Existuje pamätná fotografia ktorá presne vyjadruje kto bol Jiří Dienstbier. Pre moju generáciu by tá fotografia na slávu a úctu stačila. Vznikla deň pred Štedrým dňom v roku 1989 a sú na nej Jiří Dienstbier a vtedajší nemecký minister zahraničia Hans Dietrich Genscher.
Na tej fotografii obaja spolu strihajú veľkými pákovými nožnicami drôty na hraničnom zátarase medzi Nemeckom a Československom. Jiří Dienstbier bol v mojich očiach mužom ktorý vrátil po novembri 1989 česť funkcii československého ministra zahraničných vecí. Bol prvý svojho formátu po dlhom čase na čele oslobodenej diplomacie a tiež posledný. A formát československých ministrov zahraničia ku ktorému sa Jiřímu Dienstbierovi podarilo priblížiť nebol márny – zaradil sa k mužom ako Jan Masaryk či Milan Hodža.
.šarm a noblesa
V rokoch 1990 až 1992 keď bol ministrom sme sa stretávali veľmi často formálne aj neformálne – bol som vtedy predsedom Zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia teda jeho parlamentným partnerom. Zo skúsenosti viem že ho politickí partneri v zahraničí akceptovali takmer s rovnakým rešpektom ako prezidenta Václava Havla. Tí dvaja akosi patrili spolu a Jiří Dienstbier navyše oplýval nemalým osobným šarmom a noblesou. Aj po rokoch vo väzení práce kuriča či nočného strážnika bol medzi skúsenými západnými diplomatmi doma – bez námahy prirodzene a uvoľnene. Vďaka jeho šarmu ale aj jeho vzdelaniu sa s ním skvelo diskutovalo aj vtedy keď ste s ním v niečom naozaj zásadne nesúhlasili. Napríklad v jeden zimný večer keď ticho snežilo za oknami Černínskeho paláca za ktorými sme s ním stáli spolu s Milanom Šútovcom a Karlom Schwarzenbergom. Bola reč o lustráciách a knieža Schawarzenberg nás bavil svojou kravatou na ktorej bola vyšitá taká malá bosorka na metle – vravel že je to jeho „lustrační kravata“.
.z pamäti neodíde
Po rozdelení Československa sme sa videli ešte niekoľkokrát a potom dlhé roky nie. Vedel som o jeho práci pre OSN v bývalej Juhoslávii a tiež o jeho odpore k zásahu NATO proti Srbsku. Myslel som si vtedy niečo úplne opačné ale vedel som naisto že jeho postoj nie je ovplyvnený ničím iným ako vlastným svedomím. Bolo pre neho typické že sa vtedy pokojne postavil proti väčšinovému názoru. Vedel som tiež že sa v roku 2000 neúspešne uchádzal o post v českom senáte hoci bol osobne veľmi populárny a úplne úprimne som tomu že neuspel nerozumel. Prial som mu úspech napriek tomu že som skôr konzervatívec a on bol vždy dušou ľavičiar. Ale nemal som mu to kedy povedať nevídali sme sa.
V októbri 2010 sme sa konečne po toľkých rokoch stretli v Bruseli na akcii zvanej COFACC čo je stretnutie predsedov zahraničných výborov parlamentov krajín Európskej únie. V roku 2008 sa nakoniec stal senátorom a predsedom senátneho zahraničného výboru. Viditeľne sa potešil že vidí už takmer zabudnutú známu tvár a ja som sa potešil dvojnásobne. Nejako sa vymenili politické generácie a úprimne povedané tá so skúsenosťou prichádzajúcej slobody už skoro úplne zmizla zo scény. Jiří Dienstbier vyzeral omnoho krehkejšie ako ten ktorého som mal spred rokov v pamäti a jeho ešte stále hustá štica bola oveľa belšia. Ani nevyzeral že je fatálne chorý a stále sa s ním dobre diskutovalo. Ale nefajčil čo u neho určite niečo znamenalo. Pamätal som si že trval povedané jeho slovami na svojom „ľudskom práve fajčiť“ prakticky v kuse a všade. V tom nebol veľmi typický „europeista“. Nerozprávali sme sa o jeho zdraví iba o zdraví Václava Havla a o českej politike. Ako obyčajne som si myslel čosi iné ale nepovedal som to. Stačilo mi že sa vidíme. Mali sme sa stretnúť opäť na jar v Budapešti a tešil som sa na neho. Nebude tam a ten kto príde namiesto neho už nebude Jiří Dienstbier. Ani nikto podobný. Nikto kto strihal drôty na hranici.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 17. januára 2011.
