Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka hlavná postava románu je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.
Lebo nie je „človekom miliónom“. Lebo prehliadaný infámny nepatrný ale aj zlopovestný človek ako znie formulácia Michaela Foucaulta je skutočnou mierou sveta a mierkou ktorú prikladáme k tomu čo je v nás za nami pred nami a nad nami.
Predstava globalizácie ako „mocného a nezadržateľného smerovania k zjednoteniu sveta“ (Gilles Lipovetsky) tomu odporuje. Apologéti mondializácie nevidia jednotlivého človeka ale globalizujúceho sa „človeka milióna“ (Vladimír Baláž). Je nepochybné že ekonomika technické inovácie a geopolitické zmeny sú celosvetové; to však neznamená že nezadržateľne spejeme k jednotnému svetu. To sa len stávame dnes po dvadsiatich rokoch obeťami vtedajšej ilúzie že história sa skončila a celý svet si osvojí predstavu západných civilizačných hodnôt slobody liberálnej demokracie trhovej ekonomiky a integrácie. Že všetky revolúcie nežné zamatové oranžové ružové jarné sú zhodné a vedú k rovnakým výsledkom. Nie sú a nevedú. Globalizácia má svoje hranice. Svet sa integruje ale zároveň diferencuje. Naráža na civilizačné kultúrne rozdiely na odlišné hodnoty rozdielne dejiny a tempá kolektívne identity a ich teritoriálne rámce na odlišné predstavy o dôstojnosti jednotlivca o osobnej neprenosnej zodpovednosti a o charaktere sociálnej súdržnosti ale aj o tom kde sa končí solidarita a začína sa vydieranie naráža na hranice toho čo je dar korupcia a krádež na odlišné ekonomické správanie a predstavy čo má človek dať a čo môže dostať či je dlhodobo udržateľné aby nemnohí bohatli a mnohí chudobneli.
Svet si rád klame do vrecka. Miluje viac ilúzie a utópie ako pravdu. Drží sa ich zubami-nechtami až kým nezbankrotujú. Napriek tomu to poviem s Hervé Juvinom tak jasne ako sa dá: „Jednota ľudského rodu planetárna vláda koniec dejín – s týmito hlúposťami ktoré napáchali toľko zla je koniec.“ Globalizácia ako predstava jednotného sveta otvára dvere novému totalitarizmu. Jeho predstava „človeka milióna“ neuznáva individuálnu ľudskú existenciu nech ide o akokoľvek nepatrného človeka nerešpektuje rozmanitosť rozdiely medzi ľuďmi a hranice integrovateľnosti tejto rozdielnosti. Globalizácia ako ideológia svetovlády je podľa mňa mŕtva myšlienka.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 6. augusta 2012.
