Vladimír Mečiar má v ponovembrovej slovenskej politike niekoľko prvenstiev. O jednom sa veľmi nevie. Spočívalo v jeho návrhu po voľbách v roku 1990 aby VPN nešla do koalície s KDH ale získavala v parlamente podporu prierezovo vo všetkých politických stranách. Vedenie VPN to odmietlo lebo si bolo vedomé že by to znamenalo nestabilnú vládu vazalstvo VPN voči opozícii a rozrušenie novembrového partnerstva s KDH. O korupcii vtedy nebolo ešte reči.
Idea menšinovej vlády s podporou jednotlivých poslancov je teda rovnako stará ako ilúzia stability takejto vlády. Za pätnásť rokov sa však politická scéna na Slovensku „dovyvinula“ o korupčný rozmer a nadobudla celkom absurdné črty príbehu poslankyne Henzélyovej. Tá v priebehu niekoľkých dní urobila niekoľko premetov: najprv „prisahala vernosť“ Pavlovi Ruskovi potom ho „zradila“ v tej istej chvíli „udala“ Ruskovi „našich“ a najmä seba a napokon tvrdila že „ona pritom nebola“ a ak aj bola nebola to ona.
Vladimír Mečiar má aj ďalšie prvenstvá. Nielenže v roku 1991 likvidoval vlastnú politickú stranu ale pred voľbami v roku 1998 deštruoval svojím volebným zákonom celú politickú scénu čoho priamym dôsledkom je jej zvyšujúca sa labilita. Smutné bolo len to že našiel v SDK príčinlivých žiakov.
Mečiar vyniká nutkavým zvykom „nachádzať“ na stole rozličné kompromitujúce materiály na svojich politických oponentov a dieťaťom tohto zvyku sa stalo Dzurindovo nutkanie pracovať verejne s odpočúvanými telefonickými rozhovormi a vyrábať „skupinky“.
A rozdiel medzi dnešnými nahrávkami Pavla Ruska a vtedajšími Mečiarovými „nálezmi“ spočíva napokon len v tom že Rusko ich dnes „nenachádza“ na stole ale ich produkuje verejne a sám. Inými slovami povedané ústavný a verejný činiteľ Rusko sa dnes hrá na tajnú službu a agenta provokatéra. To že pritom porušuje zákon sa odbavuje vetou že nejde o to akým spôsobom informácie získava ale o obsah informácií. Alebo ináč: že znova raz účel svätí prostriedky.
Bol to omyl v roku 1990 a je to omyl aj dnes. A svedectvo o tom s akou samozrejmosťou dnes slovenská politika používa Mečiarove nesväté prostriedky pričom si vôbec neuvedomuje že zhubné prostriedky majú zhubné následky.
Vždy však platí že kto seje vietor žne búrku. Ostáva už len hľadať odpoveď na otázku čo je vietor a aká bude búrka. Vetrom je dnes rozšírená neomarxistická predstava že politika je čírym zápasom o moc. Búrkou je potom prehra demokratickej politiky založenej na pluralite postojov názorov hodnôt a záujmov. Ak by mala byť totiž politika čírym zápasom o moc otvára sa okamžite otázka všetkých totalitných politikov načo je vlastne viac politických strán keď medzi nimi niet nijakého rozdielu. Predobrazom budúcej celoštátnej politiky by potom boli dnešné koalície vo vyšších územných celkoch zbavené akýchkoľvek politických posolstiev okrem toho jediného: Chceme moc.
Vetrom je však aj veta Ivana Mikloša že „oddeľovanie reforiem od etiky je mýtus“. Nie je to mýtus ale fakt. Potvrdzujú ho všetky politické rozhodnutia ktoré sa prezentovali ako výsledok nevyhnutnosti „politického kompromisu“ voči SDĽ v rokoch 1998 – 2002 či „politickej nepriechodnosti“ ako zdôvodňovania toho prečo nebolo možné zastaviť v rokoch 2003 – 2005 Ruskove svojvoľnosti. Nešlo pritom vôbec o politickú nepriechodnosť ale o to aby Dzurinda ostal s Ruskovou pomocou na čele vlády. V tom spočíva politická zodpovednosť SDKÚ lebo práve politický oportunizmus viedol v oboch prípadoch k „oddeľovaniu reforiem od etiky“. Dnešný pokus nehovoriť o politickej korupcii ale „odborne diskutovať“ je už len smutný dodatočný pokus v tomto smere.
Dôsledkom môže byť jediné: že po parlamentných voľbách nebudeme mať na Slovensku etiku ani reformy ale len politiku ako čistý nástroj moci v neomarxistickom balení.
Aby bolo jasné: to nie je cesta ale len nová grimasa na tvári Slovenska. Cesta spočíva v skutočnom návrate etiky do reformnej politiky. Reformy totiž nie sú nijakým jednorazovým úkonom ale trvalou potrebou spoločnosti ktorej základným znakom sú zmeny. Cieľom slušnej politiky nie je brániť zubami-nechtami zmenám ako to robia už pätnásť rokov Mečiar s Ficom ale zabrániť tomu aby boli zbavené hodnotovej podstaty.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 21. novembra 2005.
