Keď reformne naladený človek otvorí nemecké noviny zajasá. Dočíta sa v nich o radikálnych reformách zahraničných investoroch plesajúcich nad Miklošovou rovnou daňou.
Na druhej strane si otvorí slovenské noviny a môže sa dočítať ako sa koaliční politici búria že si z nich robí Rudolf Schuster fackovacieho panáka ale aj to že okolo 80 percent občanov Slovenskej republiky nedôveruje vláde a parlamentu a súčet preferencií vládnych strán sa pohybuje okolo 35 percent. Ako idú tieto dva obrazy dohromady?
Na dve otázky možno nájsť pomerne stručnú odpoveď. Nemecký denník vníma naše reformy na pozadí toho ako sa v Nemecku trápia s tým či reformy vôbec začať a ako by mali vyzerať. Na tomto pozadí sú všetky reformy radikálne. Okrem toho zvonka nevidno tak dôverne do vnútra našich reforiem ako to vidno od nás.
Druhú odpoveď možno hľadať v celoživotných postojoch prezidenta Rudolfa Schustera. Vždy stál na strane väčšiny. Preto sa stal posledným prednovembrovým predsedom SNR s KSS prvým ponovembrovým s VPN primátorom Košíc s HZDS a prezidentom republiky s SDK.
Dnes cíti opozičnú väčšinu. Preto spieva jej pesničku a atakuje najnižšie pudy svojich potenciálnych voličov. Hovorí im čo chcú počuť: že dnes je už zasa viac dobrým komunistom ako katolíkom. Koaličné rozčuľovanie v tejto veci k ničomu nevedie. Mikuláš Dzuridna sa môže len pýtať sám seba prečo ho napriek odporu presadil za prezidentského kandidáta celej koalície. Zrejme vtedy vyzeral ten politický obchod krajšie…
Jadro problému je však inde. Mikuláš Dzurinda dostal od voličov dve neopakovateľné šance. Mohol uskutočniť reformy tak aby ich ľudia vnímali ako svoj úspech a vrátiť politike dôveryhodnosť. Dať ľuďom pocítiť že zodpovedná sloboda ktorá je tým najcennejším na svete prečo by som nikdy nevyslovil vetu že pred rokom 1989 bolo lepšie ako dnes nie je prázdna fráza.
To všetko nerobil od prvej chvíle svojej prvej vlády. Skutočným jadrom problému nie je teda to že reformy sú priveľmi radikálne ale naopak to že sú nepružné nedôsledné pomalé a najčastejšie zle vyladené. Reforma verejnej správy mala byť ukončená pred tromi rokmi. Rovná maximálne 16-percentná daň mala byť prijatá najneskôr pred dvoma rokmi. Dôchodková reforma mohla byť prijatá ešte pred poslednými voľbami. Reforma verejných výdavkov reforma zdravotníctva a vzdelávania sa za prvej Dzurindovej vlády ani nezačala.
A to nehovorím o poľnohospodárstve kde sa reformy nezačali dodnes o stále monokratickej prokuratúre o tajnej službe ktorá naháňa fiktívnych vnútorných nepriateľov o konflikte záujmov ktorý utešene kvitne o politickej scéne ktorá je v horšom stave ako pred piatimi rokmi. Nehovorím ani o ústave Európskej únie ktorá nikoho nezaujíma.
Dnešná vláda platí daň z omeškania z nedbalosti a nezodpovednosti a bude to tvrdá daň ktorú zaplatíme všetci. Je to daň z toho že koaliční politici si ani po piatich rokoch neuvedomujú že demokratická vláda nie je na večné časy ale na štyri roky.
Ešte horšie je to s dôveryhodnosťou politiky. Trvalo len rok a vláda programovej zhody sa zmenila na vládu naprogramovanej nezhody z ktorej na verejnosť vytŕčajú rohy a kopytá stranícke záujmy.
V tom je najväčšia zodpovednosť dvoch Dzurindových vlád. V tom že svojou nezodpovednosťou dláždi cestu k parlamentnej väčšine Smer HZDS SNS a KSS. S tými nebudú nijaké reformy a dôveryhodnosť politiky klesne na bod mrazu. To je alternatíva ktorú ešte stále nechcú vidieť politici politickí analytici a pivní experti čo hovoria že táto vláda nemá alternatívu.
Rudolf Schuster ju už neomylne cíti. Oni mali kričať vtedy keď bol ešte čas. Dnes plačú nad rozliatym mliekom.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 8. decembra 2003.
