Po auguste 68 prišla normalizácia. Opäť sa plazivo vracia.
Štyridsiate výročie vpádu piatich vojsk Varšavskej zmluvy (ZSSR NDR Poľsko Maďarsko Bulharsko) a následná ruská okupácia Československa má zvláštny osud. Oslavuje sa div nie ako nostalgická spomienka hoci niet čo oslavovať ani na čo nostalgicky spomínať.
Išlo o hanebný akt násilia kde hralo Československo dvojakú rolu: bolo súčasťou sovietskeho mocenského bloku a nástupným priestorom pre prípad sovietskeho útoku na západnú Európu. Oba fakty boli pre Rusov dostatočným dôvodom na vojenský zásah. Robotníci v továrni na výrobu mercedesov to vedeli v to ráno 21. augusta 1968 lepšie ako československí občania – boli presvedčení že Rusi sú do večera v Sindelfingene. Ak niečo z toho všetkého ostalo v pamäti určite to nie sú nechápavé gestá vtedajších politikov ale pocit zázraku s ktorým sa ľudia dotkli slobody a solidarita po okupácii ktorá vydržala dva roky. Až potom prišla normalizácia v ktorej sme zaplatili našu cenu za neslobodu.
Hrozné časy
Bola to priveľká cena. Za prísľub lepšej životnej úrovne zaplatili ľudia stratou slobody slova zhromažďovania spolčovania pohybu prístupu k informáciám mizerným vzdelaním zničeným životným prostredím spoločnosťou dvoch kást rozdelenou na komunistických pánov a nekomunistických rabov morálnou devastáciou a rozkladom kultúry perverziou jazyka kde slovo normalizácia znamenalo nenormálnosť a poučením bolo vymývanie mozgov. To treba opakovať znova a znova a najmä dnes keď sa dvíha vlna nostalgie za sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi.
Boli to hrozné a hanebné časy. Komunisti sa pýšili v kampaniach ktorým hovorili päťročnice diaľnicami sídliskami komínmi tovární a tvrdili že nikdy nedovolia aby sa znížila životná úroveň ľudu. Klamali a na konci osemdesiatych rokov bolo Československo bezútešnou krajinou v ktorej takmer nikto neveril v možnosť zmeny aj keď už bola predo dvermi. To bola cena za neslobodu.
Sloboda
Bolo to strašné násilie. Nie náhodou sa verejnosť v novembri 1989 postavila v prvej chvíli práve proti násiliu páchanému na slobode. A nie náhodou nenávidia podnes ako mor november 1989 tí čo nenávidia slobodu. Ale aj sloboda má svoju cenu nie je ľahká a zadarmo. Je ňou osobná zodpovednosť nezávislosť od moci a nespoliehanie sa na to že dostanem všetko ako vianočný darček previazaný štátnou stužkou.
Trvalo pätnásť rokov kým sa napravili ekonomické škody ktoré napáchal komunizmus a ľuďom sa začalo dariť lepšie ako predtým. Morálne škody sa nenapravili a to je najväčšie zlo ktoré spôsobili ľuďom všetky vlády za posledných pätnásť rokov. Lebo sloboda je nedeliteľná. Nie je len ekonomická sloboda ktorá sa za posledné desaťročia tak často zamieňala za vulgárny egoizmus bezuzdnú hrabivosť spupnosť korupciu okrádanie a podvádzanie. Sloboda je rovnako spolupatričnosť slušnosť vzdelanosť zdravie a kultúrnosť a vedomie že slobodne môžem žiť len v slobodnom svete.
Nová vlna
V posledných dvoch rokoch sa plazivo usádza nová vlna normalizácie. Dnešná moc spustila kampaň za diaľnice a širokorozchodné koľajnice. Búcha sa do pŕs že na večné časy a nikdy inak nedovolí zníženie životnej úrovne. Jedinou cenou ktorú máme zaplatiť je sloboda. Berie nám ju nové vyvlastňovanie obmedzovanie občianskych slobôd nové vyšetrovania a súdy. Berú nám ju noví mocipáni nové tlačové zákony licenčné rady vedenia verejnoprávne zoštátňovaných médií nová mizéria vzdelávania a zdravotníctva vulgárnosť chamtivosť skrývajúca sa za vzletné slová o národe a hrabivosť ktorá začína pretekať novej moci cez prsty lebo rovnako ako tá stará nerozumie ekonomike a netuší že tučné roky sa končia a prichádza recesia ani to ako sa na ňu pripraviť.
Nová moc zrádza našich euroatlantických spojencov ktorí sú zárukou že žijeme v slobodnom svete a hovorí dvojhlasom s našimi niekdajšími okupantmi. Neukazuje prstom na agresorov ohrozujúcich suverenitu Gruzínska a nazýva ich mierotvorcami. Spolieha sa na našu nevšímavosť s ktorou si nahovárame že sa nesmieme nechať vmanipulovať do veľmocenskej hry v ktorej niet miesta pre malé krajiny akoby sme zabudli že sme boli okupovanou krajinou a kam dnes slobodne patríme.
Lenže zakrývanie si očí a strkanie hlavy do piesku nám nepomôže. Lebo cenou slobody je napokon vždy nesloboda. Po štyridsiatich rokoch odo dňa keď sa celé Československo budilo do monotónneho zvuku tankových pásov by sme to už mali vedieť.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 22. augusta 2008.
