Nemáme veľký problém rozlíšiť počínanie Ľubomíra Galka a Roberta Kaliňáka. Prvý bojoval proti korupčnej chobotnici o druhom radšej pomlčme. Prvý hovorí škrípavo otvorene druhý hladko klame. Prvý pripúšťa chyby druhý sa dodnes neospravedlnil Hedvige Malinovej. Rovnako dobre vieme že ani novinárov nemožno vyňať spod zákona a majú len tie práva ako ostatní.
Vieme že politici zneužívajú odpočúvanie tajných služieb ale rovnako poznáme aj novinárov ktorí pracovali v službách tajnej polície výdatnejšie ako v službách vlastnej redakcie. Celkom isto nie sú všetci politici diabli a všetci novinári neviniatka.
Chcem však písať o niečom inom. O nevyhnutnosti striktne rešpektovať demokratické procedúry. O tom že treba presne vedieť kto má právo koho a kedy odpočúvať za akých okolností prichádza zo strany sudcov k povoleniu odpočúvania prečo sa písomné materiály nesúvisiace s dôvodom odpočúvania nezničia ale dostanú na verejnosť a to aj bratríčkovaním politikov a novinárov. Spomínam si do akej nepríčetnosti privádzalo Ernesta Valka porušovanie procedúr pri vzatí do väzby a prehliadke jeho advokátskej kancelárie.
Porušovanie demokratických procedúr sa začína celkom nenápadne. V parlamente napríklad fotografovaním tajného hlasovania. Porušovaním Rokovacieho poriadku. Legislatívnych pravidiel. A končí sa prepisovaním zákonov po ich prijatí. A všeobecnejšie v politike? Tu sa už stalo takmer pravidlom nedodržiavanie ústnych a písomných dohôd porušovanie koaličných zmlúv a záväzkov nulová lojalita voči vlastným politickým stranám keď ide o osobný prospech. Z toho potom vyplýva všeobecne prijímaná predstava že všetci politici sú rovnako neslušní špinaví a podlí.
Obzvlášť poburujúce sú prípady porušovania demokratických procedúr na najvyšších politických miestach. Vrcholom pyramídy boli do neba volajúce Mečiarove amnestie ktorými nám spupne dokazoval že on je nad zákonom. Ale čo iné nám odkazuje jeho politický učeň Gašparovič? Že len on rozhodne kedy vymenuje do funkcie generálneho prokurátora? Lebo si osobuje právo rozhodovať bez ohľadu na Ústavu a rozhodnutie Ústavného súdu? Svojvoľne ako sa mu zachce?
Ale čím iným ako porušovaním demokratických procedúr je obchádzanie a porušovanie Lisabonskej zmluvy? A čo presvedčenie že národní a európski technokrati to všetko zvládnu oveľa lepšie ako slobodne zvolení politici? A s tým spojená masívna strata dôvery v demokratickú politiku? Radšej nepokračujme. Lebo by sme sa dostali k súmraku demokratickej politiky a slobodného sveta.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 5. decembra 2011.
