V novembri 1989 väčšina z nás túžila po zmene totality na demokraciu. Mali sme obavu z bezohľadnej komunistickej moci ale mali sme aj odvahu ísť na námestia. November bol spojený s osobnou odvahou a rizikom – komunistická moc bola silná a pripravená použiť násilie. Túžba po slobode bola silnejšia. Podobu novembra 89 určovali sami ľudia a mal veľkú masovú podporu verejnosti. Sedemnásty november 1989 otvoril priestor pre demokraciu a slobodu. Začal sa zápas o ich podobu ktorý potrvá desaťročia.
Už v novembri 1990 lietali na tribúnu na námestí kamene zabalené do letákov vyzývajúcich na ľudskosť slušnosť a znášanlivosť. Reformy prvého ponovembrového obdobia zostali nedokončené. Vláda zvolená v roku 1992 v druhých slobodných voľbách zabrzdila reformy a ochromila demokraciu a morálku. Novembrové tribúny ako symbol slobody sa stali politickým nástrojom protimečiarovskej opozície. Tá uspela až vo štvrtých slobodných voľbách v roku 1998 a zostavila vládu spolu s nemečiarovskými komunistami.
Slovensko sa dotiahlo na úroveň medzinárodnej akceptácie ostatných postkomunistických krajín ale nezbavilo sa spôsobov vládnutia ktoré nás brzdia. Korupcia a zneužívanie tajných služieb stále verejne ničia morálku a deštruujú právny štát. Aj dnešná politika menšieho zla zneužíva moc a prepája politickú moc a ekonomické záujmy. Reformy sa zasa utopili v kompromisoch. Vláda menšieho zla zostala už len zlou vládou. Ľudia nemajú dôvod vidieť jedných politikov ako jasne dobrých a druhých ako jasne zlých. Splynuli na nerozoznanie.
Posledné roky príde v novembri na námestie málokto. Akoby sme už mali demokracie a slobody dostatok. Akoby sa patrilo politikom odpúšťať príslovečné panské huncútstvo. Tohto roku je 17. november už tretíkrát štátnym sviatkom – Dňom boja za slobodu a demokraciu. Prvýkrát je to aj voľný deň. Nepôjdeme do práce a deti nepôjdu do školy. Ale v návrhu 17. novembra na štátny sviatok nám nešlo o voľný deň ani o pietnu spomienku ani o formálne reprezenatívne oslavy. Išlo nám o ustavičné vzťahovanie sa k idei slobodnej demokratickej prosperujúcej vzdelanej a kultúrnej spoločnosti.
Z tohto hľadiska môžeme hodnotiť pozitívne zmeny – rozširujúcu sa slobodu otvorené hranice integráciu do západných demokratických štruktúr. Ale dnes vidíme najmä to čo sme nedosiahli. Veselo prežíva komunistické správanie. Nepoctivosť predstieranie a podvádzanie v priamom prenose na jednej strane a ľahostajnosť verejnosti na druhej. Niektorí si November ani nevšimli. Iní sa domnievajú že možno byť rovnako dobrým komunistom ako kresťanom a demokratom. Preto treba pripomenúť že komunizmus bol zločinným systémom a november 1989 antikomunistickou zmenou.
Slovensko potrebuje dať šancu poctivej politike. Skutočnej politike reforiem – nie pre reformy samotné ale preto že bez nekompromisných reforiem nie je možné reálne zvýšiť životnú úroveň a obstáť v európskej konkurencii do ktorej sa rútime bez toho aby sme v nej reálne obstáť mohli.
Dať šancu politike rovnosti šancí teda politike bez korupcie. Od novembra 1989 to máme vo vlastných rukách. A čakáme že to niekto spraví za nás. Ale mať slobodu zároveň znamená mať aj zodpovednosť ako s ňou naložíme.
Sedemnásty november 1989 bol veľký deň. Treba ho osláviť. Ale čakať že sloboda a zodpovednosť prídu samé na to sme práve v novembri 1989 nečakali.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 15. novembra 2003.
