Peter Zajac (1946) sa narodil v Bratislave. Študoval slovakistiku a germanistiku v Bratislave a v Tübingene. V súčasnosti je profesor slavistiky na Humboldtovej univerzite v Berlíne a vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. V roku 1989 patril medzi spoluzakladateľov VPN. V rokoch 1998-2001 bol poslancom NR SR. Je autorom literárnoteoretických publikácií Tvorivosť literatúry Pulzovanie literatúry a Auf den Taubenfüsschen der Literatur (Na holúbäcích nôžkach literatúry). Píše politickú spoločenskú a kultúrnu esej. Je autorom knižných publikácií Sen o krajine Krajina bez sna a Vytriezvenie. Spolu s básnikom Jánom Štrasserom preložil z nemčiny Johanna Christiana Günthera Johanna Wolfganga Goetheho Huga von Hofmannsthala Karla Krausa antológie balád a expresionizmu Gottfrieda Benna Bertolta Brechta Güntera Eicha Ingeborg Bachmannovú Petra Huchela Heinera Müllera.
Peter Zajac pravdepodobne najuznávanejší slovenský literárny vedec v novembri ’89 zakladal VPN a bol jedným z tých čo vytvorili základ reforiem a doviedli VPN do prvých víťazných volieb neskôr vzdorovali Mečiarovi prehrávali ale nakoniec sa znovu dostali ako členovia Demokratickej strany do parlamentu a presadili v ňom niekoľko dôležitých zákonov. Boli to poslední ľudia Novembra v slovenskom parlamente. Peter Zajac bol od úplného začiatku ich najtvrdohlavejšou najdominantnejšou intelektuálnou hlavou hlavným vizionárom a vymýšľačom koncepcií.
Keď pred voľbami 2002 vicepremiér Ivan Mikloš odišiel z Demokratickej strany do Dzurindovej SDKÚ Peter Zajac sa vzdal poslaneckého mandátu a prestal pôsobiť vo viditeľnej politike. Verejnosť sa zoznámila s jeho mladším bratom lekárom Rudolfom ktorý teraz reformuje zdravotníctvo a nikdy dovtedy nebol v politike. Peter Zajac už ôsmy rok dochádza prednášať na slávnu Humboldtovu univerzitu v Berlíne. V týchto dňoch vydal knižku esejí Krajina bez sna. Názov je trpká prešmyčka: pred ôsmimi rokmi napísal Sen o krajine. Vždy sa hovorilo že na stretnutia schôdze a oslavy chodí neskoro a ľudia škrípali zubami lebo predsa len nemohli odísť skôr než si vypočujú čo bude so zúrivým modrým pohľadom hovoriť. Niektorí mu dohovárali že pravicový politik má byť presný. Dnes po pätnástich rokoch v politike meškal len pár minút.
Prednášate v Berlíne a žijete v Bratislave. Kde ste viac?
„Keď je semester som viac v Berlíne potom sa to otočí.“
Máte rád Berlín?
„Keď som tam prišiel mal som dva základné pocity že Berlín nie je síce pekné ale fascinujúce mesto.“
Čím fascinujúce?
„Tým ako od začiatku do konca mesto zrastá dohromady. Keby to robili napríklad Francúzi v Paríži tak by to bolo elegantnejšie a exkluzívnejšie. Nemci sú solídni cítim tam návrat do dvadsiatych a tridsiatych rokov. Ale našiel som si tam veľa pekných miest.“
Aké sú?
„Krásne sú jazerá miesta ktoré pripomínajú Železnú studničku. Našiel som si vinárničku pod stanicou S-Bahnu Bellevue. A často sa uprostred mesta vynoria pekné miesta na celkom prekvapujúcich zónach.“
Je na univerzite vôbec záujem o slovenskú kultúru?
„Na katedre slavistiky je veľký záujem o ruskú poľskú ale aj českú kultúru a literatúru. Ale pár študentov študuje aj slovenčinu.“
Odkiaľ sú?
„Jedna je Japonka ďalšia Bulharka Češka Nemka ale aj Maďarka zo Slovenska.“
Dokážete v Berlíne myslieť na Slovensko?
„Pochopiteľne. Je to čas ktorý mám len pre seba.“
Čo robíte v čase keď ste na Slovensku?
„Väčšinou som v Ústave slovenskej literatúry. Pracujeme na sondách do slovenskej literatúry 20. storočia. Snažíme sa o interpretácie vybraných štyridsiatich piatich diel našej literatúry. Niečo čo si napríklad v nemeckej literatúre vybavili niekedy v päťdesiatych rokoch. Akési povojnové upratovanie.“
Upratovanie?
„Musíme si aj v slovenskej literatúre poupratovať po tých štyridsiatich rokoch vojny v hlave. Zatiaľ sme len z domu vyhodili nevhodných príbuzných ale poriadok ešte stále nemáme.“
Koho čítate najradšej?
„Nepovedal by som koho čítam ale čo. Som obrátený človek keď som bol mladý takmer vôbec som nečítal poéziu a teraz ju čítam a aj sa ňou zaoberám oveľa viac ako prózou.“
Súčasnú poéziu?
„Dvadsiateho storočia.“
Prečo práve poéziu?
„Neviem možno to súvisí s tým že keď som bol v politike žil som v rovnici ktorá fungovala ako jedna ku x. X bol počet voličov takže najmenej jedna ku stopäťdesiattisíc. Ale ja mám teraz potrebu komunikácie jedna k jednej a na to je poézia skvelá.“
Úplne ste skončili s politikou?
„Pôsobím v Nadácii Milana Šimečku a v Konzervatívnom inštitúte.“
A s takzvanou aktívnou politikou?
„Stále sa ešte pohybujem v malej strane ktorá sa volá OKS ako predseda programovej rady. Neuvažujem o tom že by som sa vrátil do politiky.“
Nie je smutné písať politický program strane ktorej hovoríte malá?
„Nie pretože moja skúsenosť je že politické prostredie v ktorom som sa pohyboval trinásť rokov vygenerovalo takmer všetky tie zmeny ktoré sa uskutočňujú dnes aj keď to bolo najčastejšie malé prostredie. A nehovorím to z pýchy.“
Napríklad?
„Reforma verejnej správy daňová reforma dôchodková reforma reforma zdravotníctva školstva zmeny v ústave – aj keď náš návrh smeroval k zmene celej ústavy riešenie národnostných problémov.“
Píšete program pre budúcnosť?
„Nie pre bezprostrednú. Predpokladám že teraz príde obdobie zlej vlády. Keď sa pozerám na preferencie vidím že z toho nemôže vykvitnúť nič okrem Ficovho populizmu spojeného s návratom Mečiarovho populizmu. A že k tomu príde mi bolo jasné už pred piatimi rokmi.“
Prečo práve pred piatimi rokmi?
„Lebo vtedy som videl že Mikuláš Dzurinda namiesto toho aby upevňoval slušnú politiku prevzal všetky zlé vlastnosti predchádzajúceho režimu.“
Čo prevzal?
„Podvody klientelizmus manipulovanie s ľuďmi s médiami rozsiahlu korupciu eštebácke metódy odpočúvanie. Porušovanie demokratických pravidiel. Ako keby sa to vyplavilo späť.“
Uvažujete dnes o slovenskej politike po Ficovi a Mečiarovi?
„Pôjde o návrat k politickej etike. Zaujíma ma téma ktorá bude časom významná: povedal by som že to bude téma citlivosti voči ľuďom.“
Citlivosti voči ľuďom?
„Nie to čo zneužíva ľavica ale základné nastavenie politiky voči ľuďom.“
Máte pocit že dnešné reformy sú nasmerované príliš akademicky? Podľa pravítka?
„Každý politik ktorý pripravuje zmenu ráta s tým že ju musí ponúknuť ľuďom tak aby to pocítili ako pozitívnu zmenu. Dnes sa robia reformy ktoré platia len ľudia.“
Ale aj vašej strane keď ste boli vo vláde sa vyčítalo že málo myslíte na ľudí nie?
„Opakujem nemyslím socialistickú pseudocitlivosť. Človek musí brať školstvo zdravotníctvo ako služby za ktoré sa platí lenže potom by mal dostať skutočnú kvalitu a zatiaľ nebadám že by sme mali napríklad lepšie fungujúcu verejnú správu.“
Môže to už teraz byť vidieť?
„Samozrejme. Reforma verejnej správy znamená že ak chcú ľudia niečo vybaviť majú to mať uľahčené. Lenže keď sa teraz decentralizujú štátne úrady tak to v praxi znamená že sa pavučiny štátnych úradníkov len rozťahujú do miestnych úradov.“
A čo zdravotníctvo?
„Zdravotnícka reforma ešte nie je naplno rozbehnutá. Ale pri reforme verejnej správy viem povedať že územné členenie je umelé že úradov – či už štátnych alebo samosprávnych – len pribudlo že daňový systém sa nezmenil.“
Nedávate vláde šancu že sa jej výsledky ešte len prejavia?
„Ak dnes Ivan Mikloš hovorí že vláda mala len rok času a treba ju nechať robiť svoju prácu zabúda na to že tým prvým bol rok 1999. Ak má mať vláda reálny úspech musí začať robiť razantné kroky v prvom druhom roku vlády a nie v piatom. Šanca je premrhaná.“
Máte pocit že typ politiky ktorú zastrešuje vláda je nemravný?
„Je to vláda mínusovej citlivosti voči politickej etike.“
V novej knižke definujete svoj ideál politiky slovami „držať smer“ či jednoducho „hovoriť pravdu“ a píšete že tým sa vyznačujú konzervatívci. Kto v dnešnej slovenskej politike „drží smer“?
„Vladimír Palko. A pritom necháva iba policajtov robiť to čo robiť majú. Tí čo tam boli pred ním na to nemali politickú odvahu. Dobrú robotu robí tiež Daniel Lipšic niečo by mohlo vzísť v zdravotníctve.“
Ktoré politické strany si udržali integritu?
„KDH a SMK. V SDKÚ som ju nikdy nevidel a ANO je kufor s mnohými nálepkami.“
OKS podporuje prezidentskú kandidatúru Františka Mikloška. Je to aj vaša osobná voľba?
„Samozrejme. Celé pätnásťročné obdobie sme absolvovali vedľa seba. November protimečiarovskú éru ale spolu sme sa bránili aj dzurindovskému rozbíjaniu našich strán.“
Neprekáža vám na Vladimírovi Palkovi KDH aj Františkovi Mikloškovi že im neprekáža Ladislav Pittner ako riaditeľ SIS?
„Pre mňa Ladislav Pittner reprezentuje už od roku 1991 staroľudáctvo napokon on sa tým ani netají. Ako minister vnútra zakladal domobranu ako minister vnútra nezabezpečil ochranu ústavných objektov je to človek ktorý na KDH posielal opakovane finančnú políciu. A ak SIS pod jeho vedením pripravuje zákon ktorý jej dáva eštebácke výkonné právomoci je to neprijateľné.“
Ale KDH ho podporilo. Čo na to vravíte?
„Nie je ich kandidátom ale získal ich podporu. To som sa teda čudoval.“
Ale to kto je riaditeľom SIS nie je podružný problém. Alebo áno?
„No to vôbec nie.“
V poslednej kapitole píšete o spore s liberálmi. Kto sú tí liberáli?
„Pre mňa to nie je vec nejakej teoretickej konštrukcie ale praktickej skúsenosti.“
Ku koncu knihy píšete: „… náš každodenný spor s liberálmi sa začína vo chvíli keď hovoria že ak klamú podvádzajú manipulujú iní musíme aj my.“ Kto sú tí s ktorými vediete spor?
„Som v istom vnútornom spore s ľuďmi s ktorými som roku 1989 stál na tribúnach s ktorými sme vybojovali pád mečiarizmu ale po roku 1998 sa naše názory rozišli. Sú to ľudia okolo Mikuláša Dzurindu ktorí zdiskreditovali tú politiku ktorá mala šancu ako vravím konečne sa stať slušnou. Presne vedeli čo Mikuláš Dzurinda robí a zatvárali pred tým oči alebo to zľahčovali.“
Myslíte konkrétnych ľudí?
„Áno mojich priateľov.“
Prečo potom nie ste v spore s KDH ktoré je po celý ten čas členom Dzurindovej vlády?
„Tak to nie je. To je otázka konkrétnej zodpovednosti. Na Slovensku vládne kuracia pamäť. Je to jednodňová pamäť. Napríklad novela ústavy. Tlačili sme na to aby sa vyriešil problém referenda a tvrdili sme že to raz niekto zneužije. Vtedy nám ústavní právnici ako Kresák Orosz či Šimko predhadzovali čarovné slovká že na to nie je politická vôľa. Je to ako v Hamletovi kde Hamlet hovorí matke že neuplynuli ani tri mesiace a už sa váľa v posteli so strýkom. To mi vraví moja zajačia pamäť.“
Ale keby sme šli ešte o niečo ďalej pred rok 1989 – aké boli vaše postoje vtedy?
„Nikdy som sa pred rokom 1989 ani po ňom netváril že som disident ani som ním nebol. Ale ani som sa netváril v druhej polovici osemdesiatych rokov že nie je vôľa na zmenu. V tom si nemám čo vyčítať.“
V čom by bol Martin Bútora horší a v čom František Mikloško lepší prezident?
„Nerozhodujem sa medzi Františkom Mikloškom a Martinom Bútorom. Povedal som len že nás s Františkom Mikloškom spája spoločná dráha.“
S Martinom Bútorom nie?
„Politická dráha Martina Bútoru sa ubrala iným smerom keď odišiel do štátnej služby do Washingtonu.“
Ale v čom je František Mikloško lepší kandidát?
„Nie je to hra na guličky – tento je dobrý a tento zlý. Obaja sú to nekomunistickí kandidáti. Ale ja mám aj praktický dôvod pre ktorý som sa rozhodol pre Františka Mikloška.“
A to?
„Na Slovensku nastáva ťažké obdobie. A musíme hľadať takého prezidenta aby krajina nebola jednofarebná. Nemyslím si že to môže byť Eduard Kukan schopný vytvárať kompromisy s kýmkoľvek ale nemyslím si že takúto protiváhu môže vytvoriť kandidát bez silnej politickej opory.“
Občianska spoločnosť nie je opora?
„Občianska spoločnosť je ako dúha. Aby mal budúci prezident v nastávajúcej situácii reálnu váhu bude potrebovať pevnú politickú podporu a tú je schopné v dnešnej situácii poskytnúť len KDH keď je spolu s SMK.“
Cítite sa byť skrz-naskrz konzervatívcom?
„Pre mňa má konzervativizmus praktickú podobu. Ľudia by si mali robiť poctivú robotu. Mať rozvrh smerovať z jedného bodu do druhého. Pre mňa je hlavná náplň konzervativizmu v tomto. Preto spomínam v knihe obraz permanentne rozkopanej bratislavskej Račianskej ulice.“
V Berlíne nie sú rozkopané ulice?
„Na Berlíne je fascinujúce práve to že majú rozvrh ako a čo budú budovať a dodržiavajú ho. U nás novozbohatlíci ničia mestá a dediny ešte oveľa brutálnejšie než to robili komunisti. Lebo myslia len na seba a nie na prostredie v ktorom žijú.“
Konzervatívny program je starať sa o rodinu priateľov prácu komunitu. Nie je snívanie o zmenách skôr nebezpečné? Krajina bez sna – to je predsa z konzervatívneho hľadiska v poriadku nie?
„Krajina ktorá len sníva je ako Šípková Ruženka. Ale krajina bez sna sa stáva krajinou nočnej mory.“
Kedy ste sa stali konzervatívcom?
„Keby som mal použiť klasický výrok tak človek ktorý v mladosti nebol socialistom je taký istý blbec ako človek ktorý sa s pribúdajúcou skúsenosťou nestane konzervatívcom. Osobná životná skúsenosť.“
Ktorá skúsenosť?
„Posledných pätnásť rokov. A možno aj to že zrazu neviem prečítať postoje priateľov.“
Ktorých?
„Napríklad Mira Kusého človeka ktorého som si vždy vážil. Jeho prvým postojom po roku 1998 bol až fanúšikovský vzťah k Mikulášovi Dzurindovi. Druhý ten dnešný je že ten istý muž má odísť z politiky a tretí ktorý vyslovil len o dva týždne neskôr že sa má zmieriť s Ivanom Šimkom. Alebo Martin Porubjak ktorý robí podpornú kampaň pre Martina Bútoru ale súčasne sa podpíše pod to isté vyhlásenie – že Ivan Šimko sa má zmieriť s Mikulášom Dzurindom. Čo to znamená? Ivan Šimko podporuje ako prezidentského kandidáta Martina Bútoru ale Martin Bútora má teraz svoje miesto odstúpiť Eduardovi Kukanovi lebo ten má vyššie preferencie?“
S kým sa dnes rozprávate?
„So svojou ženou.“
A okrem rodiny?
„To je pre mňa úplne podstatná odpoveď. Ale aby trochu žiarlila s kruhom okolo Jasmínového stola.“
Sú dnes vaši bývalí priatelia s ktorými ste sa rozišli vašimi nepriateľmi?
„Nie.“
A keby ste sa stretli na ulici?
„Stretávam sa s nimi. Určite môj vzťah k Martinovi Bútorovi nie je nepriateľský. Navždy zostane človekom ktorý bol pre mňa úplne kľúčový. Nemám s tým problém.“
Vravíte že teraz príde zlá vláda a zlé časy. Znamená to že to môže zjednotiť ľudí ktorí kedysi bojovali proti Vladimírovi Mečiarovi?
„Nemyslím si.“
Prečo nie?
„Sme už všetci niekde inde. Nie je to ako v tej švajčiarskej reklame s džbánom. Rozbijú krásny džbán a potom ho dokonalé lepidlo zlepí takže nič nevidieť. Život nie je nijaký džbán.“
Andrea Puková a Marta Frišová uverejnené v denníku SME dňa 14. februára 2004.
