Čo majú spoločné Zdeno Chára Dirk Nowitzki Vladimír Kličko Novak Djoković a Petra Kvitová? Odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Všetko sú to víťazní športovci posledných dní týždňov mesiacov.
Pri pohľade zbližša sú traja z nich z generácie ktorá vyrastala pred rokom 1989. Dvaja Vladimír Kličko a Zdeno Chára si ešte nesú v detskej pamäti odtlačky prednovembrového režimu pionierske šatky na začiatku a na konci školského roka Internacionálu ako každoročný nový zrod ľudstva prvomájové sprievody heslá o vernosti Sovietskemu zväzu na večné časy slovnú vatu zo zjazdov a plén komunistickej strany z televíznych novín päťročnice obrázky úderníkov na nástenkách a fabrické červené hviezdy. Tretí vyrastal v spolkovonemeckom vykultivovanom svete konca sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Z tých dvoch zvyšných sa jeden narodil v znamení nacionalizmu do juhoslovanských vojen a tá druhá z okresu Nový Jičín sa už narodila do nového sveta ktorý ešte stále tak veľmi pripomína ten starý.
Všetci piati sú Stredoeurópania a dosť nepravdepodobné športové hviezdy. Ukrajinec z Kazachstanu ktorého jeho anglický súper nazval robotom ťarbavý Nemec z Würzbürgu ktorému nikto nepredpovedal basketbalovú kariéru slovenský hokejista ktorému ešte v doraste nedávali pre jeho neobratnosť nijakú šancu srbský tenista z Belehradu ktorý roky čakal na svoju šancu a tenistka z Fulmeku ktorá bola rada že nemusela vo Wimbledone tancovať. Nie sú obdarení genialitou ani božskou iskrou skôr samá noha samá ruka vynikajú však tvrdošijnosťou trpezlivosťou húževnatosťou schopnosťou zniesť väčšiu záťaž ako ostatní.
U všetkých piatich som videl po víťazstvách uvoľnenie zadržiavaných emócií. U Dirka Nowitzkého po šiestom zápase Dallas Mavericks s Miami Heat u Zdena Cháru po siedmom zápase Boston Bruins s Vancouver Canucks u Vladimíra Klička po dvanástom kole boxu s Davidom Heyem u Petry Kvitovej po wimbledonskom finále s Máriou Šarapovovou a o deň neskôr u Novaka Djokovića po finále s Rafaelom Nadalom. U jedných malo podobu radostného výbuchu u iných sebavedomého uspokojenia u niektorých čírej úľavy.
U všetkých piatich som však videl ešte niečo čo ich spájalo najviac. Čosi nové iné ako doteraz. Pekelnú sústredenosť ktorá im umožnila prekonať slabšie chvíle. Chyby robíme všetci. Prekonať ich nemyslieť na ne nedať sa vykoľajiť sústrediť sa až do poslednej sekundy však dokážu len výnimočné povahy. Nielen z oblasti športu. V dnešnej dobe všeobecného rozptyľovania víťazia napokon tí čo sa dokážu absolútne sústrediť nielen na okamih ale na každú hru set a zápas.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 10. júla 2011.
