Hviezdnou chvíľou nášho premiéra nebol november 1989 ale november 1994. Robert Fico tvrdí že k jeho vláde neexistuje alternatíva. Otázku však treba položiť opačne – je Ficova politika alternatívou k novembru 1989?
Ficova floskula že si november 1989 nevšimol neznamená že by bol nevšímavý ale že zmysel ľudskej slobody zakotvenej v listine ľudských práv pluralitný politický systém rešpektovanie ústavnosti a právneho štátu ochrana vlastníctva trhová ekonomika spravodlivosť a vymožiteľnosť práva nezávislosť médií občianska spoločnosť sloboda vzdelávania národnostná etnická a rasová znášanlivosť ukotvenosť v bezpečnom a prosperujúcom svete šli mimo neho.
Sedemnásť rokov Robert Fico novembrový svet popieral. Jeho hviezdnou chvíľou nebol november 1989 ale november 1994 keď ostal v povestnej noci dlhých nožov v parlamentnej lavici ako jediný opozičný poslanec a učil sa od Vladimíra Mečiara ako chutí moc.
Dve vlády Mikuláša Dzurindu znamenali pre Slovensko cestu reforiem. Viedli k ekonomickému rastu vstupu do Európskej únie a NATO. Dzurinda však nezbavil moc arogancie uskutočňoval reformy nedôsledne a ukončil ich predčasne.
Ficov paradox
Plody ponovembrovej politiky ktorá viedla po dlhom zápase k reálnemu zvýšeniu životnej úrovne a dobrej medzinárodnej povesti Slovenska tak zožal Robert Fico. Najväčší paradox jeho vlády spočíva v tom že sa chváli dobrou ekonomickou situáciou ktorú prevzal od predchádzajúcej vlády a zároveň ju nenávistne hanobí.
Fico bojuje proti monopolom a ich ziskom na ktorých však stojí ekonomický úspech Slovenska. Vyhráža sa ich zoštátnením ale nehovorí svojim priaznivcom že tým porušuje zmluvy a čo to môže každého z nich stáť. Diskredituje správcovské spoločnosti ale nehovorí že akékoľvek otváranie druhého a naháňanie ľudí do prvého piliera ohrozuje budúcnosť dôchodkového systému. Vyvlastňuje pozemky hoci je zrejmé že tým neurýchli výstavbu diaľnic. Bojuje proti médiám a označuje novinárov za idiotov. Denuncuje občiansku spoločnosť. Verejne nabáda svojich straníkov v štátnych a samosprávnych orgánoch na klientelizmus. Kauzy jeho ľudí ako Man a Rozin sú výstavnými príkladmi nevymožiteľnosti práva a prípad Hedvigy Malinovej jej trvalým svedectvom.
Robert Fico si november 1989 nevšimol. Preto nerozumie základom na ktorých stojí dnešné Slovensko. Myslí si že ekonomický rast je zlatý dážď. A možno si v Hanoji naozaj pomyslel že nastal koniec kapitalizmu.
Príkazy zákazy sankcie
Signály finančnej krízy a ekonomickej recesie viedli k tomu že Fico zneistel. Nevie čo má robiť a tak stupňuje príval vyhrážok a nadávok príkazov zákazov a sankcií. Reálne je však jeho politika rozdávania za zenitom a zodpovednosť za ňu už nenesie bývala vláda ale on.
Nie je ťažké spočítať si že celosvetová recesia zasiahne aj Slovensko. Rovnako ho zasiahnu dosahy prijatia eura. Je jasné že diaľnica z Bratislavy do Košíc do volieb v roku 2010 dokončená nebude. Je zrejmé že obrovské náklady na výstavbu diaľnic atómových elektrární širokorozchodky povedú k zadlžovaniu našich detí a vnukov. Je isté že nevraživý vzťah k investorom povedie k odlevu investícií.
Je fakt že oddlžovanie nemocníc pôjde okľukou z nášho vrecka a takto si zaplatíme bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Rastúci dlh STV zaplatia aj tí čo nepokladajú Ficove rečnícke monológy za verejnoprávnu televíziu.
Nie je ťažko povedať že Fico nie je alternatívou novembrovej politiky. Ťažšie je dať odpoveď na otázku kde je alternatíva k Ficovej politike. Celkom iste nie je v zbližovaní sa s jeho názormi v deklarovaní tej istej len lepšej politiky ani v zlepšovacích návrhoch na jej vyleštenie. Reálnou alternatívou k Ficovej politike recidívy je návrat ku koreňom novembra 1989.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 18. novembra 2008.
