiatkom turbulentných 80. rokov (zomrel v roku 1983). Jeho úvahy ovplyvnili americké zahraničnopolitické a bezpečnostné myslenie celého obdobia studenej vojny – až do nástupu eufórie 90. rokov.
V kontexte (nového i starého) amerického zahraničnopolitického myslenia je užitočné sa na okamih pri Hermanovi Kahnovi a jeho spôsobe uvažovania pristaviť. Do roku 1961 pracoval v slávnej Rand Corporation v mestečku Santa Monica blízko Hollywoodu kde zase pracoval jeho priateľ scenárista Leo Rosten. Na jeho návrh začal Kahn používať slovíčko „scenár“ na označenie možného priebehu kataklizmických vojnových udalostí ktoré boli predmetom jeho úvah. Pracovať pre Rand ho pozval iný jeho priateľ Samuel Cohen – fyzik ktorý sa stal neskôr otcom a vynálezcom neutrónovej bomby. Herman Kahn sa stal blízkym spolupracovníkom Edwarda Tellera Johna von Neumanna a Hansa Betheho pri tvorbe prvej vodíkovej bomby. Kahn stratég je však slávnejší ako Kahn fyzik.
Kahn takmer pred polstoročím uvažoval o možných scenároch v línii ktorých by sa mohla odvíjať termonukleárna vojna medzi Amerikou a Sovietskym zväzom ak by sa stalo práve to nemysliteľné – povedzme ak by sa niektorý sovietsky generál zbláznil a prišlo by k termonukleárnemu útoku napríklad na New York. Kahn chápal že aj pomyslenie na „megasmrť“ (tiež jeho termín) je natoľko odpudzujúce že takú myšlienku ľudia väčšinou jednoducho zaženú vytesnia ale chápal tiež že také uvažovanie je potrebné prosto preto lebo termonukleárne zbrane existujú a obe strany ich majú dosť na úplné zničenie protivníka. Práve to že koncept nukleárnej vojny je „mysliteľný“ a dá sa predvídať jej možný scenár viedlo k pochopeniu že doktrína MAD (Mutually Assured Destruction – zaručené vzájomné zničenie) – obojstranná deklarovaná pripravenosť naozaj „stlačiť gombík“ – ktorá sa z Kahnových úvah zrodila je vlastne temnou zárukou že sa taká vojna neuskutoční. Kahnove scenáre vychádzali z teórie systémov a z matematickej teórie hier. Čo sa týka učinnosti nukleárneho „odstrašenia“ tvrdil že ak má byť účinné musia byť Sovieti presvedčení že Amerika má schopnosť „druhého úderu“ aj po akokoľvek geniálne vymyslenom sovietskom „prvom údere“. Iba vtedy je ak nie zaručené tak aspoň vysoko pravdepodobné že v moskovskom politbyre takú možnosť realisticky zamietnu. Uvažoval prevratným spôsobom aj o iných veciach ale to už je téma na iný text.
V tejto chvíli by nová Amerika Baracka Obamu potrebovala ďalšieho Hermana Kahna ktorý by dokázal nezaplašiť mávnutím ruky nemysliteľnú myšlienku na čoraz pravdepodobnejší scenár s nukleárnym Iránom v ktorom vládnu blázni. Kahnove úvahy počítali s cynickým a bezohľadným ale racionálnym uvažovaním sovietskych lídrov. Toto je iná situácia – cynizmu a bezohľadnosti je v Iráne koľkokoľvek s racionalitou však možno počítať iba s otáznikom. Preto by Amerika potrebovala opäť niekoho kto by opísal pravdepodobnú hrôzu naviazanú na ten otáznik visiaci nad racionalitou iránskych lídrov a urobil to s rovnakou mierou odvahy chladnej predstavivosti a logiky ako Herman Kahn. Vo viditeľnom spektre novej americkej administratívy sa však zatiaľ nijaký nový geniálny Kahn nevyskytuje. Vyskytuje sa tam však množstvo neskúsených či málo infomovaných ľudí ako sa dá usúdiť podľa prekvapujúcej naivity s ktorou sa zatiaľ témy Iránu nová americká diplomacia zmocnila.
.ako blízko k bombe je Irán?
Tá naivita o ktorej je vyššie reč neznamená že si Barack Obama vôbec neuvedomuje že nukleárny Irán predstavuje ťažko akceptovateľné bezpečnostné riziko. Uvedomuje si to a uvedomoval si to už ako prezidentský kandidát keď hovoril že „svet musí zabrániť Iránu získať nukleárne zbrane“. Asi si však neuvedomuje ako blízko je už Irán k svojmu nukleárnemu cieľu aké pevné je jeho odhodlanie ten cieľ dosiahnuť a aká neúčinná sa ukázala doposiaľ diplomatická snaha akokoľvek Irán od tohto cieľa odkloniť. Upozornil na to pred týždňom v redakčnom komentári denník The Wall Street Journal keď napísal že Obamova iránska kríza sa blíži rýchlejšie než on tuší. Komentár cituje najnovšiu správu Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu MAAE z ktorej vyplýva že Irán už má k dispozícii viac než 1 000 kilogramov nízko obohateného uránu čo je množstvo z ktorého sa už dá získať dostatočné množstvo vysoko obohateného uránu na výrobu nukleárnej nálože. Agentúra tiež zistila že Irán v tejto veci aj klamal (aké prekvapenie!) a uviedol o 200 kilogramov menej.
Podľa čerstvej správy MAAE má teraz Irán v prevádzke 5 600 centrifúg na obohacovanie uránu pred dva a pol rokom ich bolo iba 150. Irán sa netají ani tým že do piatich rokov ich chce mať v prevádzke takmer desaťnásobok (viac než 50-tisíc) čo by mu umožňovalo výrobu nukleárnych zbraní priam vo veľkom. Vo svetle týchto zistení (MAAE je agentúrou OSN a jej údaje sú vždy opatrnejšie než opatrné) vyzerá dnes americká „National Intelligence Estimate“ (Národný spravodajský odhad – súhrnná správa amerických tajných služieb) z konca roku 2007 podľa ktorej Irán „s vysokým stupňom istoty“ zastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003 ako chvíľkové pominutie zmyslov či skôr vedomá manipulácia lebo babráctvo takého rozsahu je predsa len nepravdepodobné. Napísal som vtedy ako prognózu že Irán získal do roku 2008 sebavedomie aj oprávnený pocit že sankcie ktoré by mohla naň uvaliť Bezpečnostná rada OSN pre jeho netransparentný nukleárny program miznú v nedohľadne. Napísal som vtedy tiež že odhad NIE významne znížil do roku 2008 pravdepodobnosť amerického úderu proti iránskym nukleárnym zariadeniam čo zároveň zvýšilo riziko že sa na niektoré ciele v Iráne pokúsi letecky zaútočiť už v roku 2008 Izrael ktorý sa cíti iránskym nukleárnym programom čoraz viac ohrozený. Ukázalo sa že sankcie naozaj neprišli. Izrael v roku 2008 na iránske nukleárne zariadenia nezaútočil a pravdepodobnosť že Obamova Amerika urobí to čo si netrúfla Amerika Georga Busha je naozaj minimálna. Ale Obama by mal načúvať pozorne nielen to čo hovoria o svojich nukleárnych ambíciách ajatolláhovia ale aj to čo hovoria v súvislosti s Iránom a jeho nukleárnymi ambíciami izraelskí politici. Napríklad súčasný izraelský minister obrany Ehud Barak: „…čas nám uniká pomedzi prsty. Čo potrebujeme je dvojaké smerovanie akcií čo znamená oceľové tvrdé sankcie… a pripravenosť vziať do úvahy iné možnosti ak by tieto sankcie neuspeli.“ Čo mal Ehud Barak na mysli pod „inými možnosťami“ si isto vie domyslieť aj Barack Obama. Ehud Barak síce ako minister obrany končí ale generál Moše Ya´alon ktorý ho má v novej izraelskej vláde nahradiť bude sotva mäkší.
K tomu treba ešte dodať že aj alternatívny materiál na nukleárnu nálož – plutónium – je pre Irán dostupný. S ruskou pomocou spúšťa Irán ešte túto jar jadrový reaktor v Bušeri ktorý bude produkovať množstvo vyhorených palivových článkov z ktorých sa dá plutónium získať. Inšpektori MAAE podľa komentára v The Wall Street Journal uviedli že im Irán neumožnil prístup do ďalšieho reaktora s ťažkou vodou v Akare ktorý navyše zastrešili tak aby nebol prístupný „očiam“ vojenských satelitov a nebolo tak vidieť aká konštrukcia sa tam vlastne stavia. Tento reaktor by mal byť hotový o dva roky a väčšina expertov sa zhoduje že nemôže mať iný účel ako produkciu plutónia použiteľného na nukleárne nálože.
Irán samozrejme popiera že ktorékoľvek z jeho nukleárnych zariadení má niečo spoločné so zbrojným programom a tvrdí že ide výhradne o mierové využitie programu s cieľom vyrábať elektrickú energiu. To však zo strany krajiny ktorá sedí na obrovských zásobách lacného zemného plynu a drahú nukleárnu energiu na výrobu elektriny naozaj nepotrebuje znie skôr ako cynický výsmech než ako skutočnosť.
.americký odhad na Obamov spôsob
Spomínaný spravodajský odhad NIE z roku 2007 bol katastrofálnou hanbou a chybou ktorá stála Ameriku aj svet drahocenný čas. Ak by však Obama uskutočnil jednu zo svojich zamýšľaných nominácií možno by sme sa najbližšie dozvedeli že iránsky režim je vzorovo demokratický a že Irán nemá nijaké rakety ani nukleárny program. Obama mal v úmysle menovať do pozície šéfa Národnej spravodajskej rady (National Intelligence Council) čiže do pozície človeka ktorý zodpovedá za koordináciu medzi všetkými spravodajskými a tajnými službami a predovšetkým za konečnú podobu toho ominózneho dokumentu zvaného NIE bývalého diplomata Charlesa Freemana. Listom ktorý zverejnil aj The Wall Street Journal sa za jeho nomináciu prihovára 17 bývalých veľvyslancov. V rovnaký deň ale napísali Barackovi Obamovi aj lídri čínskych študentov ktorí demonštrovali v roku 1989 za demokraciu na námestí Tien-an-men a z ktorých mnohí potom trávili roky vo väzení že „vyjadrujú silné zdesenie nad tým že si zvolil pána Freemana“.
Čo majú čínski veteráni krvavo potlačených prodemokratických protestov proti Freemanovi? Nuž napríklad to že Mao-ce-tunga charakterizoval ako človeka ktorý mal popri rôznych chybách aj „žiarivú osobnosť ktorá osvetľovala najvzdialenejšie kúty krajiny a inšpirovala mnohých budúcich revolucionárov a romantikov aj za hranicami“. V roku 2006 napísal e-mail v ktorom sa netajil svojím názorom že nepokoje na námestí Tien-an-men čínska vláda zbabrala lebo ich mala zdusiť ešte v zárodku a že takú vec by nedovolila žiadna vláda a že tá čínska (ktorá má na svedomí tisíce zabitých) sa previnila prílišnou opatrnosťou. Charles Freeman pritom nie je čo sa týka Číny žiadny laik bol Nixonovým prekladateľom pri jeho slávnych rokovaniach v Pekingu a slúžil tam aj ako diplomat. A nielen to dostal sa aj do poradného zboru obrovskej čínskej štátnej ropnej spoločnosti.
Tam sa však Freemanova neobvyklá kvalifikácia nekončí. Bol veľvyslancom v Saudskej Arábii a aj to sa mu podarilo speňažiť. Mnohé roky viedol v Amerike prudko protiizraelský Middle East Policy Concil ktorý je veľkoryso financovaný saudskými peniazmi teda veľkorysosťou kráľa Abdullaha bin Abdulaziza. To tiež vysvetľuje prečo vyhlásil že by si v súvislosti s útokmi na Svetové obchodné centrum a Pentagón z 11. septembra 2001 mala spytovať svedomie Amerika. To je totiž názor princa bin Abdulaziza.
Proti Freemanovi sa ohradzovali nielen republikáni ale aj niektorí demokratickí kongresmani a proti jeho menovaniu sa zdvihla priam vlna odporu ktorú inicioval pôvodne analytik z Middle East Forum Steve Rosen. Barack Obama však nepotrebuje na vymenovanie svojho človeka do tejto pozície súhlas Senátu z čoho je v tomto prípade hrozivý problém. Charles Freeman nie je len do špiku kostí skorumpovaný Charles Freeman by bol zárukou že najbližší odhad NIE nebude hodný ani toľko ako papier na ktorom bude vytlačený. Zvlášť by to bolo riskantné v čomkoľvek čo sa týka Blízkeho východu Izraela a najmä Iránu.
Pred pár hodinami sa Charles Freeman pod verejným tlakom rozhodol že nomináciu odmietne. Príznačné je že to neurobil Obama. O Freemana netreba mať strach jeho saudskí i čínski sponzori sa o neho štedro postarajú. IO tak je tá zamýšľaná nominácia poučná. Vypovedá čosi o tom ako vlastne vyzerá a kto je to tá nová Amerika ktorú Barack Obama svetu sľúbil. Nie je to pohľad ktorý by upokojoval.
.iránske rakety
Dňa 3. februára prišla zrejme aj do Bieleho domu správa že Iránu sa podarilo vystreliť pomocou rakety iránskej výroby Safir-1 na obežnú dráhu experimentálny satelit. Obieha teraz spolu so zvyškami rakety vo výškach medzi 240 až 380 kilometrov. „Drahí Iránčania vaše deti vypustili na obežnú dráhu prvý vlastný iránsky satelit. Možno je to krok k spravodlivosti a mieru. Na stránkach histórie pribudla oficiálna prítomnosť Iránu vo vesmíre“ oznámil túto udalosť tlači kvetnatou rečou iránsky prezident Ahmadínedžád.
Mnohí európski analytici i politici napríklad aj britský minister zahraničia David Miliband však nevyjadrili nadšenie ale znepokojenie. Thomas Donnelly bezpečnostný analytik z American Enterprise Institute si tiež myslí že to je dobrý dôvod aby si Európa aj Amerika začali robiť starosti. „Keď to prirátame k tomu čo dnes vieme o ich nukleárnom programe zdá sa dostatočne jasné že sú veľmi blízko k tomu aby mali kompletnú a dopraviteľnú zbraň (nukleárnu) ktorá dokáže zasiahnuť Európu“ vraví Donnelly.
Michael O´Hanlon spolupracovník Brookings Institution zase vraví že vypustenie satelitu nemusí znamenať zvýšenie fyzického doletu iránskych vojenských rakiet ale je omnoho pôsobivejšou ukážkou technologickej zdatnosti než obyčajný test rakety. „Ukazuje to na zvládnutie značného stupňa kontroly a ovládania. Musíte vedieť trafiť do úzkeho pásma aby ste niečo dostali na obežnú dráhu. Obyčajné odpálenie rakety (na rozdiel od vypustenia satelitu na obežnú dráhu) ešte neukáže ako blízko k cieľu raketa skutočne dopadá“ hovorí O´Hanlon. Iránsky raketový program je postavený na technológii starších ruských vojenských rakiet ktorú prevzala a modifikovala komunistická Severná Kórea a ktorú si Irán od nej kúpil. Ale už niekoľko rokov ide o samostatný iránsky technologický vývoj ktorý rakety značne modernizuje a vylepšuje. Odhaduje sa že dnes majú dolet 1 500 až 2 000 kilometrov. Nedôveru a obavy budí tento program preto lebo raketové systémy tohto dosahu a takej nízkej presnosti sú príliš drahé na to aby dopravovali na cieľ konvenčné výbušné hlavice. Aj 500-kilogramová nálož odpálená na cieľ veľmi drahou raketou s presnosťou plus mínus niekoľko kilometrov je neuveriteľne neefektívnym mrhaním peňazí. Jediným zmysluplným cieľom takéhoto raketového programu je to že rakety sú určené aby niesli nekonvenčnú teda nukleárnu hlavicu. To hovorí sprostredkovane čosi aj o „mierovosti“ iránskeho jadrového programu.
Ted Carpenter viceprezident oddelenia obranných a zahraničnopolitických štúdií pri Cato Institute čo je ďalší konzervatívny think-tank si myslí že si z iránskych rakiet musia síce robiť ťažkú hlavu Európania ale nie až tak Američania a dodáva že Amerika by mala byť väčšmi znepokojená správou že Severná Kórea ide v najbližšom čase opäť testovať svoju raketu Taepodong 2 ktorá môže doletieť až na západné pobrežie USA. V jeho úvahe je však háčik. Totiž ako sme už spomenuli celý iránsky raketový program pochádza zo Severnej Kórey tak prečo nie v dohľadnom čase aj rakety ktoré doletia ďalej ako do Európy.
.irán a nová diplomacia 1. kolo
Predstava Obamovej administratívy o čarovnom účinku priateľsky podanej ruky a diplomacie na iránskych ajatolláhov dostala trhlinu prakticky okamžite. Na slová prezidenta Obamu že jeho nová Amerika je pripravená na bilaterálne rokovania s Iránom bez akýchkoľvek predbežných podmienok reagoval Irán rovno veľkohubou urážkou. Prezident Ahmadínedžád vyhlásil že hovoriť môžu ale až vtedy keď sa najprv Amerika ospravedlní za 60 rokov krívd a zločinov. Ťažko povedať aké zločiny a krivdy mal na mysli a možno si iba domýšľať ako prišiel Ahmadínedžád práve k číslu 60 lebo iránska revolúcia ajatolláha Chomejního zvíťazila v Iráne pred 30 rokmi. Zrejme mal na mysli 60 rokov ktoré uplynuli od vzniku štátu Izrael ale potom asi nemal na mysli ukrivdený Irán ale islam ako taký. To však pri jeho videní sveta neprekvapuje i keď Baracka Obamu Joe Bidena a Hilary Clintonovú to možno prekvapilo.
Rovnako prekvapená a ponížená asi ostala jedna z nových „priateľských“ tvárí americkej zahraničnej politiky Susan Rice čerstvá americká veľvyslankyňa pri OSN. Na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN ktoré sa zaoberalo Irakom povedala že Spojené štáty sa „budú snažiť aby sa Irán vzdal svojich ambícií získať nedovolené nukleárne kapacity a podpory terorizmu…“ a že „budú posmeľovať Irán aj Sýriu aby sa stali konštruktívnymi regionálnymi hráčmi“. Pod nedovolenými kapacitami mala pochopiteľne na mysli to že Irán podpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní a nemôže teda také zbrane vyrábať ani mať. Nepovedala o Iráne inak nič škaredé bola to takmer podaná ruka. Iránsky veľvyslanec pri OSN Mohammad Khazí jej okamžite a pompézne odvrkol že ide o „nepodložené a absurdné“ obvinenia a dodal že je nešťastné že počuje znovu tie isté unavené neodôvednené obvinenia ktoré neoprávnene a zbytočne opakovala aj predchádzajúca americká vláda. „Je to bláznivý svet. Zvolili sme si Obamu! Tak prečo nás ešte stále nenávidia?“ robí si posmech z faciek ktoré utŕžila nová Obamova diplomacia hneď v prvých týždňoch politický komentátor James Taranto na stránkach The Wall Street Journal.
Naozaj prečo? Susan Rice je skúsená diplomatka ktorá má podobne ako Condoleezza Rice či Obama afroamerický pôvod pracovala pre liberálny Brookings Institution a pôsobila už v Clintonovej diplomacii. A je asi aj na pohľad oveľa milšia ako ten drsný a fúzatý Bushov bojovník John Bolton ktorý hovoril s Iránom tak tvrdo na pôde Bezpečnostnej rady OSN. Asi to všetko a ani jej priateľský tón v konfrontácii s iránskym režimom nestačí a ani nebude stačiť.
.čo chce Irán s tými zbraňami?
Negatívne konzekvencie ktoré by mali nukleárne zbrane v rukách Iránu ani nemožno preceniť natoľko sú vážne. Ale i tak si každá americká administratíva i tá Obamova musí položiť v súvislosti s nukleárnymi ambíciami Iránu tú najzásadnejšiu otázku: Na čo vlastne Irán presnejšie na čo vlastne iránsky vládnuci teokratický režim nukleárne zbrane potrebuje? Možnosť ktorou sa musí zaoberať Amerika Izrael a celý svet je tá že ich chce naozaj použiť na zničenie Izraela. O vymazaní Izraela z mapy hovoria iránski predstavitelia pravidelne a ten povestný „gombík“ budú mať v konečnom dôsledku v rukách ľudia ako Ahmadínedžád – lunatici ktorým neprekáža smrť akéhokoľvek počtu ľudí a ktorí veria že spustenie svetového chaosu a požiaru urýchli príchod zmiznutého 12. imáma a s ním konečné víťazstvo islamu a koniec sveta. Problém s touto odpoveďou je ten že napriek vôbec neutajovaným rečiam ajatolláhov je v Amerike na Západe a dokonca aj v Izraeli iba málo tých ktorí sú ochotní uveriť že to Ahmadínedžád a spol. myslia vážne že to naozaj môže byť ich skutočný motív že by to skutočne urobili. Ale ako poznamenal bývalý šéf CIA John Wolsey „ich fanatizmus je úprimný poctivý“. Preto by túto možnosť a ďalší scenár z toho vyplývajúci nemala vylúčiť ani nová americká administratíva. Zatiaľ sa zdá že Barack Obama Hilary Clinton či Joe Biden také čosi vôbec neberú vážne ani do úvahy.
Ale čo ak to nie je ten skutočný motív Iránu? Peter Robinson z Hoover Institution sa pýtal v rámci dlhšieho rozhovoru s Johnom Boltonom bývalým americkým veľvyslancom pri OSN (pôsobil tam v rokoch 2005 a 2006) čo vlastne Irán s tými nukleárnymi zbraňami chce. John Bolton mu odpovedal že ak Irán získa nukleárnu zbraň bude to zásadný a nezvrátiteľný zlomový okamih vo vývoji oblasti i sveta („fundamental and irreversible turning point…“) po ktorom bude všetko inak. Bolton vraví že nukleárne zbrane v rukách Iránu nechce v tom regióne nikto – ani Izrael ani okolité arabské štáty i keď to otvorene nepovedia. Ak ich získa budú ich pre svoju bezpečnosť (pred iránskou hrozbou) chcieť aj Saudská Arábia Egypt Turecko a možno ďalší a divoká proliferácia sa už nebude dať zastaviť. Celý krehký medzinárodný systém založený Zmluvou o nešírení jadrových zbraní skolabuje. V regióne sa stane Irán hegemónom ktorý bude môcť oveľa viac než predtým diktovať a vydierať – beztrestne. Aj to určite Irán chce.
Bolton si tiež myslí že Irán má aj globálne záujmy ktoré sú všetky v protiklade so záujmami Ameriky a slobodného sveta. Svoj vplyv na Blízkom východe už presadzuje masívnou podporou organizácií ako Hizballáh či Hamas prostredníctvom ktorých sa vlastne geograficky aj ideologicky zmocňuje čoraz väčšieho teritória. To všetko bude robiť Irán omnoho agresívnejšie keď nadobudne nukleárne zbrane.
Podobnú otázku položil Peter Robinson aj známemu ekonómovi Thomasovi Sowellovi ktorý si podobne ako John Bolton myslí že nukleárny Irán je nenapraviteľná a hrozná vec ktorá poznačí život generácií. Hovorí aj to že stačia dva roky počas ktorých Obamova vláda s Iránom nič neurobí a stane sa to skutočnosťou. Ani on nedôveruje Obamovej diplomacii a úmyslom ani štipku. Thomas Sowell je voči „novej Amerike“ naozaj veľmi skeptický.
Na čo asi Irán potrebuje nukleárne svaly aj keby nešiel rovno zničiť Izrael naznačuje aj nedávna epizóda. Pred pár dňami sa vyjadril bývalý predseda iránskeho parlamentu blízky spolupracovník „Najvyššieho vodcu“ Chameneího že Bahrajn samostatný ostrovný arabský štát v Zálive býval 14. provinciou Iránu. V novej Obamovej diplomacii by sa mal nájsť niekto kto si spomenie že Saddám Husajn predtým než v roku 1990 vtrhol do Kuvajtu hovoril že Kuvajt bol 19. provinciou Iraku. Niežeby v danej chvíli bezprostredne hrozila Bahrajnu iránska okupácia – kotví tam americká 5. flotila. Ale také hrozby treba v tejto oblasti brať vážne najmä ak o dva-tri roky tam tá flotila nemusí byť a Irán bude mať nukleárne zbrane ktoré zaručia že nikto nebude mať chuť pchať nos do regionálnej šarvátky za cenu zrážky s krajinou ktorá také zbrane má. Že to nie je iba bezvýznamná poznámka naznačuje aj to že podobná hrozba zaznela z Iránu aj smerom k Zjednoteným arabským emirátom. Irán už dlhšie okupuje tri ostrovy v Hormuzskej úžine ktoré patria Emirátom. Dňa 26. januára vyhlásil nárok Iránu na tie ostrovy ktorý je historicky pochybný a zašiel aj ďalej – podľa neho celé územie Emirátov patrí Iránu (čo je holý nezmysel lebo to územie bolo vždy obývané Arabmi a nie Peržanmi). V tomto zmysle písali aj iránske noviny. Predznačuje to spôsob akým sa bude Irán správať k susedom keď bude v rukách držať aj nukleárnu hrozbu.
Michael Ledeen analytik ktorý sa Iránu systematicky venuje a napísal o ňom aj niekoľko kníh upozorňuje že v situácii keď cena ropy spadla zo 140 dolárov na 40 dolárov za barel je Irán ktorého takmer 90 percent príjmov pochádza z predaja ropy v hrozivej situácii a môže to otriasť aj iránskym režimom. Podľa neho žiadnu krajinu zatiaľ nezasiahla globálna ekonomická kríza tvrdšie ako Irán. Bývalý diplomat a odborník na oblasť Blízkeho východu Christian Whiton ktorý upozornil v týždenníku The Weekly Standard na iránske hrozby Bahrajnu a Emirátom k dopadom krízy na Irán dodáva že inflácia i nezamestnanosť sa vyšplhali k 25 percentám a teheránsky režim potrebuje vonkajších nepriateľov na odvrátenie pozornosti.
Ani týmto úvahám a scenárom sa zatiaľ nedostalo zo strany Obamovej diplomacie nijakej pozornosti – podobne ako si nevšimla nehorázne výroky ktoré vyslovil na mníchovskej konferencii o bezpečnosti začiatkom februára predseda iránskeho parlamentu Ali Laridžání bývalý iránsky vyjednávač vo veciach nukleárneho programu. Obhajoval popieranie holokaustu ktoré opakovane hlása prezident Ahmadínedžád a na námietky francúzskeho poslanca Pierra Lelloucha reagoval brutálne posmešnou poznámkou že „v Iráne máme iné citlivé témy“. Slovná výmena na konferencii trvala dlhšie a v rámci nej Laridžáni tiež povedal že „podporovať Hamas je pre nás cťou“. Ameriku obvinil že vo veciach nukleárneho programu sabotovala akékoľvek diplomatické riešenia. Celkom v línii svojho prezidenta tiež povedal že „v minulosti spálili USA mnohé mosty ale nový Biely dom ich môže znovu vybudovať – ak uzná svoje chyby a zmení svoju politiku“. Aj túto facku prijala nová Obamova diplomacia bez komentára. Možno sa už začala pred Iránom kajať.
.neveselá bilancia i prognóza
Zatiaľ sa nedajú aktivity novej Obamovej administratívy v súvislosti s Iránom (platí to aj na iné veci) označiť inak ako za babráctvo ktoré neprinieslo Amerike úspech ale poníženie. Za svojho zvláštneho vyslanca na rokovanie s Iránom vymenoval skúseného diplomata Dennisa Rossa. Asi to však príliš nepomôže. Exilový iránsky novinár Amir Taheri píše v denníku New York Post že tým že sa usiluje o priame rozhovory s Ahmadínedžádom sa Obama neohrabane dištancoval od európskych lídrov ako napríklad Nicolas Sarkozy ktorý povedal že si v živote nepodá ruku s niekým kto popiera holokaust.
Pokusom „zobchodovať“ plán vybudovať protiraketovú obranu (určenú špeciálne na odvrátenie hrozby iránskych rakiet) v Česku a v Poľsku za ruský úsmev a sľub že Rusko pomôže s tým prekliatym Iránom ponížil Čechov aj Poliakov. Tí pre protiraketovú obranu nemálo vnútropoliticky riskovali. Obama im prakticky odkázal že sa novej Amerike príliš nedá veriť. Od Rusov pritom nedostal ani len ten úsmev.
Iránu i svetu sa snaží Obama dokázať že nie je George Bush ale Irán sa netvári že je o tom presvedčený. Barack Obama je pritom pre Irán dobrou správou. Ajatolláhovia si môžu byť istí že od Obamu vojenský zásah proti ich nukleárnym zariadeniam nehrozí. Obama navyše bude mať aspoň najbližšie dva roky spoľahlivú väčšinu v oboch komorách Kongresu takže k tomu ho ani ten neprinúti. Bez čo i len tichej podpory Ameriky za chrbtom (a tú Obama neposkytne) si možno netrúfne za ten čas na letecký útok na iránske nukleárne zariadenia ani opustený Izrael. Thomas Sowell si myslí že tie dva roky Iránu postačia na to aby sa stal nukleárnym. V takom prípade Obama v kampani neklamal keď sľuboval zmenu. Neprinesie ju síce nová schopnosť jeho novej Ameriky ale jej nová impotencia ale bude to veľká zmena. Nukleárny Irán bude naozaj dramatická zmena. Možno prinesie aj to čo je inak nemysliteľné.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 16. marca 2009.
