Pri historických postavách mysliteľov či štátnikov sa hovorí že veľkými sa mohli stať len preto že stáli na ramenách obrov. Myšlienka rovnej dane nevznikla na Slovensku. Sformulovali ju americkí ekonómovia a uplatnila sa vo viacerých štátoch sveta osvojila si ju česká ODS na Slovensku ju presadzovala skupina ekonomických analytikov okolo KDH DS a OKS a na ich ramenách stojí Ivan Mikloš aj keď sa pôvodne k tejto myšlienke nehlásil.
To je pozitívny príbeh slovenského úspechu kde jeden stojí na ramenách toho druhého. V poslednom čase sa však množia prípady keď dnešní vládni činitelia nestoja na ramenách obrov ale stávajú sa trestuhodne nezodpovednými na ramenách iných trestuhodne nezodpovedných.
Príklad prvý: Pavol Rusko a jeho spupný pokus o predaj budovy SND. Na ňom nie je najhoršie to že ju chcel predať ale spôsob akým ju chcel predať. Rusko sa postavil na ramená všetkých ministrov kultúry od začiatku jej výstavby. Je to úctyhodná stavba a jeho meno stojí aj na ramenách Miroslava Válka a Pavla Koyša. Po nich nasledujú ponovembroví ministri: Ladislav Chudík Ladislav Snopko Dušan Slobodník Ľubo Roman Ivan Hudec Milan Kňažko Rudolf Chmel. Oni všetci sa podieľali na tomto nekonečnom príbehu ktorý ešte zhltne kopec peňazí a zrejme aj niekoľkých ministrov kultúry.
Príklad druhý: Pavol Prokopovič nechal bez verejnej súťaže ovládnuť štátne Slovenské aerolínie firmou Austrian Airlines. „Len“ umožnil aby potichu zvýšila kapitál. Tiež stojí na ramenách obrov. Stratové a pre štát nevýhodné Slovenské aerolínie zakladali za Mečiara Alexander Rezeš a Viliam Veteška. Stratové boli aj za Jána Jasovského. Gabriel Palacka ich chcel zrušiť ale nakoniec cúvol pričom predsedom predstavenstva bol stále ten istý Veteška. Slovenské aerolínie znamenali pre štát stratu aj za Jozefa Macejka a Pavla Prokopoviča ktorý sa ich rozhodol sprivatizovať tak že sa postavil na ramená obrov nezodpovednosti.
Príklad tretí: ČSOB a Ivan Mikloš. Dzurindova vláda sa rozhodla zaplatiť českej strane 25 miliárd korún až keď jej už nič iné neostávalo. Mikloš obviňuje Sergeja Kozlíka. Ten však už len vyrástol na ramenách obrov nezodpovednosti. Na spodku pyramídy stojí Július Tóth a jeho ramená gniavia Rudolf Filkus so Sergejom Kozlíkom. Na toho ramenách zasa tancuje Brigita Schmögnerová a na jej prešľapuje Mikloš. Oni síce neboli pri tom keď slovenskí vyjednávači pri delení Česko-Slovenska súhlasili s úverom od ČSOB ani pri tom keď odmietli finančný nárok uznať a uhradiť ani pri tom keď sa odmietli mimosúdne dohodnúť. Obaja však boli pri tom keď dlhy narástli z pôvodných 14 na dnešných 25 miliárd.
Mikloš už len skasíroval účet. Hovorí o trestuhodnej nezodpovednosti predchádzajúcich ministrov financií a má pravdu. Ak však hovorí o nich mal by povedať aj to že stojí svojou nečinnosťou na ramenách týchto obrov. Možno nemohol zo súdu vycúvať ale celkom iste mohol konať tak aby dlh nerástol. Bola to len otázka technického riešenia. Napríklad takého že by vložil tých 14 miliárd korún počas súdu do banky a z úrokov zaplatil dosť z tých dnešných 11 miliárd navyše.
Takto to všetko zaplatíme my. A budeme platiť dovtedy kým si naši politici budú hovoriť že z cudzieho krv netečie a my ich voliči si neuvedomíme že tá cudzia krv sú naše vlastné peniaze.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 1. marca 2005.
