Názor že politika je iba o túžbe po moci a peniazoch je pomerne rozšírený. Je však trochu zvláštne ak niekto pripisuje nejakej politickej strane „z morálneho hľadiska neospravedlniteľnú a odsúdeniahodnú“ túžbu „dostať sa do parlamentu byť pri tom podieľať sa na moci a najmä na finančných tokoch priamych i nepriamych“ a zároveň tvrdí že by si ju (možno) začal vážiť keby odstúpila z volebného boja (P. Rakovský: DS-DU OKS etc. SME 26. 7. 2002). Ak máme byť úprimní tak po úcte ľudí s podobnými názormi ani nijako mimoriadne netúžime. Oveľa dôležitejšie pre nás je aby Občianska konzervatívna strana (OKS) svojou kandidatúrou poskytla možnosť voľby tým voličom ktorí nechcú voliť menšie zlo.
V živote i v politike je rozdiel medzi tým – mať pravdu a mať úspech. Ľudia ktorí tvrdia že OKS by mala zmiznúť z politickej scény tvrdia že politika je iba o tom mať úspech popularitu a vplyv alebo prinajmenej že to je dôležitejšie ako mať pevné presvedčenie o svojom názore a stáť si za ním. Skúsenosť však hovorí že pre vývoj ľudskej spoločnosti sú dôležití aj ľudia ktorí majú víziu a zásady a dokážu na nich trvať aj v časoch ktoré im neprajú keď sa väčšina i okolnosti stavajú proti nim keď sa zdá že bojujú proti veterným mlynom. Tomáš Garrique Masaryk strávil väčšinu svojho života v marginálnej menšine staval sa na odpor väčšinovej mienke a z pragmatického hľadiska bol politicky neúspešný. Keby mal radcov ako P. Rakovský a poslúchol by ich možno by si získal vážnosť niektorých svojich súčasníkov ktorí by ocenili že sebakriticky zhodnotil svoje možnosti a stiahol sa z politiky. Česká a slovenská história by však prišla o jednu zo svojich najväčších osobností.
Keby sa odporcovia komunistického režimu správali „racionálne“ a spočítali si že nemajú žiadnu šancu jednoducho by to zabalili a nevystavovali by zbytočným perzekúciám seba a svoje rodiny. Je však dobré že sa našlo aspoň pár ľudí ktorí nadradili pravdu nad svoj osobný prospech a pustili sa do zdanlivo beznádejného zápasu so Zlom.
Aby sme však nezachádzali iba do vzdialenej minulosti a disidentských čias máme tu aj príklady z ponovembrovej slovenskej politiky. V roku 1991 napríklad Peter Tatár ako jeden z prvých otvorene a nahlas pomenoval čo je Vladimír Mečiar zač. Hoci si dnes o Mečiarovi to isté myslí väčšina občanov P. Tatár a jeho kolegovia z VPN sa vtedy z hľadiska „pragmatickej racionality“ správali vrcholne nerozumne lebo Mečiar mal 80-percentnú popularitu a jeho odporcovia nemali šancu. Bola snáď chyba že sa vtedy našli ľudia ktorí sa nebáli povedať o Mečiarovi pravdu hoci to väčšina videla inak? Určite nie.
OKS nemá istotu že sa jej už v tohtoročných voľbách podarí presvedčiť potrebných 5 percent voličov. Má však pevné presvedčenie že ponúka Slovensku to čo naozaj potrebuje. Vieme že na naše slová dôjde a naše názory sa skôr či neskôr presadia. Preto sa do budúcnosti môžeme pozerať pokojne.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 30. júla 2002.