Dôležité je predovšetkým zabrániť nočnej more štátnej kontroly finančného sektora. A mravná výhrada že sme odmenili ľahkomyseľných? Nemá trest zmysel len vtedy ak je tu pravdepodobnosť že sa pochybenie bude opakovať?
Toľko historik Niall Fergusson. Nie je možno náhodné že triezvy hlas do katastrofickej cunami oznamujúcej zánik kapitalizmu a víťazoslávny návrat socializmu vnáša práve historik ktorý sa pozerá na každodenné dianie s istým odstupom a vie že spojenie osvietenskej racionality s iracionalitou prírodných katastrof je od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 súčasťou moderného sveta. Spája sa v ňom predstava ľudského údelu v ktorom je človek pánom sveta a prikazuje vetrom dažďom no zároveň je obeťou prírodnej nevyspytateľnosti. Tým apokalyptizmus dnešnej krízy plynule nadviazal na vtáčiu chrípku a katastrofu klimatického otepľovania.
Osobitným javom súčasnej finančnej krízy a ekonomickej recesie je jej medializácia a politizácia. Mediálne sa prezentuje div nie ako trest boží za slobodnú trhovú ekonomiku a politicky ako dokazovanie akčnej schopnosti jednotlivých vlád ktoré sa pretekajú v tom kto zachráni viacej bánk automobiliek a pracovných miest.
V priebehu pol roka sa vytvoril zvláštny karnevalový sprievod. Na jeho čele stoja starí a noví nepriatelia slobodného trhu. Za nimi kráčajú trhoví oportunisti ktorí zavetrili že koruhvička sa otáča k zlatému teľaťu štátu a úslužne sa mu začali klaňať. Tak rýchlo ako prisahali na slobodný trh začali teraz prisahať na štátne zásahy a vyvlastňovanie. Za nimi vykúkajú spoza bučka všetci tí čo sa potichu zadlžovali potom zadlžovali svoje zadlženie zadlženie svojho zadlženia a teraz otŕčajú ruku za peniazmi ktoré štát vydáva za svoje aj keď sú našimi. Na konci sprievodu sa mocú tí čo akosi „pozabudli“ v správny čas reštrukturalizovať ekonomiku a teraz to zvaľujú na krízu. Je to ozajstná ekonomická Love Parade. V rytme ekonomického techna a v tanečnom víre obnažených tiel politikov zaniká u nás zopár triezvych ďuranovských gondovských a karpišovských hlasov. Pokúsim sa ich preložiť z jazyka ekonomiky do svojho jazyka. Základným problémom súčasnej krízy je strata poctivosti ako elementárneho základu etiky slobodného trhu v ktorej sa spájajú zásady liberálnej ekonomiky s konzervatívnym pohľadom na svet.
Ak je to tak odpoveďou na súčasnú finačnú krízu a ekonomickú recesiu nebude plátanie dier ktorým chcú politici za každú cenu (a opakujem – za každú cenu!) aspoň počas vlastného vládnutia udržať zamestnanosť. Veď ekonomické balíčky jednotlivých štátov sa zmenili na celozemegulárny balvan ktorý by lepšie nezabalil ani svetoznámy performer Christo.
Prví na etickú podstatu dnešnej krízy neupozornili ekonómi ale obyčajní ľudia pre ktorých je poctivosť a skromnosť samozrejmou súčasťou rodinného rozpočtu. Tí si začali klásť otázku či je v poriadku že najviac peňazí z ich vrecák ťahajú tí ktorí sa správali najnezodpovednejšie.
Celé tie závratné stovky miliárd dolárov a eur vrážaných do chromých bánk a automobiliek sa opierajú o dve nádeje: že to naozaj pomôže ekonomiku ozdraviť a že ozdravenie ktorého súčasťou má byť zoštátňovanie ostane jednorazovým opatrením pričom bude existovať jasný časový plán na reprivatizáciu. Prvá nádej je nádejou politikov ktorí sú pri moci a chcú prežiť. Druhá nádej je nádejou historika ktorý pozabudol na historickú skúsenosť že dôsledkom zlých riešení sú ešte horšie dôsledky.
Ale čo keď to neskutočné zadlžovanie ekonomiku neozdraví lebo nie je založené na poctivosti ale neskutočnom protekcionizme? A čo keď súčasné opatrenia (ach to slovo sme už kdesi počuli!) nebudú jednorazové a spojené s následnou reprivatizáciou pre ktorú neexistujú nijaké automatické záruky? Čo potom vizionári a politici? Na to existuje jediná odpoveď. Vizionári ani politici si nekladú otázku čo bude potom.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 2. marca 2009.
