V poslednom čase prebieha dôležitá aj keď akási nemastná-neslaná diskusia o zákone o referende. Z autorizovaných úst ústavných činiteľov sme si vypočuli že treba zmeniť jeho „nemodernosť“ čo pre nich znamená odstrániť päťdesiatpercentné kvórum a zákaz kampane v čase referenda. Oboje pokladám za nesprávne ale nie podstatné.
Otázka kampane v čase referenda je zdanlivo technickou otázkou ale skrýva sa za ňou zjavný záujem manipulovať referendum počas jeho priebehu tak ako sa to udialo počas referenda o vstupe do Európskej únie. V tomto prípade sa to však všeobecne vnímalo ako „pozitívna manipulácia“ a teda gavaliersky priestupok aj keď to bolo celkom obyčajné porušenie zákona. Umožniť kampaň počas referenda nie je teda ničím iným ako pokusom túto manipuláciu legalizovať zákonom.
Rovnako účelový je aj návrh zrušiť (alebo znížiť) kvórum potrebné na platnosť referenda. Nešiel by som tak ďaleko ako Pavol Szalai (SME 18. 6.) keď v takomto prípade hovorí o nelegitimite plebiscitu ale súhlasím s ním že zníženie kvóra by vzhľadom na slovenskú skúsenosť s referendami viedlo k tomu že malá časť občanov by mohla rozhodovať o podstatných otázkach štátu a vôbec o všetkom čo sa v zákone o referende označuje ako verejný záujem (ale čo nie je verejným záujmom keď o tom rozhodne 350 000 podpisov postačujúcich na vypísanie referenda?).
V tejto diskusii je na počudovanie len krátka pamäť Mikuláša Dzurindu či Pála Csákyho ktorí sa vyslovili za zníženie kvóra. Akoby už zabudli na všetky tie referendá proti ktorým sami brojili: o dokazovaní pôvodu majetku neprivatizácii štátnych podnikov predčasných voľbách či priamej voľbe prezidenta o vstupe do NATO. Všetky ostali neúspešné len preto že nedosiahli predpísané kvórum.
Skutočné problémy ústavného zákona o referende sa skrývajú v troch celkom iných oblastiach: referendum je ešte stále nezáväzné parlament ho môže po troch rokoch zrušiť a možno ho vypísať fakticky na čokoľvek.
Po novele ústavy v roku 2000 totiž politická elita celkom zabudla že ak má ústava zodpovedať dnešnej povahe demokratického štátu treba ju zmeniť ako celok. To čo bolo vtedy spoločným názorom najdôveryhodnejších ústavných právnikov upadlo do zabudnutia. Zmena ústavného zákona o referende nie je však len akademickou otázkou. Na obzore sa črtá referendum o Ústave Európskej únie. Tento problém sa síce zľahčuje tvrdením že únia toto referendum nevyžaduje ale to neznamená že nie je u nás potrebné a nevyhnutné. Ústava Európskej únie bude totiž rozhodovať o základnej podobe Slovenskej republiky ako štátu.
Trúfam si dokonca povedať že niet významnejšieho dôvodu na referendum ako prijatie Ústavy EÚ. Ináč sa môže stať že o takých základných otázkach akými sú zahraničná bezpečnostná ekonomická či sociálna politika rozhodne za nás hŕstka politikov a pri svojom nezodpovednom spôsobe robenia politiky môže rozhodnúť aj tak že sa už o nás bude potom rozhodovať len bez nás.
Vypísať referendum o Ústave Európskej únie je základnou povinnosťou politikov voči občanom. A ak politici túto zodpovednosť v parlamente nepreukážu je povinnosťou samotných občanov dosiahnuť jeho vypísanie. Ak však nebude referendum ohraničené len na také kľúčové otázky štátu akou je nepochybne podoba Ústavy Európskej únie pokiaľ nebude záväzné a parlament ho bude môcť po troch rokoch zrušiť ostane tak ako doteraz len ľudovým folklórom. Preto nie z účelových a manipulatívnych dôvodov treba zákon o referende zmeniť.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 25. júna 2003.
