Za posledné desaťročia sa zmenil svet médiá aj my. Obraz nezvíťazil nad písmom. Počítače internety google a facebooky znovu etablovali a rehabilitovali aj keď v pozmenenej podobe slovo a písmo. Všeobecná demokratizácia a ekonomizácia sveta viedla k štandardizácii znižujúcej sa kvalite bulvarizácii a kanibalizácii médií. To je dnešná mediálna rovnica. Našou domácou úlohou bola po roku 1989 pluralizácia a diferenciácia médií. V našej konkrétnej situácii bolo len otázkou do akej miery je možná pluralizácia a diferenciácia médií v spoločnosti ktorej historickým stereotypom správania je obranná túžba po jednote a spriemerovanie rozdielov. Tak to aj s našimi médiami dopadlo sú také aká je spoločnosť a spoločnosť taká aké sú médiá.
Prvý príklad je anekdotický. Sedel som v redakčnej rade literárneho časopisu a v rámci diskusie hovoril že existenčnú oprávnenosť si môžeme zabezpečiť len maximálnou profiláciou. Narazilo to na všeobecný nesúhlas s odôvodnením že nie je dôležité aby sa časopisy od seba čo najviac líšili ale aby mal autor možnosť publikovať v čo najväčšom množstve časopisov. Druhý príklad už taký celkom nevinný nie je. V SNG prebieha úspešná a médiami vysoko vyzdvihovaná výstava Prerušená pieseň (Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956). Popri obraze či soche hrá v tejto výstave rovnocennú rolu dobový dokument text komentár umiestnený či už vo vitríne na stene výstavnej miestnosti alebo vytlačený v sprievodnom katalógu.
Recenzentom sa obrazy páčili. Lebo videli ale nečítali. V „mäkkom slovenskom variante“ sa takto ocitli všetci v jednom socialistickorealistickom vreci od Miloša A. Bazovského a jeho obrazu Chudobná paša z roku 1932 ktorý nemá so socialistickým realizmom nič spoločné až po obraz monumentálnej stavby socializmu Industrializácia nášho kraja Júliusa Nemčíka z roku 1952. Potom sa nemožno čudovať že si médiá a opoziční politici nevedia poradiť s fenoménom Fico II. On síce v tejto chvíli nevytvára kancelársky systém ale v každom prípade buduje architektúru korporativistického štátu. Ten má v našom prostredí rakúsku tradíciu aj jej slovenskú historickú odnož. Vzniká súčasný model jedného vreca etatistický a centralistický. Dominantú rolu v ňom hrá ústredná štátna moc ktorá do seba vťahuje a zaväzuje si odbory zamestnávateľov cirkvi justíciu mimovládne organizácie politickú opozíciu – a médiá. Na tento „mäkký slovenský variant“ médiá nevedia reagovať. Jedinou možnou odpoveďou by bola prirodzená diferenciácia ale tej sa postupne zbavujú.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 24. septembra 2012.
