Parlament na svojej septembrovej schôdzi posunul do druhého čítania vládny návrh novely zákona o advokácii. Výstižnejšie by však bolo hovoriť o návrhu zákona o obmedzení počtu advokátov.
Hlavným zmyslom novely totiž v skutočnosti nie je nič iné ako znížiť záujem nových uchádzačov o výkon advokátskeho povolania. Ako to už v takýchto prípadoch býva skutočný zámer nemožno priznať priamo. „Nechceme aby nám konkurencia pribúdala tak rýchlo a v takých množstvách ako doteraz. Preto potrebujeme trochu utiahnuť skrutky a obmedziť prístup k výkonu advokátskeho povolania.“ To by asi neznelo dobre však? Ale povedzme to radšej takto: „V záujme kvality poskytovaných služieb chceme sprísniť podmienky pre výkon povolania advokáta.“ Tak to už znie nepochybne lepšie.
Tvrdiť že obmedzovaním konkurencie sa v nejakom odvetví zvýši kvalita poskytovaných služieb je však rovnako nezmyselné ako myslieť si že štátom vytvorený monopol prinesie nižšie ceny ako konkurencia subjektov pôsobiacich na trhu. Je to presne naopak. Väčšia konkurencia vytvára tlak aj na zvyšovanie kvality. Obmedzovanie konkurencie robí prostredie pohodlnejším pre poskytovateľov ale nie pre zákazníkov. Menej konkurencie znamená obvykle nižšiu kvalitu a vyššie ceny.
Uťahovanie skrutiek
Konkurencia na trhu právnych služieb je už dnes obmedzovaná požiadavkou povinného členstva v advokátskej komore a podmieňovaním získania tohto členstva trojročnou praxou advokátskeho koncipienta. Ak bude novela zákona o advokácii schválená v navrhnutej podobe bude obmedzená ešte viac. Dĺžka praxe advokátskeho koncipienta sa má predĺžiť z troch na päť rokov jeden advokát bude môcť mať najviac troch koncipientov koncipientov budú môcť mať iba advokáti s najmenej päťročnou praxou a do praxe koncipienta sa už nebude môcť započítať iná právna prax.
Najviac diskutované predĺženie koncipientskej praxe na päť rokov je v dôvodovej správe obhajované snahou „zabezpečiť pre klientov skúsenejších a kvalifikovanejších právnych zástupcov“. Zdôvodnenie toho ako dlhšia prax koncipientov prispeje k zvýšeniu kvality prípravy advokátov však v argumentácii chýba. Dôvodová správa sa skôr ako presvedčovaniu o opodstatnenosti takéhoto kroku venuje jeho ospravedlňovaniu tým že aj inde je to tak. Odvoláva sa pritom na iné právnické povolania a na prax v iných krajinách. Obe analógie pritom krívajú na obe nohy.
Krívajúce analógie
Dôvodová správa poukazuje na to že podmienkou vymenovania za sudcu je vek minimálne 30 rokov z čoho v kombinácii s predpokladaným ukončením vzdelávania vo veku 23 rokov odvodzuje „sedemročnú odbornú prax“. Ide o číru špekuláciu. Skončiť vysokú školu možno aj neskôr. A potom môže absolvent pôsobiť v iných povolaniach môže výkon zamestnania prerušiť z dôvodu starostlivosti o dieťa z dôvodu ďalšieho vzdelávania alebo z iných dôvodov. Zákon v predpokladoch na vymenovanie za sudcu nestanovuje žiadnu podmienku predchádzajúceho absolvovania právnej praxe. A rovnako ani pri prokurátoroch.
Dôvodová správa ďalej poukazuje na to že predpokladom vymenovania za notára je najmenej „päťročná kvalifikovaná prax“. Zákon o notároch však stanovuje požiadavku právnej praxe v dĺžke päť rokov z toho „najmenej dva roky notársku prax“. Porovnateľná s praxou advokátskeho koncipienta je tak nie päťročná právna prax ale dvojročná notárska prax.
Do roku 2011 existovali justiční čakatelia a právni čakatelia prokuratúry. Prax bola v oboch prípadoch trojročná. Existuje nejaký dôvod aby pre odbornú prípravu advokátov bola zákonom určená dlhšia doba než je alebo v nedávnej minulosti bola zákonom stanovená doba pre odbornú prípravu sudcov prokurátorov alebo notárov?
Dôvodová správa ďalej tvrdí že „požiadavka dlhšej prípravy na výkon advokátskeho povolania pod vedením advokáta nie je výnimočná ani v iných členských štátoch EÚ“. Ide o účelové zavádzanie ako už preukázal opozičný poslanec Miroslav Beblavý: „Na Cypre a v Slovinsku je prax jednoročná v Nemecku Taliansku Luxembursku Portugalsku Rumunsku Bulharsku Estónsku a Írsku dvojročná v Grécku 18-mesačná v Anglicku Walese Škótsku Belgicku Holandsku Švédsku Lotyšsku Českej republike a Maďarsku trojročná v Dánsku trojročná s následnou ročnou požiadavkou asistentúry vo Fínsku štvorročná. V Poľsku môže v závislosti od typu trvať 3 alebo 5 rokov. Vo Francúzsku ju predstavuje absolvovanie 18-mesačného kurzu a v Španielsku prax nevyžadujú.“
Argumentácia na vode
Požiadavky že advokát môže mať najviac troch koncipientov a že koncipientov môže mať len advokát s najmenej päťročnou praxou obmedzia množstvo príležitostí na vykonanie koncipientskej praxe. Druhá z nich navyše zvýhodní zavedených advokátov pred ich mladšími kolegami. Zákaz započítania inej právnej praxe do praxe advokátskeho koncipienta urobí advokátsky stav uzavretejším.
Argumentácia o vyššej kvalite je postavená na vode. Ak sú koncipienti využívaní len ako lacná pracovná sila nie sú pripúšťaní k odborným veciam a advokát sa im nevenuje nič na tom nezmení ani dlhšia prax ani menší počet koncipientov na advokáta ani dĺžka praxe školiaceho advokáta. Avšak o kvalitu tu evidentne nejde.
