Kedysi dávno na úsvite civilizácie bola na území dnešného Iraku pozdĺž riek Eufrat a Tigris Mezopotámia a Babylonská ríša. A vládli tam panovníci ako Chamurappi a Nabukadnezar a samozrejme Semiramis. Ten prvý vytvoril šestnásť storočí pred naším letopočtom prvý známy zákonník ten druhý dobyl v roku 587 pred n. l. hlavné mesto Judey Jeruzalem a zničil ho tá tretia ešte o dve storočia predtým v Babylone vládla viedla hýrivý život a postavila legendárne záhrady.
Severne od Bagdadu na rieke Tigris leží aj mestečko Tik- rít. V roku 1138 sa tam narodil legendárny ajjúbovský sultán Saladin ktorý porazil križiakov v bitke pri Hittíne. Vydobyl od nich Jeruzalem a bojoval aj s anglickým kráľom Richardom známym ako Levie srdce. Spomínam týchto starovekých panovníkov najmä preto lebo na ich odkaz sa bude Saddám Husajn na vrchole svojho kultu osobnosti odvolávať a považovať sa za dediča ich odkazu.
V roku 1394 sa do Tikrítu vtedy pevnosti privalilo vojsko tatárskeho vojvodcu Timura ktorý po porážke chrabrých obrancov dal z ich lebiek navŕšiť pyramídu. Presne tam v Tikríte sa narodil v roku 1937 Saddám Husajn Tikrití vládca dnešného Iraku. Tikrít však už v tom čase nebol nijakou pevnosťou bol iba ospalým vidieckym hniezdom v rozvalinách minulosti. Saddám prišiel na svet v domčeku z hlinených tehál ktorý patril jeho strýkovi Chajralláhovi Talfovi dôstojníkovi a arabskému nacionalistovi. Tento muž zohral neskôr v jeho výchove kľúčovú úlohu lebo Saddámov otec chudobný sedliak zomrel ešte pred jeho narodením.
Ťažké detstvo
Irak sa ako štát narodil po prvej svetovej vojne – založený z vôle veľmocí ako mandátne územie pod správou Veľkej Británie z poverenia Spojených národov. Po rozpade Osmanskej ríše vznikla takto väčšina blízkovýchodných a severoafrických štátov – v hraniciach často voluntárnych ba náhodných nerešpektujúcich národnostné ani religiózne hranice. Irak bol a dodnes je destabilizovaný tým že jeho sever obýva kurdská menšina tvoriaca až 20 percent obyvateľstva. Nestabilitu zvyšuje aj fakt že hoci až 60 percent obyvateľstva tvoria šíitski moslimovia spravidla vládnu klany sunitov. Od roku 1932 bol Irak samostatný štát v ktorom vládla dynastia Hášimovcov – sunitský rod pochádzajúci zo Saudskej Arábie. Monarchia to bola ukrutne nestabilná zmietaná častými prevratmi a nepokojmi. Počas druhej svetovej vojny v roku 1941 keď Briti potrebovali iracké územie na presuny svojej armády mal Irak pronacistického predsedu vlády Rašída Alího al-Kajláního ktorý sa práve dostal k moci ďalším prevratom. Rašíd Alí neváhal na britské jednotky zaútočiť a požiadať pri tom o pomoc Hitlera. Briti ho však porazili Rašíd ušiel a Saddámov strýko Chajralláh ako horlivý nacionalista a vojak namočený do povstania putoval na päť rokov za mreže.
Malý Saddám ktorý dovtedy žil v strýkovom dome sa musel presťahovať do dedinky al-Šavíš k matke a k nevlastnému otcovi Hasanovi Ibrahímovi do veľmi biednych pomerov. Nevlastný otec bol surovec ktorý ho pre zábavu mlátil nedovolil mu chodiť do školy a vraj ho posielal aj kradnúť. Tu niekde asi pramení Saddámova priam biologická nedôvera k okoliu a sklon spoliehať sa iba na seba. V roku 1947 prepustili strýka Chajralláha z väzenia. Mladý Saddám sa smel vrátiť do jeho domu a začal chodiť do školy (ako desaťročný sa takmer nevedel podpísať). V roku 1955 začal potom chodiť na strednú školu v Karchu na predmestí Bagdadu. Vplyv ktorý mal Chajralláh na mladého Saddáma sa potvrdil v roku 1981 keď mu Saddám už ako prezident Iraku zariadil v štátnom nakladateľstve vydanie jeho úvah pod názvom Traja ktorých Boh nemal stvoriť: Peržania Židia a muchy. O Peržanoch Chajralláh napísal že sú to zvieratá ktorých Boh stvoril v ľudskej podobe. Židia sú v jeho videní zasa zmesou špiny a zvyškov rôznych národov. Muchy ktoré mu z tých troch boli najmenej odporné sú ničotné bytosti a vôbec nechápeme zámer s ktorým ich Boh stvoril. To všetko počúval zrejme mladý Saddám v strýkovom dome keď sa vytváral jeho pohľad na svet.
V roku 1957 vstúpil mladý Saddám do strany Baas. Tá sa stala jeho cestou k moci a sám zrejme netušil že ju raz ovládne a o necelých desať rokov oddelí od sýrskej centrály. Panarabskú stranu Baas založili niekedy v priebehu druhej svetovej vojny dvaja učitelia zo Sýrie – Michel Aflak vyznaním grécky pravoslávny kresťan a Saláh-al-Din al-Bítár sunitský moslim. Baas znamená čosi ako Obroda a bola to svetská teda nenáboženská strana vyznávajúca arabskú jednotu a socializmus. Bojovala proti kolonializmu a chcela zjednotiť všetkých Arabov oslobodiť ich od minulosti poznačenej kmeňovými klanovými a náboženskými identitami. Podľa ideológie Baasu bol Izrael vytvorený na rozbitie arabského národa preto ho treba vymazať z mapy. Baas mal najvyšší orgán Národné velenie miestne organizácie v jednotlivých štátoch sa nazývali Regionálne velenia. Zo Sýrie prenikli baasistické myšlienky aj do Iraku ale spočiatku to bola okrajová záležitosť. V Iraku už pôsobili aj pomerne silní komunisti. Saddámovou prvou činnosťou v strane Baas bolo zorganizovanie bandy zloženej zo študentov a pár miestnych lotrov ktorí bili politických protivníkov na predmestí Bagdadu. Keď mal Saddám 21 rokov údajne sa zaplietol do vraždy vládneho úradníka v Tikríte a odsedel si pol roka vo väzení. Krátko po svojom prepustení z väzenia (pre nedostatok dôkazov) dostal od strany úlohu spolupodieľať sa na atentáte na vtedajšieho vládcu Iraku generála Abd al-Karíma Kásima.
Nenápadná revolúcia
Kásim sa dostal k moci v krvavom dôstojníckom prevrate 14. júla 1958 ktorý zvrhol monarchiu. Rozbesnené davy vtedy vláčili zohavenú kráľovu mŕtvolu po uliciach Bagdadu. Strana Baas spočiatku s Kásimom radostne spolupracovala a podieľala sa aj na vláde ale vzťahy sa rýchlo pokazili – prevažne v boji o moc. Baas sa okrem toho snažila o splynutie Iraku so Sýriou a Egyptom ktoré krátko predtým vytvorili Zjednotenú arabskú republiku. Kásim to dôrazne odmietal. Opieral sa pri tom o stále silnejúcich komunistov. Arabskí nacionalistickí dôstojníci ktorí vtedy nepatrili k strane Baas sa v úsilí zabrániť vplyvu komunistov pokúsili o povstanie v severoirackom meste Mosul. Povstanie bolo brutálne potlačené a komunistické milície dostali voľnú ruku. Znásilňovanie vraždenie plienenie a hromadné popravy ktoré nasledovali prekonali všetko v už aj tak dosť krvavých dejinách moderného Iraku. O pár mesiacov neskôr začala skupina mladých baasistov v ktorej bol aj Saddám paľbu na Kásimovo auto. Nepodarilo sa ho však zabiť a nasledovala tvrdá čistka po ktorej musel mladý Saddám utiecť do Damasku. Tam ho prijali veľmi priateľsky vraj sa spriatelil s Michelom Aflakom a po troch mesiacoch odišiel v roku 1960 do Káhiry. Tam absolvoval konečne aj strednú školu (ako 24-ročný). Veľký vplyv naňho malo podľa jeho životopiscov pozorovanie egyptského prezidenta Násira. Z Egypta sa Saddám vrátil do Iraku až začiatkom roku 1963 keď sa strane Baas spolu so sympatizujúcimi dôstojníkmi podarilo zvrhnúť (zabiť) Kásima a dostať sa k moci. Pri prevrate zahynulo 1500 až 5000 ľudí a následne boli stovky ľudí mučených a popravených. Saddám sa stal najbližším spolupracovníkom svojho príbuzného baasistického funkcionára generála Ahmada Hasana al-Bakra. Ten sa neskôr mal stať prezidentom. Medzitým však Baas oslabená vnútornými bojmi prišla o podiel na moci. Tá sa ocitla v rukách prezidenta Árifa pôvodne dosadeného Baasom. Bilancia krátkych deviatich mesiacov Baasu pri moci bola už vtedy dosť desivá. V kráľovskej rezidencii ktorú Baas premenil na stredisko na väznenie a výsluchy sa našli príšerné mučiace nástroje ako elektrické drôty s kliešťami špicaté železné koly na ktorých museli väzni sedieť stroj na ktorom boli stopy odseknutých prstov a kaluže ľudskej krvi.
V polovici šesťdesiatych rokov sa Bakr stal generálnym tajomníkom irackého regionálneho velenia strany a Saddám bol jeho pravou rukou. V roku 1964 sa Saddám ako šéf vojenskej organizácie strany začal venovať štátnemu prevratu proti prezidentovi Árifovi. Puč bol prezradený a zbabraný a Saddám sa spolu s Bakrom a väčšinou funkcionárov Baasu ocitol vo väzení. Odtiaľ sa mu však podarilo po čase utiecť. V Sýrii sa dostalo k moci medzitým marxistické krídlo tamojšej strany Baas čo viedlo v roku 1966 k mimoriadnemu zjazdu irackých baasistov a k faktickému oddeleniu oboch strán. V roku 1967 sa Izraelu podarilo v Šesťdňovej vojne poraziť armády Egypta Sýrie a Jordánska a tiež irackú expedičnú armádu. To všetko po mesiacoch trvajúcej zúrivej arabskej protiizraelskej propagande predpovedajúcej zničenie štátu Izrael. To dalo Baasu zámienku využiť hnev a roztrpčenie propagandou osprosteného ľudu na protivládne demonštrácie a prípravu na zvrhnutie Árifovho režimu. Ten bol v roku 1968 nakoniec zvrhnutý baasisticko-vojenským prevratom a poslaný do londýnskeho exilu. Iracký ľud sa dozvedel že Baas prevzal moc. Bola to na iracké pomery veľmi nenápadná revolúcia a ľud to vraj spočiatku vnímal ako ďalšiu dôstojnícku epizódu v neprehľadnom rade predchádzajúcich. Baas nemal vtedy veľkú podporu v národe a podľa údajov mala strana v tom čase iba okolo 5000 členov. Jadro strany bolo ešte užšie a v podstate ho tvorili dôstojníci pochádzajúci z Tikrítu. Vďaka zvláštnej zhode okolností (priazni priateľa kráľa Fajsala I. Maulúda Muklisa ktorý desaťročia privádzal zástupy mladých chudobných Tikríťanov do vojenskej akadémie) boli Tikríťania najdôležitejším klanom v mocenských štruktúrach armády a polície. V spoločnostiach stredného východu je to bežný jav – najdôležitejšia je lojalita k vlastnému rodu a k rodisku až potom je štát a všetko ostatné. Bakr sa stal po prevrate prezidentom a Saddám Husajn krátko nato jeho nepostrádateľným tieňom.
Cesta k moci
Strana sa potrebovala etablovať násilím. Masy ľudí bolo treba „prevychovať“ a zastrašiť a nikto na to nemal väčší talent ako Saddám Husajn. Na jeseň roku 1968 sa začali v Saddámovej réžii (bol zodpovedný za bezpečnostný aparát strany) hrôzostrašné represálie odstraňovanie všetkých nebaasistov z každej úrovne štátneho riadenia a potláčanie všemožných „sprisahaní“. Odhalenia vykonštruovaných sprisahaní a popravy „sprisahancov“ sú vlastne dodnes v Saddámovom Iraku hojne užívanou prevenciou proti akémukoľvek ohrozeniu moci. Saddámovi biografovia Efraim Karsh a Inari Rautsi tvrdia že z množstva odhalených „sprisahaní“ v 70. a 80. rokoch bolo iba jediné ktoré možno bez pochybností označiť ako sprisahanie – to o ktoré sa pokúsil v roku 1973 Nadhím Kazzar náčelník bezpečnostnej služby. Už na jeseň roku 1968 prenášala iracká televízia fingované procesy so sprisahancami v ktorých sa – celkom na spôsob stalinských súdnych frašiek – priznávali najvyšší činitelia k špionáži v prospech CIA či Izraela a podobne. Karsh a Rautsi označujú za „jeden z klenotov v korune“ vtedy novej irackej justície proces „proti skupine izraelských špiónov“ v januári roku 1969. Štrnásť obžalovaných medzi nimi aj hlava židovskej obce v Bagdade bolo obvinených zo všetkého možného – od špionáže až po financovanie kurdských povstalcov – a boli verejne obesení. Ich telá ponechali na námestí ako výstrahu do pol milióna Iračanov vrátane žien a detí tancovalo a prevolávalo „smrť Izraelu“ a „smrť zradcom“. Išlo pritom o členov jednej z najstarobylejších židovských komunít ktoré žili v Bagdade už od dôb krála Nabukadnezara ktorý ich priviedol do Mezopotámie v 6. storočí pred n. l. Tárik Azíz dnes iracký minister zahraničia prijímaný hlavami štátov a generálnym tajomníkom OSN bol vtedy šéfredaktor straníckych novín. Na rozhorčenie Západu nad odpornými scénami v uliciach Bagdadu pri poprave reagoval v novinách podráždeným a nafúkaným spôsobom poukazujúc na revolúciu a dôveru ľudu. Pre Bakra a Saddáma sa domáci Židia hodili ako obete na ktorých mohli dokázať svoju oddanosť arabskému boju za práva Palestíncov bez toho aby museli skutočne s Izraelom bojovať. Bol to zároveň ventil pre nespokojný národ. Iracký rozhlas oslavoval verejné popravy Židov ako „odvážny prvý krok k oslobodeniu Palestíny“. O Palestíncoch Baas považoval za vhodné najmä rozprávať. Keď ich v roku 1970 v Jordánsku decimoval kráľ Husajn ktorého sa pokúsili zosadiť Irak nepohol ani prstom.
Saddámova cesta k moci bola cestou nesmierne opatrného až paranoidného človeka ktorý bol zároveň výnimočne húževnatý trpezlivý a absolútne bezohľadný. Dlho sa vyhýbal pohľadom verejnosti a nepýšil sa svojou funkciou ani vplyvom. Konal z úzadia ale tým účinnejšie. Pre Bakra sa stal cel- kom nenahraditeľným. Nepohodlných postupne odstraňoval a zmocňoval sa prostredníctvom verných ľudí (najmä príbuzných a Tikríťanov) pochopiteľne v mene prezidenta Bakra a strany Baas všetkých dôležitých pozícií v politickej štruktúre aj armáde. Svojho obľúbeného bratanca Adnána Chajralláha Talfu urobil napríklad v roku 1977 ministrom obrany čo bola funkcia ktorú dovtedy vykonával prezident Bakr. Bakr neprotestoval. Adnán začal armádu okamžite „čistiť“. V roku 1978 vyšlo nariadenie ktoré vyhlásilo „nebaasistickú“ politickú činnosť v armáde za nezákonný čin trestaný smrťou.
Mladý prezident
Saddám ani na okamih nedal najavo svoje ambície a aj keď sa verejnosť dozvedela o jeho obrovskom vplyve dával sa ostentatívne oslovovať iba ako „námestník“. Na ovládnutie krajiny potreboval však aj prostriedky. V roku 1972 dospel k poznaniu že mnohé vnútorné i vonkajšie problémy (Kurdi Irán) mu pomôže vyriešiť zblíženie so Sovietskym zväzom. Odišiel teda na návštevu Moskvy. Krátko nato ju opätoval sovietsky predseda vlády Alexej Kosygin a slávnostne podpísali Zmluvu o priateľstve a spolupráci. Zaplatil za to poprepúšťaním komunistov z väzení a dokonca ich účasťou vo vláde. (To netrvalo dlho.)
K ideológii mal Saddám samozrejme prezieravý vzťah a marxizmus-leninizmus nikdy neštudoval. Táto zmluva však spôsobila že Saddámovi sa uvoľnili ruky ku kroku ktorý mu mal konečne priniesť potrebné prostriedky na vybudovanie armády na politiku cukru voči ľudu a na vojenské výdavky. Znárodnil ťažbu ropy a dostal sa tak k obrovským príjmom. Následne mohol minúť v krátkom čase viac ako jeden a pol miliardy ropných dolárov na zbrane. Irak má druhé najväčšie ropné rezervy na svete (hneď po Saudskej Arábii).
Saddámova chvíľa prišla 16. júla 1979 symbolicky práve na výročie prevzatia moci stranou Baas keď vystúpil prezident Bakr v televízii a oznámil svoj odchod z verejných funkcií (Saddám mu nedal inú možnosť). V rovnakej chvíli zložil Saddám prísahu a stal sa prezidentom Iraku ktorým je dodnes. Na iracké brutálne a smrtiace pomery neuveriteľných 23 rokov. Mal vtedy len 42 rokov a nastúpil k moci v krajine ktorá bola regionálnou veľmocou a prudko sa rozvíjala. Jej obyvateľmi mali zdarma zdravotnícke služby a vzdelanie (nech už bolo akékoľvek) dostatok lacných potravín a štát mal asi 35 miliárd dolárov devízových rezerv.
O 12 rokov po nástupe k moci po hroznej vojne s Iránom a dobrodružstve v Kuvajte a po ťažkej porážke od spojeneckých vojsk v operácii Púštna búrka vládol Saddám krajine ktorá bola na pokraji ekonomického kolapsu s rozbitou infraštruktúrou státisícami obetí na bojiskách a zahraničným dlhom vo výške 80 miliárd dolárov. Skvelá bilancia.
Kurdi
Kurdi predstavujú asi 20 percent irackého obyvateľstva. Je to starý indoeurópsky národ ktorý žije okrem Iraku aj na území Turecka Iránu Sýrie a čiastočne aj Arménska. Celkový počet Kurdov sa odhaduje na 15–20 miliónov. Po prvej svetovej vojne im mocnosti sľúbili autonómiu aj s právom na nezávislosť nikdy sa jej však nedočkali. Odvtedy nikdy neprestali za svoje práva bojovať. V Iraku vždy vládcov znepokojoval kurdský separatizmus lebo hrozil rozpadom štátu na tri časti – kurdskú sunitskú a šíitsku. To by znamenalo aj koniec Iraku keďže až dve tretiny nálezísk irackej ropy sú na území ktoré obývajú Kurdi. Už v roku 1963 zahájil Baas v Kurdistane silnú vojenskú ofenzívu a vojaci sa na kurdských civiloch dopustili početných zverstiev. V roku 1969 sa pokúsil znepokojený Saddám o rozhovory s kurdským vodcom Barzáním a zostavili dokonca pätnásťbodovú dohodu vcelku pre Kurdov prijateľnú. Saddám zúfalo potreboval pre svoje plány pokoj na upevnenie moci. V skutočnosti však nikdy nemal v úmysle dohodu naplniť. S odsúvaním plnenia dohôd použil okamžite aj starú stalinskú praktiku – zmenu demografickej štruktúry obyvateľstva. V roku 1971 napríklad vyviezol do Iránu 40 000 irackých Kurdov lebo vraj nie sú Iračania a v roku 1972 nasledovali ďalšie desaťtisíce. Na ich miesta prichádzali irackí Arabi. Barzáního sa pokúsila Saddámova tajná služba aj zavraždiť. V roku 1985 uprostred vlečúcej sa vojny s Iránom vypuklo ďalšie povstanie Kurdov na severe Iraku. Vtedy nadobudla vojenská akcia proti nim rozmery skutočnej genocídy. Na konci iránsko-irackej vojny viac ako polovica kurdských dedín a mnohé mestá boli zrovnané so zemou a tí Kurdi čo neboli zabití boli deportovaní. Vtedy použil Saddám po prvýkrát proti vlastnému nechránenému civilnému obyvateľstvu chemické bojové látky – yperit kyanid a nervový plyn tabun. V najhroznejšom prípade mesta Halabdža mrak bojového plynu vypustený z lietadiel zabil 5000 ľudí – vrátenie žien detí a dojčiat. Asi 10 000 ľudí bolo ťažko zranených. Alí Hasan al-Madžíd Saddámov bratanec ktorý sa na tom podieľal vynikol neskôr svojou brutalitou aj ako guvernér obsadeného Kuvajtu. Po prehratej vojne v Zálive v roku 1991 a pokuse Kurdov o povstanie tvrdo zasiahla Saddámova Republikánska garda a na cestu sa vydala obrovská vlna utečencov. Ušli do strašných zasnežených hôr Kurdistanu a údaje medzinárodných organizácií hovoria že ich tam zomieralo v tom čase denne až 2000 na podchladenie a hlad. Utrpenie Kurdov sa neskončilo dodnes rovnako ako Saddámov zvyk spôsobiť humanitárnu krízu časti obyvateľstva a potom vydierať otrasnými obrazmi hladujúcich detí.
Vojna s Iránom
V roku 1975 v čase svojej slabosti sa dokázal Saddám ešte s iránskym šachom Pahlávím dohodnúť (uznal jeho dominanciu v Zálive). Dokonca na žiadosť šacha vypovedal v roku 1978 z Iraku starého ajatolláha Chomejního ktorý tam dovtedy žil v exile. V Iráne však zvíťazila islamská revolúcia a ajatolláh Chomejní sa vrátil do Teheránu. V Iraku vypukli medzi šíitmi rozsiahle demonštrácie na podporu nového Chomejního režimu. Vystrašený Saddám reagoval represáliami ale aj novoobjavenou zbožnosťou. Tento dovtedy radikálne sekulárny diktátor dokonca zašiel tak ďaleko že si dal vypracovať rodokmeň ktorý ho spájal so samotným vznikom šíizmu. V svätom meste šíitov Nadžaf bolo v roku 1979 slávnostne oznámené že Saddám je priamym potomkom chalífu Alího zakladateľa šíizmu a teda aj proroka Mohameda. Ajatolláhovia v Iráne sa však nedali zmiasť a začali tvrdo žiadať odstránenie „bezbožného“ baasistického Saddámovho režimu i jeho samotného. Vtedy Saddám urobil naozaj zlé rozhodnutie lebo vo svojej paranoji a obave o politické prežitie ignoroval fakt že irackí šíiti sú Arabi a nie Peržania. Preto zväčša odmietajú fundamentalistickú verziu islamského štátu zriadenú Chomejním. Rozhodol sa napadnúť Irán ale neurobil to ľahko a nemal cieľ akýchkoľvek územných ziskov (ten však nemal ani Chomejní ktorý chcel iba nahradiť režim „neveriacich“ v Iraku zbožnou vládou). Saddám nepoužil ani plnú silu svojej armády a po počiatočných víťazstvách nedovolil armáde postupovať čo sa ukázalo byť fatálnou chybou a viedlo k zvratu vo vojne. Chcel iba prinútiť teheránsky režim aby sa ho prestal snažiť zosadiť. Permanentne sa pokúšal vyjednávať ajatolláhovia však zostávali hluchí. Vláda v Teheráne sa vôbec neusilovala o rýchle ukončenie konfliktu – naopak využívala ho na upevnenie vlastnej moci a potlačenie odporu proti režimu. Saddám sa podobne ako Hitler nekvalifikovane plietol do vojenských rozhodnutí a spôsobil že aj podrobnosti s ním museli byť konzultované. To spôsobilo mimoriadnu strnulosť velenia a množstvo zbytočných porážok. Už v polovici roku 1982 dva roky po irackom útoku zostalo na bojiskách 100 000 mŕtvych Iračanov. Irak vtedy finančne aj zbraňami podporovalo množstvo štátov v hrôze pred všetkému nepriateľským fundamentalistickým režimom v Teheráne – vrátane Sovietskeho zväzu USA Francúzska Saudskej Arábie Egypta a Kuvajtu. Až v roku 1988 prijal Irán rezolúciu Rady bezpečnosti č. 598 a vojna sa skončila. V konflikte bolo na oboch stranách pol milióna ľudí a ďalší milión ľudí utrpelo zranenia. Saddám dokázal jediné – že nijaká obeť vlastného ani cudzieho ľudu nie je dosť vysoká ak má on pocit že je ohrozená jeho moc. Počas vojny však konsolidoval svoju moc. Do irackého trestného zákonníka pribudol dokonca paragraf ktorý predpokladá trest smrti za také „zločiny“ ako vystúpenie zo strany Baas a vstup do inej strany a podobne. Trest smrti hrozí dokonca aj za vtip či hanlivú poznámku na Saddáma stranu Baas a ďalšie inštitúcie. Irak sa stal viac ako kedykoľvek predtým štátom fízlov a udavačov.
Matka všetkých bitiek
Do ďalšieho brutálneho dobrodružstva v Kuvajte vrhol Saddáma opäť chybný úsudok a finančná núdza po osemročnej zbytočnej vojne s Iránom. Zúfalo potreboval peniaze a vyvíjal tvrdý nátlak na ropné štáty v Zálive aby mu odpustili vojnové dlhy a poskytli ďalšie miliardy keďže „krvácal za arabskú vec“. Všetci vrátane Kuvajtu to odmietli a nebrali jeho čoraz menej zakryté hrozby vážne. Jediným motívom jeho invázie do Kuvajtu v roku 1990 bolo rozprávkové bohatstvo tohto malého kniežatstva. Až do útoku však uisťoval všetkých vrátene amerického prezidenta Busha staršieho že nezaútočí. Stalo sa tak 2. augusta 1990. Iracký ľud sa okrem iného dozvedel že „slobodní muži – synovia drahého Kuvajtu – sa obrátili na iracké vedenie aby mu poskytlo pomoc a podporu na … ukončenie revolúcie.“ A ustanovil tam opäť podľa svojho slávneho vzoru Stalina aj „dočasnú vládu“ z miestnych zradcov. V reakciách arabského sveta Západu i Východu sa však hrubo prerátal. Jednoducho nečakal skutočný zásah iba štandardné protesty a rezolúcie. Spočiatku sľuboval že sa z Kuvajtu zakrátko stiahne potom však ohlásil jeho zlúčenie s Irakom. Keď sa ukazovalo že sa vytvára aliancia na zásah proti Iraku zadržal tisíce cudzincov v Iraku ako rukojemníkov. Nakoniec v nádeji že sa zachráni ich postupne všetkých prepustil z Kuvajtu však odísť nehodlal. Nepomohlo to. Ohlásil teda ľudu obvyklým kvetnatým spôsobom že „Satanov sluha Bush sa dopustil zradného zločinu – on a zločinný sionizmus. Veľký súboj matka všetkých bitiek medzi víťazným dobrom a zlom ktoré bude určite porazené z vôle Božej sa začal.“
Ako sa „matka všetkých bitiek“ skončila je známe. Irak stratil 150 000 mužov armáda bola rozdrvená väčšina vojenskej techniky zničená a infraštruktúra štátu ochromená. Počas tejto operácie neváhal Saddám odpáliť na Izrael ktorý s tým konfliktom nemal nič spoločné desiatky rakiet Scud v nádeji že ho vyprovokuje k protiúderu a obráti tak arabské štáty proti bojujúcej medzinárodnej koalícii. Izrael sa však na naliehanie americkej vlády zdržal. Strašnú a zahanbujúcu porážku podal Saddám svojmu ľudu ako víťazstvo. Tvrdil že Irak nielen zvíťazil ale aj pokoril Spojené štáty a zahnal ich za hranice. Prisľúbil však (vierolomne ako vždy) plniť všetky rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN vrátane tej o odzbrojení a zničení zbraní hromadného ničenia ktoré vlastnil (rezolúcia č. 687). V Iraku nasledovali krvavé čistky a potláčanie povstaní rovnako šíitov i Kurdov.
Nukleárne zbrane
Saddám sa rozhodol tajne získať nukleárne zbrane už začiatkom sedemdesiatych rokov. V roku 1976 kúpil od Francúzska reaktor Osirak ktorý mohol mať jediný účel – výrobu nukleárnej zbrane. Irak totiž nikdy neplánoval výrobu nukleárnej energie a ani to pri svojom obrovskom ropnom bohatstve nepotreboval. Francúzi mali dodať 75 kilogramov obohateného uránu ktorý by mohol byť využitý na vývoj atómovej bomby. Medzinárodná kritika ich od tohto kroku odradila iba čiastočne (dodali tretinu). Saddám svoje úmysly popieral ale zaobstarával si ďalšie zariadenia napríklad v Taliansku. Stavba reaktora Osirak pokračovala a v roku 1980 bol pred dokončením. Vtedy Irán rovnako ako Izrael znepokojený možnosťou že Saddám bude vlastniť nukleárne zbrane zaútočil na reaktor lietadlami. Nálet bol neúspešný. Izrael útok zopakoval a 7. júla 1981 už dokončený francúzsky reaktor úplne zničil. Obohatený urán skrytý v podzemí však Saddámovi zostal. Svetová verejnosť bola zasa raz „pobúrená“ ale Izraelu sa podarilo na čas odvrátiť skutočnú hrozbu pre celý Blízky a Stredný východ. Ale Saddám vo vývoji nukleárnej technológie pokračoval a dodnes pokračuje napriek tomu že sám priznal že mu americké nálety počas vojny v Zálive zničili 18 z pôvodných 24 nukleárnych zariadení. Istý iracký fyzik ktorý prebehol k spojencom dokonca priniesol informácie že nukleárny program Iraku zostal v podstate nepoškodený a je podstatne pokročilejší ako sa predpokladalo. Množia sa správy o irackých pokusoch nakupovať obohatený urán a plutónium prostredníctvom ruského organizovaného zločinu.
Čo sa týka chemických a biologických zbraní iracký vývoj – opäť na Saddámov popud – sa začal už skôr asi v roku 1974. V roku 1979 keď sa stal Saddám prezidentom mal už k dispozícii prvú továreň na chemické zbrane a postupne začal (aj s pomocou nemeckých firiem) vyrábať yperit tabun a aj účinnejší nervový plyn VX. Biologické laboratóriá v Iraku začali produkovať bojové zásoby kmeňov spôsobujúcich týfus antrax slezinnú sneť a choleru. To že nemá zábrany použiť ich dokázal na Kurdoch aj Iráncoch.
Kto je Saddám?
Predovšetkým nie je nijakou kópiou ideologických fanatikov dvadsiateho storočia. Nemá ideológiu ani náboženskú víziu. Panarabizmus a socializmus strany Baas opúšťa rovnako ľahko ako predstieraný náboženský zápal. Rovnako mu je ukradnutá hoci sa ňou často zaštíťuje aj vec palestínskeho ľudu ak ju práve nepotrebuje na svoje ciele.
Jediným jeho cieľom je absolútna moc a politické prežitie. Je absolútne surový a bezohľadný k násiliu však siaha chladne a vykalkulovane najčastejšie preventívne. Verí (v obmedzenej viere) iba rodine a svojmu tikrítskemu klanu. Neváha však siahnuť ani na rodinu. V tom všetkom pripomína najmä Stalina. Ako produkt zákerného a krvavého politického systému plného neustálej zrady je takmer paranoidný vo vyhľadávaní a odstraňovaní potenciálnych hrozieb pre seba a svoju moc. Do najchybnejších rozhodnutí jeho kariéry – do vojny s Iránom a do invázie do Kuvajtu – ho vohnala jeho nedôverčivosť strach o moc a nesprávne hodnotenie situácie nijaký grandiózny plán. Klame a podvádza každého porušuje zmluvy a zrádza bez akýchkoľvek škrupúľ. Jeho jedinou slabosťou je pravdepodobne dlho úspešne skrývaná márnivosť hoci bezuzdný kult jeho osobnosti môže byť aj účelovým manipulovaním irackej verejnosti na udržanie vlastnej moci. V úzkosti o svoju bezpečnosť používa pri vystupovaní na verejnosti dokázateľne viacero dvojníkov. Nukleárna zbraň v jeho rukách znamená vysokú pravdepodobnosť jej použitia alebo nátlaku hrozbou jej použitia. Najpravdepodobnejšie proti Izraelu susedom a USA. Ťažko povedať či on stvoril súčasný bezútešný Irak alebo on sám je produktom desivej reality Iraku. Asi oboje. Isté je že po jeho odchode si svet spolu s väčšinou Iračanov vydýchne.
