Naša budúcnosť závisí od vzdelanosti našich detí. Akosi tušíme že vzdelávanie je prioritou každej rozumnej spoločnosti. Napriek tomu u nás nefunguje. Ako žiak som absolvoval množstvo neúspešných školských reforiem a môj vnútorný odpor k režimu vyplýval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v prvom rade z negatívnej rodičovskej skúsenosti so znormalizovanou školou.
Zúčastnil som sa niekoľkých neúspešných pokusov zreformovať vyučovanie slovenskej literatúry. V posledných rokoch som sa rovnako neúspešne pokúšal pomôcť pri presadzovaní reformy vzdelávania. Cítim sa ako plukovník Aureliano Buendia z románu Sto rokov samoty Gabriela Garciu Márqueza ktorý viedol tridsaťdva neúspešných povstaní.
Sedeli sme u ministra školstva Eugena Jurzycu a diskutovali o pozmeňovacích návrhoch k vládnemu návrhu zákona o pedagogických pracovníkoch. Rokovania boli korektné na niečom sme sa zhodli na niečom nedohodli. Pochopil som však že skutočný problém reformy vzdelávania spočíva v nesúlade medzi uskutočňovanými konkrétnymi krokmi a nesprávnym systémom vzdelávania. Učitelia nevedia kam jednotlivé kroky smerujú. Verejnosť si váži že minister zrušil Planétu vedomostí ale na stole má ďalší problém – telocvik zumbu a za ňou záujmy firiem a nie detí a učiteľov. Na prípade kreditov som si definitívne uvedomil v čom spočíva dnešný problém reformy. Namiesto toho aby o výške platov učiteľov rozhodoval z balíka finančných prostriedkov na základe skutočného pedagogického výkonu v škole riaditeľ ako jej zodpovedný manažér vytvoril sa systém kreditov ktorý sľubuje učiteľom príplatky za ich ochotu ďalej sa vzdelávať. Výsledok? Zaťažuje učiteľov a umelo nafukuje dopyt po službách metodicko-pedagogických centier bez ohľadu na kvalitu vzdelávacích programov ktoré ponúkajú. Systém nefunguje lebo naň nie sú peniaze. A s akým riešením prichádza ministerstvo? Riaditelia majú rozhodovať za ktoré kredity učiteľom príplatky dajú a za ktoré nie. Učitelia budú mať síce kredity ktoré im mali automaticky zaručovať viac peňazí ale rozhodovať o tom či im budú skutočne vyplatené budú riaditelia podľa vlastného rozhodnutia. Prvý zlý krok dopĺňa druhý ešte horší.
Toľko o rozpore medzi jednotlivými krokmi uskutočňovanými podľa zlých princípov. Ak túto negatívnu previazanosť minister Jurzyca nepochopí bude mať len a len smolu. A s ním aj učitelia deti a verejnosť. Minister zvažuje zvažuje a keď sa napokon rozhodne s napätím čaká ako to dopadne. Výsledok možno predvídať. Niečo vyjde niečo nevyjde niečo dopadne zle niečo ešte horšie. Až kým nepríde ďalší minister ktorý bude v tomto úradníckom systéme pokračovať ako všetci pred ním.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 10. októbra 2011.
