Bežná politická správa je ako podenka. Prežije minútu deň. Mediálna vôľa nášho prezidenta zúčastniť sa na jaltskom summite žila dokonca celý týždeň. Minister zahraničných vecí ho pochválil že je pripravený pricestovať na Ukrajinu ale za predpokladu že sa zmení legislatíva ktorá viedla k tomu že Julia Tymošenková je vo väzení a že sa jej umožní vycestovať do Nemecka.
Ukrajinský parlament medzitým už príslušný zákon odmietol ale slovenský prezident sa neozval. Len kdesi v hlbinách mediálneho vesmíru krúži zabudnutá anekdotická veta slovenských novinárov že sa po odmietnutí účasti viacerých prezidentov môže ten náš tešiť na väčší počet chlebíčkov. Druhá Jalta sa zatiaľ nekoná.
Ivan Gašparovič nie je medzi slovenskými prezidentmi nijakou výnimkou. Oportunizmus je vlastný všetkým. Ten terajší má len šťastie že sa mu za prezidentovania neprihodil fašizmus ani komunizmus. Problém je však v inom. Za anekdotizmom slovenskej zahraničnej politiky sa skrýva neschopnosť odpovedať na aktuálne výzvy tohto sveta. Slovensko sa tradične orientuje podľa toho koho pokladá za svojho pána. Stáročia to bolo šťastne habsburgovské Rakúsko potom vyše polstoročia Rakúsko-Uhorsko dvadsať rokov Československo potom tisícročná tretia ríša ktorá vydržala päť rokov a napokon na večné časy Sovietsky zväz čo trvalo čosi vyše štyridsať rokov. My však vieme svoje – že treba len vydržať a prežiť. V novembri 1989 to chvíľu vyzeralo ako zápas o život v slobodnom bezpečnom a prosperujúcom svete. Dnes to vyzerá znovu na poslúchanie veľkých pánov. Len nie je celkom jasné kto sú dnešní veľkí páni. Američania? Euroúnijci? Eurozónisti? Rusi? Nemci? Číňania? Alebo nebodaj odkvitnutá arabská jar národov?
Kladiem si otázku či nás protieurovalový výkrik proti noci nezrazil na kolená až tak že sme si prestali klásť akékoľvek otázky? Existuje dnes vôbec na Slovensku relevantná zahraničnopolitická diskusia? Lebo svet po našom rapsodickom geste nezastal. Ani ten európsky. Treba šetriť rásť rásť a šetriť šetriť alebo rásť či rásť šetrením? Je vyhadzovanie peňazí ktoré nám chce spolu s Hollandom naordinovať Robert Fico aj v našom záujme? Kto o tom vlastne rozhoduje? Washington? Brusel? Atény? Paríž? Pôjdeme sa spolu s Nikoličovým Srbskom pokloniť do Moskvy? Budeme mať s Putinovým Ruskom širokorozchodné vzťahy? A ako drogu si pestovať rúrovú závislosť? Myslíme si s Günterom Grassom že Izrael ohrozuje svetový mier? Nepovieme ani slovíčko o Sýrii? Je nám úplne jedno do akého sveta bude patriť Ukrajina? To nie je o chlebíčkoch ale o našej budúcnosti. Počuť však len ticho.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 28. mája 2012.
