V čase najväčších antigorilích protestov ma oslovila mladá milá aktivistka a vysvetlila mi ako by chceli uskutočniť v praxi požiadavku na priamu demokraciu: „Bude to tak že rozhodovať sa bude referendami a referendá nebudú mať nijaké kvórum.“ Keď som sa jej opýtal či chcú zrušiť parlamentnú demokraciu odpovedala že to teda nie že výsledky referend bude predsa prijímať parlament a dodala: „Ktorý parlament by sa odvážil postaviť sa proti vôli ľudu?“
Výsledkom by bol čudný parlament bez vlastnej vôle. Štát riadený referendami by prestal byť právnym štátom lebo by sa v ňom stratila akákoľvek právna istota a stabilita. Ako napísal Ludvík Vaculík vôľa ľudu je vrtkavá. Je vydaná napospas okamžitým popudom a náladám rôznych niekedy celkom malých záujmových skupín schopných ovplyvniť a zmanipulovať verejnú mienku. Jednoducho povedané cesta neobmedzených referend bez kvóra je najlepšie dláždenou cestou dobrých úmyslov vedúcich do pekla likvidujúceho v mene slobody slobodnú spoločnosť.
Výsledky antigorilích protestov sú známe. Za oknami štátu nastalo po voľbách namiesto antikorupčných procesov ticho. Máme vládu jednej strany s ideou korporativistického štátu ktorá ponúka ako návnadu vládnutie s pomocou Rady solidarity a rozvoja za asistencie opozície. Za rolu prísediacich očakáva maličkosť – celospoločenské legitimizovanie a podporu svojich rozhodnutí a krokov. No v parlamente sa napriek tomu medzi opozíciou ešte stále vznáša myšlienka priamej demokracie riadenej referendami.
V roku 1989 sme prijali myšlienku právneho štátu. Stelesňovala cestu k slobode rovnako ako predstava parlamentnej demokracie a pomerného systému lebo najlepšie zodpovedali demokratickej tradícii na ktorú sme prerývane nadväzovali. Dnes máme so slobodným svetom a parlamentnou demokraciou veľmi často negatívne skúsenosti. Ako vždy v krízových situáciách sa opakuje starý známy vzorec. Hľadáme jednotu dovnútra i navonok akoby ona mohla riešiť naše a európske problémy. Namiesto namáhavého dlhodobého skvalitňovania demokracie posilňovania občianskej spoločnosti budovania nezávislého súdnictva médií a kvalitného vzdelávania a dnes už aj nezávislosti politiky od bánk a ekonomiky (áno to je asi najväčší posun od roka 1989 keď sme zvádzali zápas o nezávislosť ekonomiky a bánk od politiky) prestávame dôverovať demokratickým inštitúciám a upíname sa k zdanlivo novátorským riešeniam ktoré však vedú len k starým výsledkom ako sme ich už zažili v dvadsiatom storočí. K obmedzovaniu slobôd v mene ľudu a k požiadavke aby sme všetci ťahali za jeden povraz. Akoby sme zabudli na jednu zo smutných anekdot Tomáša Janovica – že za jeden povraz ťahá rovnako kat ako obesenec.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 25. júna 2012.
