Po roku 2006 sa na Slovensko vrátila politická atmosféra čias keď mnoho ľudí začalo uvažovať o emigrácii napriek tomu že komunizmus už padol a ostnaté drôty boli z hraníc preč. Nikto vtedy nevedel kam sa Slovensko uberá. Presne to nevieme ani dnes ale ten smer budí obavy.
Opäť počúvam blízkych ľudí hovoriť o emigrácii a neznesiteľne ma to znepokojuje. Už to väčšinou nie sú moji rovesníci ktorých som vlastne počúval o emigrácii rozprávať celý život (i ja som o nej podchvíľou rozprával) už sú to ich talentované a vzdelané deti dvadsiatnici a tridsiatnici. Pred trinástimi rokmi som napísal esej o emigrácii. Text vyšiel v týždenníku Domino efekt ročník 1996 číslo si nepamätám (mám ho založené kdesi v pivnici) a tiež v knižke O plameni a nočných motýľoch ktorú vydal tiež v roku 1996 Kalligram. Týždenník Domino efekt bol vtedy statočným dieťaťom statočného človeka – Petra Schutza šéfredaktora i vydavateľa. Názov môjho textu o emigrácii bol požičaný názov sladkobôľneho dojáku z mužného hrdla Toma Jonesa – Green green grass of home. Napísal som tú esej vtedy preto lebo mi vtedy ako dnes priveľa blízkych ľudí začalo rozprávať o tom že opäť uvažujú o emigrácii.
Časy to boli zvláštne. Na Slovensku vládol Mečiar so svojimi straníckymi oplanmi a koaličnými poskokmi – Slotom a Ľuptákom. Okrem kradnutia ktoré Mečiar nazval vytváraním slovenskej kapitálotvornej vrstvy bolo vtedy módou štempľovať ľudí ktorí nevítali ani rozdelenie Československa ani hrubosť vládnucej politickej „elity“ a jej paranoidnú xenofóbiu vydávanú za vzťah k národu ako nepriateľov národa Neslovákov služobníkov cudzích mocností. Časy to boli dusné nasiaknuté nenávisťou ktorou kŕmili ľudí vládni politici a médiá. Mnohí sa na Slovensku prestávali cítiť doma. Nechcel som aby mi odišli ešte aj tí kamaráti a známi ktorí si to netrúfli či nemohli urobiť za komunistov preto som tú esej vtedy napísal. Paradoxné – písal som ju v cudzine vo Viedni v meste ktoré bolo prvou zastávkou väčšiny slovenských emigrantov po celé desaťročia. Sedel som v surreálnom útulne svojej pracovne vo viedenskom Institut für die Wissenschaften vom Menschen ktorý ma na pol roka prichýlil s titulom „senior visiting fellow“ a pomaly si v duchu preberal mojich dávno emigrovaných priateľov a spolužiakov. Nedalo sa na nich v tom meste nemyslieť a keby som to aj veľmi chcel odpratať z mysle vždy mi to do nej vrátil hraničný priechod v Bergu ktorým som prechádzal ráno čo ráno a večer čo večer. Už tam neboli samopaly ani šikanujúci komunistickí fízli a inkviziční colníci ako za komunizmu ale tie hnusné budovy stále budili dojem že ktorékoľvek ráno sa tam môžu znovu objaviť. Aj tie zhovievavé ksichty pasovákov a žoviálnych colníkov mohli hocikedy sprísnieť do pôvodnej prednovembrovej grimasy. Taký som mal pocit na rakúsko-slovenskej hranici každé ráno i večer v roku 1996 keď som okrem iného písal o emigrácii. A pas celkom plný vstupných a výstupných razítiek. To mi však až tak neprekážalo veď roky som nemal pas vôbec. Nikdy sa dostatočne nenasýtim toho prechádzania cez tú tak dlho zakázanú hranicu. Pocity-nepocity tie mečiarovské roky sa dali prežiť aj vďaka tej priepustnej hranici. Dnes sa mi na hranici v Bergu vracia ten starý pocit iba niekedy a na zlomok sekundy kdesi v podvedomí ako slabučké pichnutie úzkosti skoro vyhasnutý pavlovovský reflex. Slovensko je v EÚ i v Schengene na hranici už netreba autom ani zastať iba spomaliť a hraničné budovy sú opustené nik ich ani nestráži. Užívam si to ale… Tie budovy sú tam stále (hoci u nás tú najodpornejšiu odstránili tá v ktorej robili „podozrivým“ cestovateľom osobné prehliadky zostala) a vyzerajú že iba čakajú na návrat svojich strážcov z obedňajšej prestávky a tak sa celkom nestratil ani pocit akejsi „nedefinitívnosti“ tejto neskutočnej slobody. I preto asi cítim potrebu písať znovu raz o emigrácii tej večnej téme dvadsiateho storočia.
.o definitívnosti
Mladým sa to dnes ťažko vysvetľuje ale na emigrácii v rokoch 1948 až 1989 bola zvláštna definitívnosť s ktorou ju každý spájal. Emigrovať vtedy znamenalo odísť do iného sveta takého z ktorého sa ľudia väčšinou nevracali. Tých málo ktorí sa mohli či museli vysťahovať legálne naspäť spravidla nepúšťali. Výnimku z tohto pravidla mali iba tí ktorí odišli po sobáši s cudzincom či cudzinkou. Tí ktorí odišli „nelegálne“ sa nevracali lebo ich tu čakala basa. V neprítomnosti ich súdili a odsúdili za „trestný čin opustenia republiky“. To sa dnešnej rozcestovanej mládeži už nedá vysvetliť vôbec. Niežeby nerozumeli o čo išlo len je to ako vedieť si predstaviť v trojrozmernej hlave život v dvojrozmernom priestore. Používalo sa skôr slovo „zdrhnúť“ ako emigrovať veď ani z basy sa neemigrovalo ale zdrhalo.
„Počul si? Jožko zdrhol“ zvestovala mi kolegyňa na Ústave experimentálnej psychológie SAV po mojom príchode z dovolenky v lete roku 1987. Jožo bol náš kolega psychológ. Boli sme blízki priatelia a vedel som že „zdrhnutie“ plánuje i s rodinou ale ani mne nevyzradil kedy presne to chce urobiť. Vídali sme sa celé roky každý deň odišiel som na dva týždne a keď som sa vrátil už ho tu nebolo. Dokonca vysvitlo že sa mu ešte podarilo aj vymeniť jeho krásny byt za menší panelákový – byty po emigrantoch totiž komunisti habali. Nerozlúčili sme sa a zamrzelo ma to veľmi lebo som vtedy netušil či ho ešte uvidím. V roku 1987 som netušil ani ja ani náš kamarát Jožko že komunizmus sa o dva roky rozsype. Myslím že keby tušil vyčká. On odišiel lebo ten koniec nevidel nikde na obzore mal štyridsať a bolo pomaly aj neskoro. Videli sme sa vďakabohu skôr než sme dúfali ale žiť na Slovensko sa už nevrátil a tuším že až do roku 1998 mu to ani len na um nezišlo – natoľko „nedefinitívne“ (fuj aké slovo) to tu so slobodou a demokraciou vyzeralo. Niekedy v roku 1993 sme spolu telefonovali on v Nemecku ja doma a smial sa. „Vieš kto je XY?“ pýtal sa so smiechom. „Samozrejme že viem je to …“ (a pomenoval som jednu z najvyšších ústavných funkcií). „No tak to je ten súdruh ktorému som dal v roku 1987 tých desaťtisíc aby som v banke dostal devízový prísľub a mohol zdrhnúť“ rehotal sa Jožko. Mne to až také smiešne neprišlo lebo som sa ešte nedokázal smiať nad ponižujúcimi vecami ktoré musel pred Novembrom 1989 človek podstúpiť ak chcel čo i len nos vystrčiť za hranice ale chápal som ho. Smial sa nám spoza hraníc tak som sa zdvorilo uchechtol s ním. Nech si ten emigrant nemyslí že sme s čerstvým rozpadom Československa stratili aj zmysel pre humor. A ktovie prečo ma tá informácia neprekvapila.
Ale príbeh krátkej „definitívnosti“ Jožkovej emigrácie je typický iba pre tých ktorí ušli za slobodnejším životom takpovediac „na záver“. Pre spolužiakov kamarátov a kamarátky ktorí mi odišli zo života na viac než dvadsať rokov keď našu krajinu obsadili v roku 1968 Rusi trvala tá definitívnosť dlho pridlho. A nik vtedy nevedel či nebude trvať dlhšie ako budeme žiť.
Keď sa chystala emigrovať v roku 1980 naša priateľka Táňa povedala o tom iba mojej žene Vierke a mne. Na mňa dokonca prepísala aj svoju starú rachotinu (škodovku) aby som ju dal jej bratovi keď sa nám ohlási z Viedne že je bezpečne za hranicami. Brat ju mal predať. Jemu zatajila že odchádza preto tá okľuka. Niečo asi vtedy eštebákom svitlo lebo si Vierku i mňa zavolali na výsluch a skúšali zistiť či sme niečo o Táninom odchode vedeli a podobne. Logické predtým sme bývali nejaký čas v jej byte. Tvárili sme sa pred nimi úplne nevedomo. Táňa odišla z Viedne do svojej vysnívanej Kalifornie a dodnes tam žije. Ak príde raz za čas pozrieť rodinu a kamarátov už po dvoch týždňoch vraví že ju to ťahá domov – do Ameriky.
Na slove emigrácia sa po roku 1989 zmenilo mnohé. Stratili sa konotácie stratilo sa slovo „zdrhnúť“ ktoré sa vrátilo na svoje miesto a k svojim (zväčša) kriminálnym majiteľom. A stratila sa tá osudová definitívnosť ktorá v sebe neskrývala iba fakt že je to asi navždy ale aj istú zásadnú osobnú politickú deklaráciu. Emigrácia tých čias bola aj verejným gestom človeka ktorý ňou oznámil že nad životom „v rozvinutom socializme“ zlomil palicu že ho má dosť natoľko že bude radšej žiť v cudzine aj s rizikom že už nikdy neuvidí miesta svojej mladosti a možno ani blízkych. Definitívnosť sa z emigrácie vytratila deklaratívnosť však celkom nie. Aspoň nie vo všetkých prípadoch. Pre niekoho môže byť odchod trebárs až do Austrálie politicky asi rovnako silným gestom ako odchod z Bratislavy do Košíc. Pre mnohých však zostáva aj vyjadrením postoja. Už to nemá rozmer osobnej drámy ktorý mali odchody mnohých emigrantov ale zlomením palice nad vlastnou krajinou to môže byť aj dnes. Ak by niekto chcel namietnuť že ekonomické dôvody nie sú predsa politickou deklaráciou mýli sa. Ekonomické a politické motívy sa po roku 1948 vždy preplietali. Iba to slovo „navždy“ je akosi preč.
.mohli tušiť?
„Autobiografománie“ Jána Kalinu Usmievavé Slovensko a Odpočúvaj v pokoji (Basa story) vyšli už pred piatimi rokmi k ich prečítaniu som sa však dostal až teraz. Sú skvelé. Ide o životný príbeh človeka ktorý sa snažil celý život zabávať ľudí svojím bystrým humorom zberateľa vtipov a autora nespočetných kabaretných textov. Iskričky humoru sa mu podarilo prepašovať aj do opisov životnej situácie v ktorej až zvieralo žalúdok od úzkosti a beznádeje – životnej situácie skrývajúceho sa Žida počas vojnového slovenského štátu. Tým humorom v hojnej miere okorenil aj rozprávanie o svojom pobyte v komunistickej base za údajné „rozvracanie republiky“. Viacerých o ktorých je najmä v tej druhej knižke reč som poznal či poznám osobne a od nich som poznal aj Kalinov príbeh. Soňa Čechová moja kolegyňa v Ústave humánnej bioklimatológie mi veľakrát rozprávala o ich nadanej a vzdelanej dcérke Julke ktorej komunisti nedovolili študovať – bolo to niekedy v roku 1974 keď už bol Ján Kalina vďaka amnestii asi rok na slobode. Práve Soni Čechovej zhabala pri domovej prehliadke Štátna bezpečnosť Kalinov rukopis ktorý jej požičal. Kalinovo rozprávanie však bolo iné plné živých detailov a psychologických postrehov o ktorých som netušil nič. A čuduj sa svete pri tej faktickej hrôze aj nezvyčajne láskavé. Ján Kalina sa nakoniec po toľkých rokoch komunistickej šikany rozhodol v roku 1977 emigrovať aj s rodinou. Oficiálne. Umožnili im to v roku 1978 – po mesiacoch buzerácie ale asi ochotne. Pri čítaní sa mi však stále vracalo niečo iné – otázka prečo dočerta Ján Kalina neemigroval aj s rodinou skôr než sa to celé na neho zosypalo o desať rokov skôr. Veď mohol tušiť veď vlastne všetci sme mohli tušiť… Mohli?
.o otcovskej váhavosti a chémii
Neviem stále to riešim. Moja generácia to celé pozná intímne. Môj otec s mamou si v roku 1938 vybavili vysťahovalecké papiere do Kanady otec tam mal vybavenú aj prácu (ako drevár sa mal stať šéfom píly) a mali už aj kúpenú „šífkartu“. Neviem prečo nakoniec neodišli ale asi pre otcovu váhavosť a obavy z cudzieho sveta hoci tu prichádzal „slovákštát“. Ťažko teraz povedať ako by v tej Kanade dopadli. Otec mi kedysi povedal že chlapa ktorý na tú kanadskú pílu cestoval namiesto neho zabil potom pri ťažbe dreva padajúci strom. Ja som mu na to povedal že on by určite vtedy stál aspoň o meter vedľa. Pozrel na mňa pochybovačne. Okrem toho sa v tých časoch Židia delili ako hovorí známy vtip na optimistov a pesimistov. Pesimisti odišli radšej za more a prežili optimisti si vraveli že také zlé to nebude – a skončili väčšinou v koncentrákoch. Otec napochytro pokrstený Žid sa potom musel skrývať z rovnakých dôvodov ako Ján Kalina a prežil rovnako ako Kalina iba vďaka obetavým ľuďom predovšetkým mojej statočnej mame.
Príbeh s otcovou váhavosťou sa zopakoval aj po vojne. Poučení vojnou sa moji rodičia uchádzali o vysťahovalecké papiere na Nový Zéland. Ten im pripadal dostatočne ďaleko od večne bojujúcej Európy a fašizmu. Papiere im vybavili Nový Zéland bol pripravený prijať ich a opäť mali už aj kúpené lodné lístky. Zostávalo už iba odísť ale otec opäť váhal. Bol komunistom podobne ako Kalina a myslel si že sa konečne blýska na lepšie časy. Okrem toho sa písal rok 1946 a 1947 a mama čakala po dvanástich rokoch manželstva vymodlené dieťa – mňa. Aj na Novom Zélande sú pôrodnice ale otec toľko váhal až nakoniec nikam nešli. Neviem kedy sa jeho optimizmus začal štrbiť nikdy mi to nepovedal viem iba že ho celkom opustil niekedy v roku 1951 či 1952 keď si po neho prišli muži v kožených kabátoch a zatkli ho. Kalkulovali s ním do niektorého zo stalinských procesov (asi do toho s Rudolfom Slánskym). Vypočúvali ho niekoľko týždňov potom ho náhle prepustili nejako sa im asi nehodil do sionistického scenára. Bol som ešte malý ale zostala mi spomienka na zúfalo plačúcu mamu. Otec zostúpil z miesta riaditeľa na miesto robotníka vo výrobe a tuším sa z toho aj tešil. Iní skončili horšie. Odísť sa už nedalo tak sa zvyšok života už iba strachoval. Zo strany nikdy nevystúpil ani to si netrúfol. Keď si po mňa prišli eštebáci za študentské protesty po Palachovej smrti mama sa na neho osopila s bezmocnou výčitkou – to sú tí tvoji rob niečo! Iba smutno hľadel a zrejme sa cítil omnoho horšie ako ja. Na polícii mi ukázali moju fotku na ktorej som držal výkres (transparent) s nápisom „Preč so SSS imperializmom!“ a pýtali sa ma či to má znamenať podporu fašizmu a jednotiek SS. Tie S ráčte si všimnúť sú tam tri a znamenajú SSSR vysvetľoval som premúdreno a bez štipky strachu. Aha povedali a asi po štyroch hodinách vypočúvania a ukazovania ďalších fotiek mojich spolužiakov a priateľov s podobnými nápismi ma pustili domov. Až doma mi svitlo že nemuseli – boli sme vtedy napriek nášmu dejinnému pesimizmu dosť hlúpi. Keď som prišiel domov otec mal v očiach slzy úľavy lebo vedel svoje. Zomrel mi v roku 1990 a koniec režimu už ani príliš nevnímal.
Príbeh otcovho váhania je modelový. Tých ktorí sa vážne pohrávajú s myšlienkou emigrovať lebo tušia zlé časy je oveľa viac než tých ktorí to nakoniec aj urobia. S intelektom ani vzdelaním to príliš nesúvisí skôr s odvahou riskovať a tá ako vedia psychológovia súvisí najmä s vrodenou chémiou mozgu. Otcov príbeh s váhavosťou som si zopakoval i ja v roku 1968 keď k nám vstúpili bratské ruské vojská. Bol som študent chystal som sa vtedy koncom prázdnin do Švédska mal som platný pas v ňom povolenie vycestovať i platné švédske vízum. Vtedy prišiel 21. august 1968 a ruské tanky a ja som vedel naisto že bude zle. Nadlho zle. Optimistom jedným z tých ktorí zostávajú lebo „také zlé to zase nebude“ som nebol ani na okamih a ani predtým som neveril komunistickému „obrodnému procesu“. Ten môj otec lakonicky okomentoval vetou: „Fúka nový vietor zo starej riti.“ Moji rodičia sa vrátili asi 24. augusta zo Sliača kde boli v čase vstupu vojsk v kúpeľoch a ja som mame povedal že odídem do Švédska. Rozplakala sa a ja som nikam nešiel. Nahováral som si že len kvôli nej a otcovi dnes viem že aj kvôli tej prekliatej váhavosti ktorá sa asi dedí po meči. Nedostatočne dobrodružná chémia mozgu je naozaj dobrá výhovorka pre otca mňa a vlastne všetkých nás ktorí nemali nijaké ilúzie ale toľko rozmýšľali o emigrácii až nakoniec nikam nešli.
.o dezilúzii a spoluobčanoch
Ak dnes hovorí generácia detí mojej generácie o chuti odísť žiť niekde inde najčastejšie za more nerobí tak preto že pociťuje podobnú úzkosť ako ich otcovia v roku 1968 či starí otcovia v roku 1938. Zatiaľ to nevyzerá tak že sa tento kút sveta chystá kedykoľvek v horizonte najbližších desaťročí opäť skĺznuť do nejakej krvavej katastrofy ako ubezpečujú všetky politologické hovoriace hlavy z obrazoviek. Ja si to opatrne myslím tiež ale s oveľa menším stupňom istoty lebo viem čosi o počasí v Západných Tatrách i tom ako ťažko sa jeho prudké zmeny predpovedajú. Akosi podobne je to aj s predpoveďami budúcich európskych dejín. Ale motívom na uvažovanie o emigrácii už nie je strach o život ani úzkosť človeka žijúceho v krajine obohnanej ostnatým drôtom kde sa na hranici strieľa.
Tam kde absentuje fyzický strach ale aj bezprostredné dusno totalitného režimu a neslobody je však dobrým motívom aj dezilúzia. Najmä o tej hovoria dospelé deti mojich známych a priateľov keď trúsia poznámky o emigrácii. O dezilúzii zo súčasnosti spojenej s pesimizmom ohľadne budúcnosti.
Dezilúzia i pesimizmus presakujú na povrch v obyčajných rozhovoroch poznámkach žartoch. Nemám tu na mysli dezilúziu zo svetovej ekonomickej krízy a pesimistickú prognózu ekonomického vývoja. Tie sú tu prirodzene tiež ale o tom sa vedie iba časť rozhovorov. Pre časť mladej generácie sú to dokonca faktory ktoré mnohých vracajú z cudziny domov. Tá dezilúzia a pesimizmus o ktorých je tu reč sa však týkajú najmä návratu niečoho čo na mňa dýchalo v roku 1996 keď som písal spomínaný text o emigrácii. Osem rokov sa zdalo že je to preč ale vrátilo sa to v plnej sile rovnako odpudzujúce i keď so zubami otupenými tým že sme sa medzitým stali členskou krajinou NATO aj Európskej únie. Nevrátil sa iba Mečiar so Slotom ale komického murárskeho truľa Ľuptáka nahradil populista Fico vyžarujúci zlosť s verejnou podporou akú mal Mečiar iba na počiatku svojho vládnutia a mocenskými ambíciami ktoré idú ďaleko za Ľuptákov murársky ale aj Mečiarov privatizačný a Slotov prepytujem národný obzor. Iba tomu že žijeme v členskej krajine EÚ ktorá má úplne otvorené hranice vďačíme za to že už nedokážu budiť takú úzkosť ani predávať ľudu také dávky nenávisti ako za čias Lexovej SIS mítingov na Pasienkoch a bronzových búst eštebáckych zakladateľov štátu. Tak šíria aspoň dezilúziu a pesimizmus.
Aby bolo jasné sami by sa na zasiatie takej miery dezilúzie a pesimizmu do hláv vzdelaných mladých ľudí (a ich rodičov) títo nepôvabní a často priehľadne hlúpi ľudia nezmohli a nešíria to tým čo robia a hovoria hoci aj to je dosť hrozné. Nie tá miera dezilúzie je spojená s počtom Slovákov ktorí im vyjadrujú dôveru ktorí ich podporujú ktorí ich volili a budú voliť. Tých je toľko že ak sa pesimizmus niečoho týka oprávnene je to politický vkus slovenskej populácie. Nevyzerá to tak že by sa láska a dôvera slovenského voliča v dohľadnom čase obrátila inde. Naopak vyzerá to tak že to obrovské množstvo ľudí prejavuje Ficovi Slotovi či Mečiarovi náklonnosť preto lebo rezonujú vo svojom vnútri sa stotožňujú s Ficom Slotom a Mečiarom a ich na obdiv vytŕčaným svetom paranoje xenofóbie vulgarity a morálneho relativizmu. Ťažko nezažívať dezilúziu a pesimizmus v krajine do polovice naplnenej mentálnymi derivátmi Fica Slotu a Mečiara. Vždy budú voliť na svoju podobu. A celé si to treba doplniť o dezilúziu z opozície zatiaľ naozaj impotentnej. Preto zase toľkí hovoria o tom že hádam pôjdu žiť niekde inde lebo tu už definitívne skapal pes a že tá situácia je trvalá.
.o emigrácii a studenej vode
Chápem tie reči pocity i reči o emigrácii chcem však povedať všetkým že pes tu ešte neskapal že je to cena za demokraciu a že trvalá je iba kadernícky termín označujúci kudrlinkatý účes. Neobyčajnou výhodou ktorú majú dnešní mladí uvažujúci o emigrácii sú práve tie otvorené hranice. Nemusia sa rozhodnúť dnes ani budúci týždeň nemá čo hermeticky zaklapnúť ako hraničné závory v roku 1969 a predtým v roku 1948. Sľubujem si aj vám že keď to predsa len príde včas to zbadáme a niektorí dobehneme a iní dokrívame k hranici prv než sa zabuchne. Napriek podobenstvu o žabe ktorú možno pomaly uvariť lebo nevyskočí z vody ktorá sa zohrieva nebadane a postupne. Tak pokojne rozmýšľajte a keď sa vám bude zdať že sa vám už nechce čakať kým národ dostane rozum odíďte. Nedajte sa však vyhnať zamračeným tárajom na obrazovke.
Ale mám ešte jednu radu. Súvisí s príbehom môjho spolužiaka z elektrotechnickej priemyslovky Paľa ktorý som už opísal v tom texte o emigrácii spred trinástich rokov. Celú zimu a jar v roku 1966 ako sme sa pripravovali na maturitu sa chodil kúpať do Dunaja otužoval sa. Mysleli sme si že je trochu šiši vtedy sa ešte v televízii neukazovali slovenské „ľadové medvede“ ale on iba systematicky pripravoval svoj útek. Na jeseň sa Paľo rozhodol zalepil si do igelitu občiansky preukaz rodný list a neviem čo ešte a niekoľko večerov sa snažil v tme kdesi pri bratislavskom PKO doplávať k niektorej z nákladných lodí plávajúcich hore prúdom do Rakúska. Zopárkrát sa mu to nepodarilo a dole po prúde ho čakával so suchými šatami náš kamarát Vlado. Nasledujúci večer to skúšal znovu a nakoniec sa mu to podarilo hoci sa pri tom skoro utopil. Vyliezol na akýsi juhoslovanský nákladný čln bez toho aby si ho všimli pohraničiari sprevádzajúci lode v motorovom člne (tí mohli po „narušiteľoch“ aj strieľať) a dostal sa do Rakúska. Už vyše 40 rokov žije V New Yorku. Býva v New Jersey a díva sa ponad rieku Hudson na siluetu Manhattanu. Vraví že sa toho pohľadu stále nevie nasýtiť. A teraz tá rada: Otužujte sa neviete kedy sa vám to môže zísť.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 2. februára 2009.
