Jedna z vecí ktoré ma po novembri 1989 fascinovali bolo ústavné právo. Jeho logická krása nebola zlučiteľná z komunistickým systémom. Spolupracoval som trinásť rokov so skvelými ústavnými právnikmi ako Pavel Holländer Ivan Trimaj a Ernest Valko a ich práca bola pre mňa nielen veľkou skúsenosťou ale aj potešením.
Reakciou na mečiarovské vyčíňanie bolo zvýšenie citlivosti pre ústavu a ústavnosť. Preto hovorili najlepší slovenskí ústavní právnici o potrebe novej Ústavy Slovenskej republiky.
Skupina ústavných právnikov okolo Ladislava Orosza a Petra Kresáka ktorá pripravovala v rokoch 1999 a 2000 na pôde Ústavnoprávneho výboru NR SR novelu ústavy si uvedomovala že jednou z oblastí ktorú treba novelizovať je aj referendum. Ako sa však zvykne hovoriť „nebola na to politická vôľa“. Problém ostal a tiká.
Polemiku s Radoslavom Procházkom o referende (SME 27. 6.) možno sformulovať do dvoch bodov. Otázky ktoré som nastolil sú naozaj upravené v ústave v článkoch 7 a 93 a na ich zmenu treba ústavný zákon. V tom sme s Radoslavom Procházkom zajedno a rád to tu píšem celkom jasne ak som to tak vo svojom článku v SME (25. 6.) nebodaj nenapísal.
Na otázku záväznosti referenda máme jednoducho odlišné názory. Výklad Ústavného súdu že výsledkom referenda „udelia občania parlamentu príkaz aby zmenil časť ústavy ktorá bola predmetom vyhláseného referenda“ je nevykonateľný lebo koliduje s článkom 73 ods. 2 ústavy ktorý o poslancovi hovorí: „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ O tom že to tak je svedčí celý rad nálezov Ústavného súdu.
Preto si myslím že v súčasnej formulácii je referendum s výnimkou dvoch prípadov zakotvených v článku 7 v odseku 1 a v článku 93 v odseku 1 nezáväzné a ústavu treba zmeniť tak aby k takýmto kolíziám nemohlo dochádzať. Rovnako si myslím že môcť zmeniť alebo zrušiť výsledky referenda po troch rokoch parlamentom je proti zmyslu referenda a že možnosti na vypísanie referenda sú sformulované natoľko gumovo že robia z referenda všeľudovú hru výmeny názorov. Napokon presvedčili sme sa o tom pri všetkých referendách s výnimkou toho posledného.
Mojím záujmom však nie je viesť akademický spor o výklade Ústavného súdu. Ak tu takýto spor je a on reálne prebieha medzi samotnými ústavnými právnikmi signalizuje len to že pokiaľ sa v ústave tieto otázky nevyriešia bude môcť byť ktorékoľvek referendum o ústave spochybňované.
To podstatné sa však týka niečoho iného. Som presvedčený že o Ústave Európskej únie má byť vypísané referendum. Ak je v súčasnom návrhu Ústavy EÚ väčšinové hlasovanie pri ktorom možno obísť názory jednotlivých štátov rozšírené z 37 na 80 ak sa zvažuje alebo pripúšťa väčšinové hlasovanie v zahraničnej a bezpečnostnej politike ak zakotvuje prijatie Charty základných práv EÚ napríklad právo odborov hovoriť do chodu súkromných podnikov a sú v nej aj iné „originálne“ vymoženosti sú to hlboké zásahy do samotnej povahy štátu. Letmá poznámka predsedu vlády Mikuláša Dzurindu pred odchodom do Grécka že si vie predstaviť väčšinové hlasovanie v zahraničnej politike ma zmrazila. Neviem si predstaviť že pri rozhodovaní o takých existenciálnych a existenčných otázkach štátu akou je vojna a mier možno obísť štáty a občanov ktorých sa to týka.
Ak však má byť o Ústave Európskej únie u nás referendum – treba najprv zmeniť ústavu a to minimálne v tom že referendom sa potvrdí ústavný zákon o prijatí Ústavy Európskej únie. Jednoducho preto aby bolo takéto referendum nespochybniteľné.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 3. júla 2003.
