V starovekých Aténach za čias Perikla žila veľmi obľúbená hetéra menom Lerne. Bola známa aj pod menom Didrachma. Týmto slovom ktoré znamená „dve drachmy“ totiž zvyčajne začínala každú konverzáciu s návštevníkom. Lebo aténski muži chodili vtedy za hetérami predovšetkým kvôli konverzácii čo je aj dôvod prečo vo vojne so Spartou ťahali za kratší koniec.
Už vtedy boli konverzácie s hetérami nerozumne drahé. Ale ako naznačuje Didrachmina prezývka ceny boli stabilné. Iba raz keď navštívil Didrachmu aténsky ekonomos Hydrocefalos konverzácia uviazla. Didrachma ho privítala ako zvyčajne slovom „didrachma“ a on sa opýtal či s DPH alebo bez DPH. Hydrocefalos pochopiteľne predbehol dobu čo však Didrachma nemohla tušiť. Bola to iba jednoduchá hetéra ktorá vynikala v konverzácii. Nakoniec mu neodpovedala a potom už išlo všetko ako vždy. Teda rýchlo. Dnešní ekonómovia ani netušia že s myšlienkou DPH prišli už za Perikla (443 – 429 pred n.l.) dvaja aténski ekonomosovia Hydrocefalos a Anencefalos. Lenže Didrachma sa dôverne poznala aj s Periklom ktorý si tiež chodieval s ňou pokonverzovať a čudnú Hydrocefalovu otázku mu nažalovala. Perikles si dal potom Aténčanmi odhlasovať (vždy to tak robil) aby oboch ekonomosov ostrakizovali čiže nakopali do zadku a vyhnali.
Chceli to potom skúsiť s DPH v Sparte ale tam ich hneď zabili (neznášali cudzie slová). Vďaka čomu bol od DPH vyše 2300 rokov pokoj. Aj preto sa hovorí obdobiu Periklovej vlády v Aténach Zlatý vek.
Občas si Perikles priviedol kDidrachme celú partiu kamarátov – Aischyla Sofokla Euripida Feidia Polykleita Anaxagora a Herodota. Niekedy keď ho pustila Xantipa prišiel aj Sokrates. Didrachma ich všetkých srdečne vítala slovom „didrachma“ a chlapci sa jej vždy poskladali na slušnú sumu. Spolu potom popíjali korenisté grécke vínko a konverzovali o Dobre Pravde Kráse a podobne. Niekedy keď už vypili vínka viac konverzovali aj o Striedmosti. Didrachma zvyčajne utešovala (úspešne) dramatikov Aischyla Sofokla a Euripida ktorí mali depky z tých svojich tragédií ošetrovala sochárovi Feidiovi palec do ktorého sa sekol majzlíkom a trpezlivo počúvala Sokrata ktorý jej prezradil že nič nevie a jeho žena mu nerozumie (to bola pravda). Najradšej mala však dejepisca Herodota ktorému uverila že mu pomáha zabudnúť na minulosť. Perikles zasa najradšej riešil s Didrachmou a kamarátmi otázky demokracie. Bola to ona ktorá mu navrhla aby bolo porotcov na súde dostatočne veľa (niekoľko sto) a aby sa vyberali tak že sa do veľkého hrnca nasypú biele a tmavé fazuľky a oni si ich budú ťahať. Kto vytiahne bielu bude v porote. To zaručí že vždy sa vyberie skutočne inteligentná porota. Periklovi sa to zapáčilo lebo nemal o inteligencii svojich aténskych spoluobčanov vôbec žiadne ilúzie. Vládlo sa mu preto ľahko. Aj ekonomosov raz pozvali ale oni hneď začali vŕtať do Perikla že koľko stála dostavba Akropoly a hlúpo sa pýtali Aischyla Euripida a Sofokla na návštevnosť ich tragédií. Všetci sa urazili aDidrachma im hneď oznámila že „tridrachma“.
Iné hetéry na Lerne (Didrachmu) príliš nežiarlili.
Koniec koncov aténskych mužov túžiacich po konverzácii bolo veľmi veľa. Ale ani ony nemali rady ekonomosov. Ekonomosovia totiž namiesto toho aby konverzovali s hetérami o kultúre ako normálni aténski chlapi stále zavádzali reč na ceny spomínali cenové regulácie a prepočítavali každú drachmu. Už vtedy bola medzi ekonómiou a kultúrou výrazná dichotómia.