Žiadny systém ktorý spočíva na nerovnosti nemôže dlhodobo prosperovať a fungovať a najmä nemôže konkurovať systémom kde je skutočná rovnosť. Týka sa to aj vlastníctva pôdy a lesov. Štát zastúpený vládou vlastní významnú časť pôdy a lesov a zároveň subjektívne prerozdeľuje verejné zdroje cez dotácie a subvencie. Regulované ceny a to žiaľ aj v Európskej únii vylučujú v poľnohospodárstve hospodársku súťaž a trhovú funkciu ceny. Štáte vlastníctvo regulované ceny a dotácie ponižujú úsilie roľníka oproti úsiliu ostatných podnikateľov. Umelý systém regulovaných cien „kompenzovaný“ dotáciami celému systému priamo vnucuje korupciu a straty pre roľníkov aj neroľníkov. Roľník zostáva neslobodný závislý na „vôli“ vlády.
Programové vyhlásenie vlády to sú skôr predsavzatia neuvádza nástroje akými to chce vláda dosiahnuť. To sa týka najmä „zrovnoprávnenia“ a postavenia samostatne hospodáriacich roľníkov ale aj „prehodnotenia“ a „uplatnenia transparentného postupu“ pri dotáciách. Vláda sľubuje približovanie sa pravidlám systému ako v EÚ pričom nemá reformný postoj k dotáciám nedotýka sa postupného znižovania dotácií v Európskej únii nevenuje sa ani novému personálnemu obsadeniu a rekonštrukcii dotačných komisií či zrušeniu netransparentných dotačných systémov. Fakticky to znamená iba pokračovanie korupcie. Preto chcem zdôrazniť že v centrále a v regionálnych odboroch ministerstva poľnohospodárstva aj v dotačných komisiách musia byť rovnocenne zastúpení tí ktorí v nich doteraz neboli teda samostatne hospodáriaci roľníci. Dosahujú lepšie výsledky a majú oveľa vyššiu produktivitu ako naprostá väčšina ostatných producentov vedia teda lepšie posúdiť čo sa dotovať oplatí a čo nie. Sú to roľníci ktorí už dokázali byť odkázaní len sami na seba a sú pripravení na akúkoľvek konkurenciu.
Vláda sľubuje „doriešiť“ vlastnícke vzťahy k pôde a rozvoj trhu s pôdou. Áno obnovenie a dokončenie reštitúcií je potrebné už dávno. Návrhy zákonov sme pripravili sú verejne známe a čakajú iba na „politickú“ vôľu. Vláda však opäť zabudla na „krádež storočia“ a nehodlá urobiť poriadok s družstevnými podielnickými listami. Aj návrh zákona na vydanie družstevných podielnických listov sme pripravili spolu so Združením agropodnikateľov a vlastníkov pôdy. Čaká na prijatie.
Za zvlášť zlé a chybné považujem ak vláda chce štátom vlastnenú pôdu „previesť“ po roku 2006 do vlastníctva obcí. Ak toto bolo „priveľa“ aby to splnil postkomunistický exminister Koncoš je to primálo pre „reformnú“ vládu v ktorej sedí agropodnikateľ Simon. Jediným spravodlivým a demokratickým čiže trhovým riešením je úplná privatizácia poľnohospodárskej pôdy (a lesov). Reformná vláda má urobiť všetko pre to aby si pôdu za výhodných podmienok mohli kúpiť predovšetkým samostatne hospodáriaci roľníci. Je to jediná cesta ku konkurencieschopnosti slovenského poľnohospodárstva. To dokáže iba slobodný a rovnoprávny slovenský roľník. Obce v tomto procese nemajú čo hľadať. Vláda ich tam drží ako rukojemníkov. Dlhodobo sú finančne o hlade a smäde ale pribúdajú im povinnosti. Pritom vláda vyberá a rozdeľuje takmer všetky dane. Reforma verejnej správy už dávno mala vziať aspoň polovicu daní vláde a dať ich obciam a samosprávnym krajom. A pôdu mala vláda dávno ponúknuť roľníkom a oslobodiť ju od daní.
S vládou ktorá riadi všetko a vyberá na to veľa daní tak súvisí ešte jeden paradox. Obce na Slovensku sú stále takmer bez vlastných príjmov ale roľníkov vláda núti platiť obciam daň z pôdy. Nič také neexistuje v štátoch Európskej únie či napríklad v Maďarsku. Zlyhávanie vlády v reforme verejnej správy a verejných financií zbytočne stavia obce proti roľníkom. Je najvyšší čas zrušiť daň z pôdy a obciam dať iné vlastné peniaze a to podstatne viac ako je výťažok dane z pôdy. Výťažok dane z pôdy je totiž menší ako jedno percento zo všetkých daní ročne. Pre roľníka je to veľa ale je to iba zlomok toho s čím vláda plytvá. Preto zrušenie dane z pôdy na nom rozpočte ani dnes nič nemôže ovplyvniť.
Iba vláda má šancu nefér vlastníctvo regulované ceny dotácie daň z pôdy aj nefér výkon vládnej politiky v praxi odstrániť. Viem že roľníci na to nemienia čakať so založenými rukami.
Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 24. februára 2003.
