Rozhodnutie štyroch strán budúcej vládnej koalície znížiť počet členov vlády z 20 na 16 je nesporne sympatickým gestom. Predchádzajúce vládne garnitúry o šetrení verejných výdavkov zväčša iba hovorili. Zníženie počtu členov vlády sa môže stať signálom že budúca vláda to myslí vážne a je pripravená začať od seba teda od počtu vládnych kresiel ktoré si rozdelia jej lídri.
Zrušenie postov troch zo štyroch podpredsedov vlády ktorí neviedli žiadny rezort možno považovať takmer za samozrejmosť. Prinajmenšom od vlády ktorá chce byť vnímaná ako pravicová a reformná. Existencia štyroch podpredsedov vlády bez ministerskej zodpovednosti bola slovenským unikátom. Ak vlády iných krajín majú viacero podpredsedov tieto funkcie zastávajú členovia vlády ktorí zároveň stoja na čele niektorého rezortu.
Rovnako by bolo dosť zvláštne keby nová vláda umelo predlžovala život ministerstva privatizácie ktoré už prakticky nemá čo robiť a jeho existencia počas minulého volebného obdobia bola odôvodnená viac záujmom koaličných strán o vládne posty ako vecnými dôvodmi.
Keď však budú zrušené tri miesta podpredsedov vlády bez rezortov je naozaj vecne potrebné zachovať to štvrté? Alebo je to zas len kompromis medzi tým čo by bolo treba urobiť a čo sú politici schopní urobiť? Nestačilo by úplne keby podpredsedami vlády boli napríklad ministri zahraničných vecí spravodlivosti a financií?
Rovnako sa možno pýtať či je dostatočná redukcia na úrovni rezortov. Vicepremiér totiž vo finančnom vyjadrení znamená len pár úradníkov a pár kancelárií na Úrade vlády. Skutočná štátna byrokracia sídli na ministerstvách. A ministerstiev bude mať budúca vláda iba o jedno menej.
Návrhy na zoštíhlenie vlády ktoré sa objavili v predchádzajúcom volebnom období pritom počítali s oveľa razantnejším zlučovaním a rušením rezortov. Či už to bola „štíhla vláda“ z dielne KDH „model 10 +1“ predložený OKS alebo analýza Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Ak zrušíme ministerstvo privatizácie nie je namieste zrušiť podobne zbytočné ministerstvo výstavby a agendu regionálneho rozvoja previesť na ministerstvo vnútra alebo na ministerstvo životného prostredia? Nie je možné aby rezort dopravy uspokojivo spravovalo ministerstvo hospodárstva? Aké sú dôvody proti tomu aby sa z ministerstiev školstva a kultúry stal jeden rezort? A prečo nedať pod jednu strechu ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny a ministerstvo zdravotníctva?
Na dobre fungujúcu vládu by z vecného hľadiska úplne stačil jeden premiér a desať ministrov z ktorých niektorí by boli zároveň aj vicepremiérmi. Čiže 11-členná vláda. Každý ďalší člen vlády navyše je už len ústupok politickým záujmom vládnych strán. Päť členov nad optimum je ústupok značný.
Keď KDH uprostred minulého volebného obdobia navrhlo zníženie počtu členov vlády bolo odbité s tým že v polčase sa takýto krok nerobí. Keď s podobným návrhom prišla OKS ku koncu volebného obdobia bola odmietnutá s tým že vhodným časom je zostavovanie vlády. A keď sa vláda zostavuje zoštíhlenie sa udeje v miere oveľa obmedzenejšej ako o tom budúci vládni politici pred voľbami hovorili. A po obsadení ministerských postov už ďalšie zoštíhľovanie očakávať nemožno.
Otázne teda zostáva či toto na pohľad sympatické rozhodnutie bude naozaj signálom o vôli novej garnitúry šetriť alebo zostane len gestom.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 26. septembra 2002.
