Keď sa pozerá na dnešné Slovensko vidí únavu a víťazstvo priemernosti. Pokúsil sa preto o zárodok novej neošúchanej reformnej sily ale neuspel. Po 22 rokoch zápasov o povahu krajiny končí s politikou. Peter Zajac.
.je mesiac po voľbách a pravicovú vládu vystriedala ľavicová. Zdá sa že nič nezvyčajné ale mám pocit že sa stalo niečo vážnejšie a hlbšie než iba bežná výmena vlád. Čo sa teda stalo?
(Ticho.) Už dlhší čas sa hovorí že sa končí novembrové obdobie. Takí kuvici konca novembrového obdobia ako Fero Mikloško to hovoria už dlho ale ja si myslím že de facto sa to stalo teraz. Najprv stáli proti sebe ľudia Novembra proti ľuďom komunistického režimu potom ľudia transformácie proti tým čo sa jej zubami-nechtami bránili potom to boli ľudia ktorá zápasili o vstup Slovenska do NATO a Európskej únie proti tým čo to odmietali (to už pribudol k Mečiarovi Fico) a napokon to boli ľudia reforiem proti Ficovej stúpajúcej sile. Myslím si že už pred voľbami v roku 2006 sa sily ktoré sa dajú označiť ako novembrové transformačné a reformné zvnútra vyčerpali takže v roku 2010 už nebol výsledok volieb víťazstvom politických elít ktoré by Slovensko chceli tlačiť dopredu aj proti vôli väčšiny ľudí ale paradoxne víťazstvom väčšiny ľudí ktorí chceli dotlačiť politikov aby robili reformy.
.až tak?
Ja to tak cítim.
.čo tým myslíš keď hovoríš že reformné sily boli vyčerpané?
Pre mňa to znamená dve veci. Prvá je že sa fakticky zriekli zápasu s korupciou ba naopak postupne nasadli na korupčný vlak Vladimíra Mečiara.
.ale to ešte dávno.
Áno to sa nestalo až pri druhej Dzurindovej vláde tento problém bol už aj pri prvej Dzurindovej vláde a to bol dôvod prečo som vtedy odišiel z parlamentu. Videl som že už prvá Dzurindova vláda môže urobiť reformy aj keď robila nedôsledne a pomaly a môže doviesť Slovensko do EÚ a NATO ale nezvedie zápas s korupciou. Bolo to naopak prvá aj druhá Dzurindova vláda prevzala ešte sofistikovanejšie metódy korupcie ako za Mečiara. V tejto veci sa reformné prostredie zrieklo svojej historickej povinnosti a šance.
.a tým sa vyčerpalo?
Tým vyčerpalo časť svojho potenciálu. Ak najprv platilo že na jednej strane stoja sily korupcie a na druhej protikorupčné sily toto rozlišovacie znamienko postupne prestalo platiť. A potom aj ten reformný ťah ktorý mala ešte prvá a najmä druhá Dzurindova vláda sa vnútorne vyčerpal tiež skôr ako v roku 2006. Preto sa napríklad reforma zdravotníctva prijala za druhej Dzurindovej vlády len polovičato a reforma vzdelávania ani polovičato.
.v roku 2012 sa tieto rozlišovacie znamenia medzi opozíciou a koalíciou úplne zrušili?
Je to smutné ale áno.
.čo to znamená – pravica už nemala nápady na reformy alebo ich už nechcela robiť?
Ja si myslím že sa vyčerpala reformná energia.
.čo to znamená?
Presadiť reformy je ťažké. Reformy sú nepopulárne reformátorov požierajú. Na to je potrebný reformný étos. Teda že budem robiť reformy aj za cenu že budem nepopulárny a že to môže mať pre mňa negatívne politické dôsledky. Lenže všetky politické strany začali špekulovať vyvažovať koľko reforiem áno a koľko nie lebo si mysleli že prehrali voľby v roku 2006 preto že robili priveľa reforiem. Táto skúsenosť sa im zažrala pod kožu a viedla k tomu že po roku 2010 bol vládny program polovičatý. Aj boli reformy ale zároveň sa hovorilo že by mali byť bez negatívnych dopadov aby ľudí nevyrušovali. Tak dlho sa hľadal kompromis až neostala nijaká reformná energia.
.takže už chýbalo skutočné odhodlanie robiť reformy?
Áno prvoradou vnútornou pohnútkou a étosom ponovembrového reformného politika bola odvaha meniť spoločnosť. Lenže z tohto odhodlania neostalo takmer nič.
.prišli predčasné voľby v roku 2012. Ich výsledok je daný práve tým že sa pravica vyčerpala?
V roku 2010 dostala vládna elita výsledok doslova ako dar od svojich voličov. No ona tým darom ktorý mal byť silným záväzkom spupne pohrdla. Zabudla strašne rýchlo na to že ak túto šancu nevyužije ďalšiu už nedostane. Hneď po voľbách v roku 2010 sa politické elity začali tváriť že si to zaslúžili samy. Ľudia typu Ivana Mikloša hovorili: však my sme vedeli že zvíťazíme. A to im – vlastne nám aby som sa z toho nevynímal – nemohli ľudia zabudnúť. Ja pokladám za reálny fakt že tie dva roky boli iba zreteľným vonkajším prejavom vnútorného rozpadu celého reformného prostredia.
.o politike sa málokedy hovorí v súvilsoti s pýchou. Ľudia ktorí dostali v roku 2010 od voličov šancu teda celé pravicové prostredie boli pyšní?
Pre mňa bolo nepochopiteľné už hneď po voľbách a ostalo to nepochopiteľné po celý čas ako môže začať vládna koalícia svoju činnosť bez toho aby rešpektovala realitu. V prvom kroku napríklad eliminovala akýkoľvek podiel na vládnej zodpovednosti dvoch štvoríc poslancov od ktorých pritom závisela väčšina vládnej koalície v parlamente.
.to je vnútorná záležitosť. Namyslenosť sa prejavovala aj navonok?
Hlúpy zápas o moc sa začal medzi jednotlivými členmi koalície už od prvej chvíle. To sa ukazovalo vo všetkých personálnych sporoch. Išlo viac o podiel na moci o obsadenie ústavných funkcií a inštitúcií než o rešpekt k vlastným voličom.
.v čom sa to najviac prejavovalo?
V tom čo je dnes úplne triviálne – že pri voľbe generálneho prokurátora sa koalícia nebola schopná dohodnúť. A nebola schopná obsadiť ani ľudí na postoch v NBÚ NKÚ ÚVO.
.prečo?
Vnútorný egoizmus jednotlivých strán a ich pýcha boli také veľké že koalícia nebola schopná dospieť k zhode. Nielen v personálnych otázkach ale predovšetkým vo vecnej sfére: koalícia nebola schopná zhodnúť sa za dva roky ani na tom čo je to reforma vzdelávania jedna z kľúčových reforiem ktoré sa vôbec nezačali. Koaličné strany sa nevedeli zhodnúť ani na tom ako sa má reformovať zdravotníctvo neboli schopné ustáť vonkajší tlak. A to už nehovorím o tom že sme sa neboli schopní zhodnúť na tom ako ďalej postupovať v ekonomike. Za dva roky sme sa naozaj iba obtreli o naozajstné úspory verejných výdajov. A pre mňa ostalo nepochopiteľné aj celé to spájanie daňovoodvodovej reformy s poškodzovaním živnostníkov ktorí pritom tvoria soľ malého a stredného podnikania. To bol čistý prejav pýchy a toho čomu sa svojho času hovorilo sociálne inžinierstvo. Správali sa spupne bez ohľadu na to či to povedie k poškodeniu živnostenského prostredia. Živnostníci ľudia v slobodných povolaniach dohodári chodili za nami a neveriacky sa pýtali ako ich môže likvidovať vláda ktorú volili. Len polovičato sa tiež odstránili prešľapy pri tlačovom zákone a v menšinových otázkach. Je pritom reálny fakt že predsedníčka vlády mala záujem na boji proti korupcii. Aj ministerka spravodlivosti robila v justícii pozitívne kroky drobnými krokmi sledovala svoju agendu no narážala na koalíciu opozíciu Generálnu prokuratúru aj Najvyšší súd.
.ľudia dali koalícii v roku 2010 podľa teba nezaslúženú šancu. Ľudia sa mýlili?
Nie nemýlili sa. Väčšina ľudí pochopila na základe zlej skúsenosti s Ficovou vládou v rokoch 2006 až 2010 že potrebujú inú vládu. Základné nedorozumenie spočívalo v tom že narazili na garnitúru bez reformného ťahu. Že moc ich zaujímala viac ako reformy.
.to sa stalo postupne?
Áno.
.nie je to bežný jav po toľkých rokoch reforiem?
Keby som to porovnával s nemeckou politikou po druhej svetovej vojne mám na mysli politiku Spolkovej republiky Nemecko tá politika bola robustná vždy tam existovala popri hospodárskom zázraku aj korupcia lenže miera sa ustavične zmenšovala. Nemecko sa kultivuje je na korupciu citlivejšie ako pred dvadsatimi rokmi. Pred dvadsiatimi rokmi by si nikto doktorský plagiát ministra obrany nevšimol teraz musel odstúpiť. Pred dvadsiatimi rokmi sa ekonomické výhody predsedov krajinských vlád chápali ako priateľské služby dnes musel nemecký prezident odstúpiť. Kdežto u nás sa za 20 rokov krajina neskultivovala ale naopak. Dnes sme v mnohom brutálna neskultivovaná krajina.
.v akom zmysle?
Poviem príklad. Pred mesiacom som bol v Prešove. Prešiel som celé Slovensko najprv severnou potom južnou trasou. Krajina je zanedbaná – pätníky sú špinavé nevidno okraje ani bielu čiaru v krajine sa môžete stratiť. To bol môj najsilnejší vizuálny zážitok zo Slovenska posledných čias a aj akási metafora. A krajinu zanedbávajú ľudia lebo zanedbávajú sami seba.
.keď je niekto dvadsať rokov vo verejnej službe vyčerpá sa. Je to tento prípad?
Nie celkom. To nebolo tak že by boli 20 rokov pri moci iba sily ktoré chceli túto krajinu transformovať to bol skôr taký cikcakovitý pohyb.
.ale ten zápas bol dlhý a ostrý. Nie je prirodzené že sa reformátori vyčerpali?
(Ticho.) Neviem či je to prirodzené ale je fakt že po dvoch desaťročiach ťažkého zápasu sa sily aktívne presadzujúce zmeny vyčerpali oveľa viac ako sily ktoré zmenám iba bránili a sypali piesok do každej reformy. Robertovi Ficovi sa podarilo za ten čas vytvoriť silnú stranu ktorá vytesnila z parlamentu ostatné ľavicové populistické a nacionalistické strany. Po voľbách v roku 2010 sa rýchlo ukázala podvedomá bojazlivosť novej vládnej koalície. Stále jedným okom pokukovali po Ficovi. To bolo dosť nepochopiteľné.
.v roku 2010 dali podľa teba voliči pravici čosi ako dar. Vo voľbách v roku 2012 urobili čo?
Predovšetkým spočítali vládnej koalícii čo navyvádzala za necelé dva roky.
.nebolo to príliš prísne?
(Ticho.) Takéto veci nebývajú nikdy príliš prísne. Pravica dostala raz šancu to bolo v zápase s Mečiarom druhý raz to bolo v zápase s Ficom a tretí raz už nie. Vláda ktorá bola v takých vzájomných personálnych a vecných konfliktoch šírila okolo seba egoizmus a nebola schopná vyriešiť otázku eurovalu tak aby sa sama nezlikvidovala nemala nárok. Ako mohla očakávať podporu od voličov? Rozvrat bol hlboký.Videl som ako si vládna koalícia odskúšala vlastný pád na koaličných rokovaniach v Papierničke. Tam sa za polhodinu rozsypala a nikto nevedel čo ďalej. Zhodou okolností sme boli traja Daniel Lipšic Igor Matovič a ja čo sme hovorili že takto to nejde lebo na pád vlády doplatí každý úplne každý. Doslova som to povedal. Nemohli sme očakávať od ľudí že budú podporovať niekoho kto sám seba likviduje.
.slovensko je zvláštna krajina. Za tých dvadsať rokov boli obdobia keď Slovensko bolo čiernou dierou Európy aj obdobia keď to bola najreformnejšia krajina Európy. Reformy sa diali takmer vždy proti vôli väčšiny ale vždy sa to voličom nejako odôvodnilo napríklad tým že Mečiar či Fico je horší preto robme reformy. Teraz akoby prevážilo: Už nerobme reformy stačilo. A to aj vo verejnosti aj v politických stranách. Je to tak?
Vrátim sa k Nemecku. Tam bez ohľadu na to či vládli konzervatívne strany alebo liberáli či sociálni demokrati vždy existovala nejaká spoločná túžba aby Nemecko napredovalo. Boli tam nespochybniteľné spoločné veci. Napríklad jasná zakotvenosť v západných štruktúrach ako NATO a EÚ jasné odmietnutie nacizmu nielen deklaratívne ale aj ako súčasť mentálnej výbavy generácií jasné vnútorné prijatie základných ľudských práv a občianskych slobôd ako základu právneho štátu. A aj dlhodobá kultivácia krajiny.
.a u nás?
Pri tom cikcakovitom pohybe sa niečo pozitívne urobilo a potom sa to zrušilo. A po každom cikcakovitom pohybe sa niečo usádzalo ale skôr k horšiemu. Poviem to na príklade ktorý je banálny ale zreteľný. Dnes keď vyplňujem nejaký dotazník tak je omnoho komplikovanejší ako v roku 1990 to znamená že sa neskutočným spôsobom zvýšila byrokracia na úkor ľudskej inovatívnosti a kreativity. Úplne sa ignoruje aj kvalita prostredia. Keď sa Slovensko v pokojných časoch usádza tak sa usádza nie v najlepšom čo v ňom je ani nie v tom najhoršom ale skôr v tom najpriemernejšom. Všimni si bilbordy. Vyzerajú ako obchod s rozličným tovarom. Ale sú obrazom dnešného Slovenska.
.súvisí tento stav s rokom 1989?
Ja sa iba smejem keď dnes počujem že osemdesiaty deviaty rok bol konfrontačný. A že po roku 1989 bolo tej konfrontácie priveľa. To je absolútne smiešny argument jednoducho preto že rok 1989 bol veľkou spoločenskou zmenou s opačným znamienkom ako február 1948. Keď si však porovnáme čo sa dialo po roku 1948 že boli popravovaní a vraždení ľudia že sedeli vo väzeniach prichádzali o majetok boli masovo vysídľovaní z jedného miesta na druhé diskriminovaní nesmeli vykonávať svoje povolanie ich deti mali problémy… Proti tomu november 1989 kde sa otvoril priestor slobody aká to bola konfrontácia? Nikto nesedel vo väzení nikoho nezabili nikomu nebránilo v kariére že bol v KSČ. Dnes máme šéfov inštitúcií vysokoškolských profesorov akademikov najvyšších predstaviteľov štátnej moci bývalých komunistov. Aká konfrontácia?
.teraz sa presadzuje že sa netreba príliš sporiť. Čo za tým cítiš?
Myslí sa tým akási monolitná jednota. Jednota má zmysel v základných záujmoch štátu ale práve tam jednota celých dvadsať rokov nebola. A tam kde je prirodzená pluralita názorov – v politike v názoroch postojoch tam sa žiada aby boli všetci jednotní. Takto monolitne mala vyzerať aj štúrovská jednota. Ale nebola taká. Michal Miloslav Hodža použil jedno neuveriteľne krásne spojenie – diametrálna jednota. To spojenie hovorí že ide spojenie diametrálne odlišných názorov a iba z nich sa môže utvoriť prípadná jednota. Naopak monolitná jednota môže fungovať len v totalitnom štáte.
.slovensko bolo raz čiernou dierou Európy inokedy najreformnejšou krajinou. Dnes by si ho ako pomenoval?
(Ticho.) Určite to už nie je reformná krajina ani čierna diera lebo aj Ficov režim prijal isté základy európskeho sveta. Navyše ani západná civilizácia sa nehýbe dobrým smerom. Európska byrokracia potláča legitimitu slobodného demokratického rozhodovania a začína fungovať niečo čo by som nazval sociálnou závisťou.
.chudobnejší proti bohatším?
Áno a to umožňuje robiť kroky ktoré sú absolútne nezmyselné. Je pravda že v ekonomickej sfére vznikla rovnica s obludnými rozmermi: zadlžovanie a potom banky ktoré z toho ťažili. Ale riešenie ktoré sa dnes presadilo v USA aj v západnej Európe bude mať negatívne ekonomické dôsledky. Teda k otázke: nielenže sa Smer priblížil k Európskej únii ale aj EÚ sa priblížila k Smeru.
.dnešné Slovensko je teda čo?
Zanedbávaná krajina. Mám na mysli napríklad kreativitu vo všetkých oblastiach. Príklad so zanedbanou cestou som nepovedal náhodou. Dlhší čas som pôsobil v Nemecku. A keď som vtedy prechádzal Slovenskom prekvapovalo ma ako sa zmenilo. Bolo postupne jasnejšie aj krajšie. Ale teraz už znovu vidím základnú zanedbanosť.
.slovensko pustne?
Áno a menej sa o seba stará. Opúšťa sa. Stráca najlepšiu časť svojho ja – vnútornú dynamiku vynaliezavosť. To mi pripadá najcharakterickejšie pre dnešné Slovensko a slogan Smeru o istotách to vystihuje. Ale je to istota založená na ilúzii.
.len nech sa nič nedeje?
Nech sa už nemusíme trápiť nejakými zmenami. Ale predstava v ktorej sa nič nedeje je vždy predstava pred nejakým výbuchom. Keď hľadáme správne slovo pre dnešné Slovensko možno je to znehybnenie. To môže byť predzvesťou niečoho čo bude dynamické alebo rozvratné.
.čakajú nás štyri roky vlády Smeru. Čo sa podľa teba bude diať?
Politicky to bude znamenať predovšetkým istotu vlády Smeru. Pri súčasnom stave opozície to budú podľa môjho odhadu nielen štyri roky. Dnešnej opozícii potrvá roky kým z jej vnútra vyrastie nová dynamika a sila ktorá bude schopná konkurovať Smeru.
.čo sa bude diať s krajinou?
Hovorím to nerád ale najviac bude cítiť práve sebazanedbávanie. Nemám v tejto chvíli pocit nejakej nadchádzajúcej katastrofy skôr akéhosi postupného zabárania. Ďalšie štyri roky budú znamenať znižovanie nárokov na seba samých.
.môže vyrásť protiváha ktorá bude Slovensko kultivovať a bude mať energiu a predstavu čo treba zmeniť? Vidíš nejaké zárodky?
Neorientujem sa len podľa momentálnej situácie som aj historikom. Takže tak ako rok 1989 neznamenal definitívny zánik ľavicových síl ani teraz neprišiel zánik stredopravých síl. Len sú teraz v katastrofálnom stave v stave úplného rozvalu a každá z nich má neuveriteľné vnútorné problémy. Potrvá dlhšie kým vyrastie nová sila ktorá bude schopná prirodzeným spôsobom prevážiť socialistické videnie sveta. Ale dosť ťažko si viem predstaviť že to bude vyrastať z pôdy tých strán ktoré sú dnes v opozícii.
.príde niečo nové?
Neviem. Ale nová energia nevznikne od vyčerpaných politikov ani z blších cirkusov predstierajúcich nové všeobjímajúce hnutie.
.posledných 20 rokov si trávil aj politikou. Teraz ešte pred voľbami si z toho vypadol. Zdá sa že v politike končíš. Je to správne zdanie?
To nie je zdanie je to fakt. Pre mňa sa skončil jeden životný cyklus. Moje životné cykly mávajú 20 rokov. Prvé dvadsaťročie vyvrcholilo šesťdesiatym ôsmym rokom a skončilo sa okupáciou druhé dvadsaťročie vyvrcholilo rokom 1989 a teraz sa uzatvára v mojom živote tretí cyklus.
.to uzatvorenie sa reálne udialo tým čo sa stalo na kandidátke Obyčajných ľudí. Čo sa vlastne stalo?
(Ticho.) Neviem už nemám veľkú potrebu sa k tomu vracať. Už sme k tomu všetko povedali. S takou mierou nelojality neférovosti neslušnosti a podrazníctva sa človek len tak ľahko nestretne. Ale Igor Matovič si neuvedomuje že len opakuje niečo čo som už zažil dvakrát. V roku 1990 som hovoril Mečiarovi že môže byť z neho štátnik ale musí byť lojálny nesmie sa dať skorumpovať a musí mať výdrž. On povedal: to sa nedá ja nevládzem už to vydržím len dva mesiace. To isté sa opakovalo s Dzurindom ktorý založil na podraze svojich partnerov SDKÚ. Ak sa zakladá OĽaNO a už vo svojom základe má čosi nepoctivé vnútorne rozvratné tak si zakladá v zrode už aj svoj pád.
.keď sa pozrieš na svoj politický príbeh – čo to bol za príbeh a ako sa skončil?
Keby som sám troška od seba poodstúpil tak by som to povedal tak že mi nezáležalo na vlastnej moci. Hoci som mohol byť členom vlády alebo funkcionárom parlamentu nebol to môj záujem. Môj primárny záujem bol pomáhať zmene po roku 1989 transformácii krajiny reformám. Bol som ochotný urobiť veľké kompromisy pokiaľ sa v nich neutopil zmysel politiky. To bola moja hranica a vždy som sa čudoval Bélovi Bugárovi že sa tomu čuduje. Pre mňa bolo preto úplne nezrozumiteľné keď mi Béla Bugár posledné dva roky hovoril že my nie sme schopní kompromisu. Bolo úplne jasné že v roku 2012 sily ku ktorým sa počítam prehrajú. Od účasti na kandidátke Igora Matoviča som si však sľuboval práve to že by tu mohol vzniknúť zárodok novej neopotrebovanej sily schopnej konkurovať dnešnej vláde. Myslel som si že z kombinácie OĽ OKS KDS a nezávislých osobností môže vzniknúť sila na ktorej by sa dala budovať opozícia nezaťažená korupciou a vnútornou vyčerpanosťou. Bohužiaľ tá šanca padla.
.je tvoj príbeh v politike úspešný či neúspešný?
To budú hodnotiť iní. Ale neľutujem. A mám aj istý pocit úľavy lebo sa naplno vraciam do oblasti literárnej vedy a kultúrnej histórie kde mám resty. Dúfam že mi osud dožičí v tejto oblasti urobiť ešte nejaké veci. Ale klamal by som keby som nepovedal že mám z politiky po dvadsiatich dvoch rokoch silný pocit sklamania. Najmä z jej vyprázdnenosti. Ale možno ma to časom prejde.
Peter Zajac sa narodil v roku 1946. V roku 1989 spoluzakladal VPN neskôr pôsobil v DS a od roku 2007 je predseda politickej strany OKS. V rokoch 1998 až 2001 a 2010 až 2012 bol poslancom slovenského parlamentu. Povolaním je literárny vedec. Pracuje na Ústave slovenskej literatúry SAV a dlhší čas prednášal slovakistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Je tiež prezidentom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Štefan Hríb. Pôvodne publikované v týždenníku .týždeň dňa 16. apríla 2012.
