V poslednom čase sa hrá zvláštna politická štvorylka. Vladimír Mečiar dnes o sebe hovorí že je proreformný politik. Z úst Roberta Fica sme roky počúvali že reformy sú zlo. Dnes zrazu počúvame že zlo nie sú reformy že sa len zle robia a on je ten povolaný čo ich bude robiť lepšie. On čo za celej pätnásťročnej politickej kariéry nepodporil jedinú reformu?
Na ústup naopak trúbia reformátori. Mikuláš Dzurinda pred rokom ohlásil ukončenie reforiem a dnes sa chystá stať reformátorským údržbárom. Tam „kde sa nie celkom trafil“ chystá sa reformy korigovať opravovať. Čo je to však za reformného politika ktorý sa zmenil na údržbára?
Spojenie korekcia reforiem sa stalo v poslednom čase módnyn. Dokonca aj pani Martináková ktorej Slobodné fórum slovne reformy podporuje ale v parlamente dôsledne torpéduje sa rétoricky predsedu vlády pýta kedy už začne s jesennou korekciou. V radoch korektorov sa ocitol doterajší vyvolávač reforiem Pavol Rusko ktorý sa len pred niekoľkými dňami spravodlivo rozhorčil nad prípravou Dzurindových korektorských zásahov.
Ako je to však s reformami naozaj? Začiatok nápravy komunizmu v roku 1990 mal radikálnu podobu politickej ústavnej a ekonomickej reformy. Znamenala návrat k trhovej ekonomike demokratickému usporiadaniu štátu a štandardným vzťahom medzi ľuďmi a verejnými inštitúciami. Toto všetko po roku 1992 prvá Mečiarova vláda likvidovala a druhá od roku 1994 nasadila celému režimu antidemokratickú psiu hlavu.
Prvá Dzurindova vláda rozbehla reformu verejnej správy zreformovala ústavu umožnila občanom slobodný prístup k informáciám. Druhá rozbehla zmenu daňového a dôchodkového systému začala fiškálnu decentralizáciu spustila reformy súdnictva a polície prijala reformu zdravotníctva a pripravila reformu vzdelávania.
Reformy nepotrebujú korekcie; len nesmú ostať na polceste. U nás žiaľ preskupenie daní zostalo bez zníženia odvodov a verejných výdavkov. Zavedenie dôchodkového druhého piliera zostalo bez zmeny prvého piliera. Rozbehnutú reformu verejnej správy nemôžu dokončiť samosprávy samotné ale len s vládou a parlamentom. Úcta ku kultúrnosti nemôže nastať bez rešpektovania etiky a morálky.
Rozhodujúce je prepojenie ekonomických reforiem s morálkou a etikou. Prepojenie slobody s vymožiteľnosťou práva. Prepojenie vzdelania a kultúrnosti s individuálnou slobodou. A prepojenie osobnej slobody s osobnou poctivosťou a zodpovednosťou.
Reformy sú však napriek mnohým nedostatkom chybám kompromisom a korupčným škandálom úspešné a ľudia to cítia. Dnes už neodmietajú reformy ale nedôveryhodných reformných politikov. Cítia to aj opoziční politici a preto zmenili rétoriku. Ale len rétoriku. Podnes nechápu akú škodu napáchali svojím protireformným správaním a vonkoncom nevedia ako reformy robiť.
V tomto bode však nemožno hlásiť: Skončili sme! Prebiehajúce reformy treba skvalitniť a vyladiť aby boli v prospech ľudí a viedli k zvýšeniu ich životnej úrovne a kvality životov.
Treba rozbehnúť reformu vzdelávania. Slovensko potrebuje generáciu všestranných kultúrnych kompetentných osobností schopných pružne reagovať na nové životné výzvy sociálne a ekonomické potreby. Na to treba vytvoriť nové rámce a štandardy vzdelávacích programov a priestor pre individuálnu iniciatívu jednotlivých škôl. Práve reforma vzdelávania ašpiruje na to aby sa stala celospoločenským projektom desaťročia.
O reforme kultúry na základe ktorej by sa stalo Slovensko kultúrnou krajinou pestujúcou si kultúrnu pamäť a živú kultúru nieto zatiaľ reči.
Nijaké reformy sa zatiaľ neudiali v poľnohospodárstve. Nieto síce čo korigovať ale reformy tu naozaj chýbajú. Neudiali sa systémové zmeny v sociálnej politike. Ústava naďalej umožňuje poslancom beztrestnosť nechráni súkromné vlastníctvo nebráni zvyšovaniu daní a odvodov.
Korektúry či dokonca zastavenie reforiem pokus prispôsobiť sa novej opozičnej rétorike znamená pre reformných politikov politické harakiri. To čo reformy potrebujú sú dôveryhodní politici ktorí nezutekajú po slepých opozičných patrónoch z bojiska.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 7. septembra 2005.
