Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku či a ako ju možno dosiahnuť dnes z neho vyžaruje beznádej že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou. Jej výroky sa týkali činnosti Súdnej rady mali verejnú povahu a ako verejne činná osoba za ne nesie plnú zodpovednosť. Jej trestné oznámenie potom nie je ničím iným ako prejavom dvojakej morálky a pokusom zbaviť sa zodpovednosti za vlastné výroky.
Na druhej strane paradoxne vyvracia slobodu názorov z koreňov bezbrehosť. Anonymita sa rada tvári ako jej najvyšší prejav. Ale môže byť prejavom slobody to čo ju likviduje? Anonymita má opodstatnenie v neslobodnej spoločnosti pokiaľ chráni človeka pred prenasledovaním a postihom. Anonymné udávanie ľudí je v nej potom o to odpornejšie. V slobodnom svete kde tvorí základ slobody individuálna totožnosť človeka jeho tvár meno podpis ale aj neprenosná ľudská zodpovednosť neznamená anonymita vo verejnom styku rozširovanie priestoru slobôd za čo sa sama rada vydáva ale jej brutálne porušovanie. Anonymita má v slobodnom svete miesto vo sfére tajnej voľby utajovania štátnych záujmov chráni bezpečnostné orgány pred teroristami a anonymných alkoholikov pred nimi samými. Vo verejnej sfére ktorá nepozná intimitu súkromia čo platí dnes v plnej miere pre internet ale aj v hnutiach skrývajúcich individuálne tváre za kolektívnu masku nemá anonymita v slobodnej spoločnosti opodstatnenie ani miesto. Vytvára od základu neslobodné vzťahy lebo slobodný človek v nej stojí proti anonymnej mase skrývajúcej tvár pod masku či kuklu má „holé ruky“ ktoré sa len od roku 1989 zmenili na „obnažené tváre“. Alebo stojí proti anonymovi ukrývajúcemu svoje meno a tvár pod pseudonymom ktorý umožňuje beztrestne vypľuť akúkoľvek lož podlosť vulgárnosť či oplzlosť.
Žijeme čudný čas. Slobodu v ňom ničí jej zákerné popieranie ale aj bezbrehé zneužívanie. Je to čas škorpiónov.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 5. novembra 2012.
