Pri prvom výročí nástupu Ivana Gašparoviča do prezidentskej funkcie sa do hodnotenia nikomu veľmi nechcelo. Všeobecne sa ocenil jeho umiernenejší štýl a aj pri jeho deklarovanej opozičnosti vcelku korektný vzťah s vládnou koalíciou.
Jeho výroky a kroky sa vnímali izolovane. Heslom „myslím národne cítim sociálne“ sa prihlásil k Smeru a ku koalícii SNS s HZD. Vládu charakterizoval ako koalíciu „voľnomyšlienkarov z ANO ortodoxných pravičiarov z KDH nacionalistickej maďarskej strany a SDKÚ ktorá žiaľbohu niekedy nevie čo je“. Kriticky sa vyjadril o novele ústavy z roka 2001 proti ktorej hlasoval ale nedištancoval sa od pôvodnej ktorú spoluvytváral. Akceptoval vojnovú Slovenskú republiku aj SNP. Prihlásil sa k zotrvaniu našich vojakov v Iraku aj k putinovskému chápaniu demokracie. Bol za ústavu EÚ aj keď by ju rád po prijatí trochu menil. Uznal že za Mečiara sa stali najmä pri privatizácii niektoré chyby ale zabudol na vlastnú zodpovednosť za ne.
Verejnosť unavená konfrontáciami Vladimíra Mečiara s Michalom Kováčom a teatrálnosťou Rudolfa Schustera honorovala u Ivana Gašparoviča v omnoho väčšej miere jeho umiernenosť ako obsah jeho výpovedí.
Správa o stave Slovenskej republiky však dala váhavcom jasnú odpoveď. Ivan Gašparovič sa okrem zdvorilostných slov o užitočnosti reforiem plne venoval opozičnej agende. Tvrdo atakoval daňovú reformu dôchodkovú reformu reformu zdravotníctva a školstva verejnoprávne médiá aj morálku spoločnosti.
Jeho rétorika pripomínajúca tak trochu výročné správy akademických ústavov bola zvláštnou zmesou. Krížil sa v nej súčasný ľavicový eurojazyk s jazykom prejavov na ktoré sme už pomaly zabudli. Obzvlášť výrazné to bolo pri pripomienke feminizmu ktorá mu nešla celkom z úst alebo keď odmietol spôsob života západnej spoločnosti v ktorom podľa neho dominuje „individualizmus liberalizmus mravný relativizmus konzumná a politická apatia“.
Pri slovách o školstve vede výskume a kultúrnom dedičstve mohol mať človek pocit že sa zobudil vo svete v ktorom neexistuje nijaký vzťah medzi výsledkami práce trhom a ľudským duchom. A pri slovách o slovenskej spoločnosti a tzv. rómskom probléme mali niektorí celkom iste pocit že na Slovensku nežijú nijakí Maďari ani Rómovia aj keď sa o nich prezident na inom mieste zmienil.
Obzvlášť pikantné boli slová Ivana Gašparoviča o morálke a dedičstve. Ich základnou zložkou bolo dôsledné vynechávanie faktu do akej miery sa on sám podieľal na utváraní dnešného stavu morálky a kultúrnej pamäti na Slovensku.
Správa o stave Slovenskej republiky bola niekoľkonásobnou správou. Faktické odmietnutie výsledkov súčasných reforiem bolo vyjadrením jeho nepriamej podpory opozičných strán a neoficiálnym otvorením ich predvolebnej kampane. Správa bola zároveň svedectvom mentálneho nastavenia našej spoločnosti ktorá sa ako slnečnica obracajúca za slnkom natáča doľava. Jazyk správy prezrádzal spojenie ľavicového eurojazyka lisabonskej agendy s jazykom socializmu a duchovnej tradície ktorú si osvojil z devätnásteho storočia.
Správa prezidenta Gašparoviča o stave Slovenskej republiky bola za viditeľnou kritikou vládnej koalície aj skrytým signálom nástupu tohto jazyka. Na slušný jazyk konzervatívcov či liberálov ktorý by naň mohol byť odpoveďou sa načakáme.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 23. júna 2005.
