Barack Obama vo svojej reči o americkej blízkovýchodnej politike povedal málo prekvapujúceho. To čím predsa prekvapil bolo väčšinou zlé.
Pochvalne sa vyjadril o rodiacej sa demokracii v Iraku – on ktorý si na odmietnutí Bushovej politiky v Iraku postavil predvolenú rétoriku. Opomenul už že v Iraku sú naďalej ohrození tamojší kresťania a to omnoho viac než za Saddáma a ani sektárskemu násiliu medzi sunitmi a šiítmi nie je úplný koniec. Za zmienku mu nestálo ani to že Irak práve ohlásil prehlbovanie vojenskej spolupráce s Iránom svetovým sponzorom teroru. Taktne obišiel že doteraz jedinými viditeľnými výdobytkami egyptskej cesty k demokracii je vraždenie egyptských koptských kresťanov a bratanie sa s palestínskym Hamasom. Naopak pridal relativistickú perličku k celosvetovému halucinovaniu o Arabskej jari: „Pomocou morálnej sily nenásilia dosiahli ľudia v regióne viac zmien za šesť mesiacov než dosiahli teroristi za šesť rokov.“ Akože? Aj teroristom išlo o demokraciu?
Ďalšia Obamova veta adresovaná sýrskemu prezidentovi Asadovi: „Prezident Asad má teraz na výber: môže byť na čele toho prechodu (k demokracii) alebo ísť z cesty“ je absurdná. Naozaj je pre zahraničnú politiku Obamovej vlády také ťažké vzdať sa popletenej predstavy o Bašarovi Asadovi „reformátorovi“ a rozpoznať v ňom skutočného nepriateľa Ameriky vlastného ľudu a demokracie?
Najväčšieho prešľapu sa však prezident Obama dopustil vo svojej reči voči jedinému spojencovi Ameriky v regióne – Izraelu. Pomenoval hranice spred roku 1967 ako východisko pre vytúženú mierovú dohodu medzi Izraelom a Palestínčanmi. To pred ním neurobil žiadny americký prezident. Nielen preto lebo je to pre Izrael úplne neprijateľné (taká hranica je nebrániteľná). Neurobil by to predovšetkým preto lebo nejde o hranicu definovanú medzinárodnými dohodami ale o líniu prímeria na ktorej sa zastavila vojna v roku 1949 keď sa prvýkrát pokúsili okolité arabské štáty zničiť Izrael. Takzvaný Západný breh okupovalo od roku 1949 do roku 1967 Jordánsko (a premenovalo Judeu a Samariu na Západný breh) pásmo Gazy bolo v tom období pod vojenskou správou Egypta. Uznaným štátom s hranicami neboli tie územia od pádu Osmanskej ríše. Prezident Obama tiež nespomenul že presne na týchto územiach mohli arabské štáty vtedy vytvoriť štát pre palestínskych Arabov namiesto toho však prijali pravidlo že Palestínčan napríklad z utečeneckého tábora nemôže získať občianstvo iného arabského štátu. A vytvorili nimi samými diskriminovanú masu utečencov v ktorej majú aj vnuci a pravnuci štatút utečencov. Prijať čiaru prímeria z roku 1949 ako východisko pre mierové rokovania by bolo pre Izrael samovražedné a izraelský premiér Netanjahu to prezidentovi Obamovi na druhý deň po prejave aj bez okolkov povedal.
A ešte čosi nespomenul Obama vo svojom prejave: mier môžu uzavrieť iba dve strany ktoré ho chcú. Na tej palestínskej práve teraz po deklaratívnom zmierení Hamasu s Fatahom žiadnu reálnu túžbu po mieri nevidieť. Nie kým existuje Izrael – v akýchkoľvek hraniciach. Po dvojročnej skúsenosti so súčasným americkým prezidentom od neho Izrael zrejme veľa nečakal. Jeho prejav však zašiel za hranicu. Nebola to reč skutočného spojenca. A to všetko vo chvíli keď sa celý región celkom očividne nachádza na špirále roztáčajúcej sa možno k ďalšej vojne. Tá môže zastihnúť prezidenta Obamu ešte vo funkcii.
Autor je predseda Zahraničného výboru NR SR a podpredseda OKS.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 30. mája 2011.
