Doyen modernej slovenskej historiografie Daniel Rapant v roku 1968 napísal: „Otázku úradnej reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií približne v tom zmysle aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči.“
Daniel Rapant bol nesporne najväčší znalec slovenských dejín devätnásteho storočia a v ich rámci aj jazykových bojov. Slová z roku 1968 možno chápať aj ako jeho osobný odkaz.
Od roka 1989 sme na slovenskej strane svedkami sporu dvoch koncepcií jazykových práv menšín. V tomto zmysle nejde len o maďarský problém ako sa nám to snažia nanútiť tí čo už dvadsať rokov bojujú proti akejkoľvek ústretovosti pri používaní jazykov menšín ale o to čomu sa hovorieva slovenská otázka.
Na jednej strane nášho slovenského sporu stoja tí čo sa v roku 1990 postavili za používanie slovenčiny v úradnom styku bez výnimky v roku 1999 proti zákonu o jazyku menšín ktorý bol vstupenkou Slovenskej republiky do Európskej únie a do NATO a dnes sa stavajú proti novému vládnemu návrhu. Povedzme si proti čomu to vlastne v rokoch 1990 a 1999 hlasovali. V roku 1990 sa postavili za absolútny brutálny zákaz verejného používania jazyka menšín. To si treba uvedomiť lebo dnes máme do činenia s ich autentickými pohrobkami hoci dnes už nie sú ich návrhy také likvidačné.
V roku 1999 hlasovali ich následovníci proti tomu aby sa jazyky menšín mohli používať na svadbách či na pohreboch. Dotýkali sa najintímnejších sfér ľudského života spojených so zrodom vrcholom a koncom ľudského života. Dnes sa stavajú proti návrhu zákona o jazykoch menšín tí istí alebo ich politické klony ktorí vtedy nasadzovali náhubky všetkým čo chceli hovoriť svojím jazykom v najslávnostnejších a najbolestnejších chvíľach života. Skrývajú sa za jazyk devätnásteho storočia akoby mal dnes akýkoľvek zmysel tupý revanš za vtedajšiu maďarizáciu. Je to pritom len prenášanie starého konfrontačného stereotypu na nové generácie ktoré mu už síce vecne nerozumejú ale opakovane si ho osvojujú a stávajú sa tak siamskými dvojičkami všetkých tých ktorí ho na druhej strane pestujú v rozličných fatamorgánach veľkého Maďarska.
Je to hrdza po generáciách ktoré nemali to šťastie ako my že môžeme žiť nielen v mierových ale aj slobodných časoch. Po skúsenostiach dvadsiateho storočia v ktorom sa toľkokrát menili hranice a prebiehali toľké etnické čistky som im do istej miery rozumel aj keď som ich názor nezdieľal. Videl som ako počítali maďarské obce na južnom Slovensku a dvíhali pri tom varovne prst. Dnes im však už nerozumiem lebo pravda bola celkom opačná. Počet ľudí hlásiacich sa k národnostným menšinám trvalo klesal. Pravdu mali tí moji maďarskí priatelia ktorí to predpovedali už pred vyše dvadsatimi rokmi a uvádzali ochranu jazyka ako jeden zo základných predpokladov zachovania vlastnej identity.
Dnešná slovenská otázka potom znie takto: je ochrana menšinových jazykových práv v našom slovenskom záujme? Áno ak nám záleží na ľudskej identite. Potom naozaj platí – ak my Slováci chceme aby príslušníci jazykových menšín boli v Slovenskej republike doma – nie ako doma ale naozaj doma – patria im jazykové práva v ktorých sa necítime komfortne my za nich ale oni sami za seba.
V spore o používanie jazykov menšín stoja proti sebe de facto dve štátne doktríny – či má byť Slovensko slobodnou krajinou a domovom pre všetkých ľudí obdarených nedeliteľnou ľudskou dôstojnosťou alebo miestom nadvlády pánov nad rabmi voči ktorým si možno dovoľovať.
O tom je pri dnešných prestrelkách o slová a slovíčka hlboký spor o dnešnej podobe zákona o jazykoch menšín ktorý je v skutočnosti sporom o povahu štátu.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 30. mája 2011.
