Ak je niekde problém z ktorého cestu von nevidno máme sklon tváriť sa že neexistuje alebo ak existuje nie je vlastne náš ale je to problém niekoho iného. Veľká časť slovenských Rómov má problém a sami sú pre zvyšok spoločnosti problémom z ktorého cestu von nevidno.
Zatĺkanie problematickej reality prináša nepochybne istý psychický komfort. Rovnakú úľavu prináša i to ak presunieme ťažobu problému na plecia iných. V prípade Rómov zavládol v mnohých (aj intelektuálnych) slovenských kruhoch pocit že pravé plecia na ktoré možno problém preniesť sú tie európske plecia. Veľakrát sme si zamudrovali že vstupom do Európskej únie sa všetky naše problémy stávajú automaticky európskymi mysliac najmä na ten rómsky. Zamudrovali sme si s nevyslovenou implikáciou že aj keď my na riešenie problému nemáme dosť síl peňazí ani vedomostí Európa tá všemocná Európa má určite jedno druhé i tretie. Tá abstraktná nadnárodná Európa sa zatiaľ tvári že s tým nič nemá (s výnimkou občasného kárajúceho zdvihnutia prstu) jej konkrétne staršie členské štáty s tým (slovenskými Rómami) ani nič nechcú mať a dávajú to aj dosť dôrazne najavo. Naozaj sme boli takí naivní že sme čakali niečo iné? Mnohí z nás asi áno. Je čas vytriezvieť.
.surová realita
Kontúry problému sú obyčajne nejasné ak sa naň nedokážeme pozrieť priamo a iba poškuľujeme kútikom oka. To robí v prípade slovenských Rómov absolútna väčšina politickej triedy. Teda… nie že by to prekvapovalo. Pri priamom pohľade je situácia slovenských Rómov ktorí žijú vo viacerých osadách na východnom Slovensku ale aj inde v komunitách v rámci slovenských menších miest a dedín zúfalá až strašná do tej miery že je vo svojej „sociálnej malebnosti“ vyhľadávaným objektom televíznych kamier a fotoaparátov. Kŕdle krásnych a neuveriteľne zafúľaných detí sa pchajú pred kamery všade blato či prach a v pozadí chatrče pripomínajúce slumy na okrajoch veľkomiest ako Rio de Janiero či Kalkata. A dospelí ktorí rozprávajú či vlastne kričia zachrípnutým hlasom a chudobným slovníkom priam ako z vtipov o Rómoch do kamier svoje nešťastie a ponosy. Alebo výhovorky ak zase niekde mizne drevo či zemiaky. Problémom týchto Rómov nie je rasizmus časti Slovákov i keď i toho je viac než dosť ani chronický nedostatok finančných prostriedkov ich problém je omnoho vážnejší. Majú problém ľudí ktorí väčšinou nemajú ani zlomok životných návykov vedomostí a zručností potrebných na zaobstaranie si živobytia. Nemajú ich nie preto lebo sú geneticky menej nadaní ani preto lebo sú leniví ignoranti. To druhé je lož ktorej by radi verili všetci slovenskí Slotovia. Nie Rómovia o ktorých je tu reč tie návyky vedomosti a zručnosti nemajú lebo sa možno už v druhej či tretej generácii narodili do situácie v ktorej ich ani nemali ako získať. V ich bezprostrednom sociálnom okolí niet nikoho koho by v týchto veciach mohli napodobniť od koho by sa to všetko dalo naučiť.
Psychológovia zvyknú niekedy najčastejšie v súvislosti s neurotickými poruchami hovoriť o naučenej bezmocnosti. V tomto prípade ide o variant bezmocnosti ktorý nie je naučený v rámci špecifického osudu jednotlivca ale o kolektívne zdieľanú črtu ktorá sa zabudúva do osobnostného vybavenia všetkých členov rómskej komunity od okamihu keď začnú vnímať svet dospelých. Absolútne nemá zmysel pohoršovať sa že nepracujú a iba parazitujú na sociálnych dávkach. Nepracujú lebo ich nikto nezamestná a nikto ich nezamestná lebo nečaká (zväčša právom) že by vedeli pracovať. Nevideli pracovať ani svojich rodičov lebo už tí sa narodili do podobnej situácie. A nepracujú lebo zväčša žijú tam kde široko-ďaleko naokolo ani žiadnej práce niet a kde často nemajú prácu ani Nerómovia ktorí predtým pracovali. Neparazitujú na sociálnych dávkach z vypočítavosti žijú z nich lebo inú možnosť nemajú ani si inú možnosť vo svojej situácii nevedia predstaviť. Ich bezmocnosť nie je hraná ale skutočná tragická a hlboká. A hlbšia tým že sú obklopení svojimi deťmi ktorých čaká ak sa nestane zázrak rovnaký osud.
V danej chvíli už nemá pre potreby riešenia zmysel hľadať niekde v kalnej vode našej histórie kto tú surovú realitu v ktorej mnohí Rómovia žijú vytvoril. Vznikala už dávno a postupne. Je tu rovno pred nami a cestu z nej na prvý pohľad nevidno. Zatiaľ sme v konfrontácii s ňou rovnako bezmocní ako sami Rómovia. Naša bezmocnosť hoci je rovnako naučená sa od tej ich líši iba nepoctivou výhodou – vnímame to ako ich životný problém iba nepriamo ako náš. Ale už sa naliehavo natíska znepokojujúca otázka či je naozaj iba ich.
.nedobrá prognóza
Nie je ťažké domyslieť si že bezvýchodisková situácia mnohých slovenských Rómov predstavuje pre zvyšok slovenskej populácie potenciálne výbušný ekonomický i sociálny problém. Ekonomický v tom slova zmysle že demograficky čoraz početnejšie (a čoraz bezmocnejšie) rómske komunity v osadách aj inde budú poberať čoraz väčší objem sociálnych dávok na ktoré budú musieť prispieť tí obyvatelia Slovenska ktorí sú ekonomicky aktívni. Ten objem môže narásť jedného dňa do hrozivých rozmerov. Budú musieť prispieť znamená doslova budú musieť lebo iba v hlavách slotovských „národniarov“ by sa eventuálne mohla zrodiť myšlienka nedať Rómom nič a ponechať ich napospas osudu. Normálny demokratický štát sa nemôže nečinne prizerať na ľudí v absolútnej núdzi ani vtedy ak by ich živenie siahalo na blaho ostatných.
Výbušný sociálny problém to môže byť preto lebo veľká skupina ľudí ktorá sa ocitne v bezvýchodiskovej situácii nemá prečo rešpektovať sociálne pravidlá a zákony väčšinového obyvateľstva. Môže si jednoducho začať brať čo potrebuje keď nebude mať iné východisko. Súčasťou a najmä dôsledkom zlej sociálnej a ekonomickej situácie rómskych komunít je aj postupný rozklad ich sociálneho života a etiky. Ak to bude horšie (čo sa dá s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať) nemôže prekvapiť ani možný signifikantný nárast drobnej i násilnej kriminality. A tá bude dopadať najmä na nerómskeho obyvateľa. Môžeme pritom na okamih zabudnúť na rasovo motivovanú kriminalitu neonacistických skinheadov voči Rómom lebo tá nie je recipročná nijako nesúvisí s tými najúbohejšími Rómami v osadách ale jej obeťou sú spravidla Rómovia ktorí žijú v mestách a sú integrovaní. Reč je o inom probléme a inej kriminalite.
.my a oni
Vyššie uvedené vysvetlenie prečo môže byť situácia Rómov aj naším sociálnym a ekonomickým problémom je prosté. A má jednoduchú architektúru – „oni“ môžu spôsobiť problém „nám“. Menej prosté je pochopiť že súčasťou toho problému je práve táto dichotómia: že sú tu oni – Rómovia a my – Nerómovia. Je to táto dichotómia ktorá spôsobuje že od situácie slovenských Rómov odvraciame hlavu že si ju nepripúšťame až na kožu že ju podceňujeme alebo prosto že je nám skoro ľahostajná. Nie je to „naša“ situácia ale „ich“. Treba si však povedať aj to že to nie je umelá dichotómia. Takou by bola ak by nás odlišovala iba sociálna situácia. Ale líšime sa aj farbou pleti materinským jazykom pôvodnou kultúrou. Vnímame teda aj svoje rozdielne identity. A osteň problému je neporovnateľne tupší ak ho má niekto s kým sa nemusíme identifikovať kto nie je takpovediac naša rodina naša krv naša duša. Jeho problém je tam v diaľke kdesi za mentálnym plotom a nemusí nás teda až tak hrýzť. Pre sociálnych psychológov by asi nebolo ťažké aj experimentálne dokázať že ak by táto dichotómia neexistovala vnímali by sme problém i jeho akútnosť inak. Predovšetkým intenzívnejšie a s väčšou citovou angažovanosťou. A možno aj s menšou nechuťou.
Keď sa každý pozrie až na dno svojej duše musí tam nájsť aj svoje predsudky. Ak niekto tvrdí že nijaké nenachádza klame nám i sebe – iba svätci a Všemohúci ich nemajú. A medzi tými predsudkami býva aj u tých najcivilizovanejších liberálnych demokratov učupený na dne duše aj ten osobný malý rasista a šovinista. Je personifikovaným skanzenom minulosti ľudského rodu rozdeleného na svorky a kmene bojujúce o teritóriá. Naša výchova náš intelekt naše presvedčenie zaháňajú toho súkromného rasistu do kúta zatvárajú mu ústa vytesňujú ho z vedomia ale je tam a nevynechá nijakú príležitosť otráviť nám nejakým trikom myseľ zakaliť zrak. To on sa teší z každej dichotómie typu „my a oni“. To on je zodpovedný za to že sa naša národná identita často skladá z dvoch škaredých ingrediencií – totiž z heroických mýtov o „nás“ a z predsudkov o väčšine ostatných. To on je zodpovedný aj za citový chlad a nechuť ktorú mnohí pociťujeme k problému ktorý majú naši Rómovia.
.cesta von – prvý krok
Netvrdím že cestu von poznám. Tvrdím iba že viem ktorým smerom vykročiť. Ten prvý krok musí byť mentálny a priamo nadväzuje na to čo sme si povedali vyššie. Prvým krokom musí byť zrušenie toho mentálneho plota medzi „my“ a „oni“. Musíme v čo najväčšom počte uveriť že to nie sú „oni“ kto má ten problém ale že sme to „my“ lebo oni sú my. Nemusíme sa siliť do ničoho neprirodzeného iba otvoriť predsudkami zadebnenú myseľ. Oni sú totiž napriek farbe pleti jazyku či kultúrnemu dedičstvu naozaj my. Sú my v zmysle ľudských bytostí ktoré si zaslúžia budúcnosť a normálny život ako ktokoľvek z „nás“. Ničím sa neprevinili narodili sa do svojho údelu. Sú tiež my lebo s nami už tak dlho zdieľajú v dobrom i zlom naše prekliate európske dejiny a ak láskavo dovolíte aj národný osud. Ak sme totiž politickým národom tak nás nedefinujú chromozómy tvar lebky či nosa ani pleť ale práve zdieľané dejiny a štát ktorý sa konštituuje ako zmluva nás všetkých. Všetkých vrátane našich Rómov. Slováci ako etnický národ sú tí ktorí sa tak cítia a ktorých tak predurčili rodičia a pôvod Slováci ako politický národ sú všetci tí ktorí úplne rovnakou mierou vlastnia i konštituujú tento štát – nech mi prosím všetky národnostné a iné menšiny odpustia – inak to nie je demokratický štát.
Tak je v skutočnosti definovaný aj problém ktorý majú Rómovia. My ho máme. Oni sú my. V tom okamihu keď nám to konečne svitne dôjde nám tiež že to je strašný a akútny problém a že sme s ním zatiaľ neurobili nič alebo hanebne málo. Keď nám to konečne svitne zaleje nás určite aj hanba. Lebo ak by sa v takej situácii ocitol niekto z našej rodiny minuli by sme posledné aby sme mu z nej pomohli. Ale „oni“ sú z našej politickej rodiny a my musíme naozaj minúť aj urobiť podstatne dramaticky viac. Péter Hunčík načrtol jedno z možných riešení – rómskych vojakov (viac tu). Zaujímavé riešenie ktoré môže fungovať ale týka sa len úzkeho segmentu rómskej populácie – časti mladých mužov. Sú tu však aj mladé i staršie ženy starší muži a predovšetkým deti. Tie potrebujú nádej a tá nádej sa volá vzdelanie. Ak sa má situácia Rómov zmeniť musia ho dostať aj keby to malo stáť akokoľvek obrovské peniaze. A peniaze tiež nevyriešia všetko. Neviem presne čo všetko bude treba urobiť ale viem že na to prídeme ak nám svitne že oni sú my.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2008 dňa 14. apríla 2008.
